S autorom Ivanom STADTRUCKEROM o novej matičnej knihe, ale aj o inom. Nie je veľa osobností, ktoré sú súčasne označované za scenáristov, dramaturgov, režisérov, spisovateľov a vysokoškolských pedagógov – Ivan STADTRUCKER (nar. 20. januára 1935 v Krupine) takým je. Na úvod rozhovoru pre náš týždenník pripomenul: „Mám dojem, že už roky nehovorím nič iné, než čo som už povedal. A čo som povedal, za tým si aj dnes stojím.“ A práve preto sme začali otázkou o jeho začiatkoch. Spadajú do päťdesiatych rokov, keď ho neprijali na vysokú školu v Bratislave, ale dostal sa na štúdium elektrotechnického smeru v Prahe.
Skutočnú maturitu som zažil až po odchode z domova do Prahy. Môj Zvolen boli stretnutia Samovzdelávacieho krúžku Ľudovíta Štúra, pravidelné čítanie Kultúrneho života, ale aj tanečné večierky vo zväzáckych košeliach a predmaturitná stužková – bez zelených stužiek, lebo tie boli zakázané. Praha znamenala pre mňa kultúrny šok vo všeobecnom, v civilizačnom aj užšom umeleckom zmysle. Keď som asistenta oslovil „súdruh asistent“, študijný vedúci mi cez prestávku oznámil, že ročník ma žiada, aby som pedagógov oslovoval „pane“. Aj spolužiaci sme sa oslovovali „pane kolego“ a mal som dobrých priateľov, s ktorými som si počas celých štúdií vykal. A umelecký šok? Vo Zvolene boli symfonické koncerty a výtvarné výstavy neznámy pojem. V Prahe počas celého štúdia na ČVUT som absolvoval každý týždeň aspoň jedno divadelné predstavenie . Poznal som repertoár všetkých divadiel ‒ od Národného cez Laternu magiku až po Semafor.
- Naplno si vstúpil do tvorby v šesťdesiatych rokoch, spolupracoval si na tvorbe takých géniov filmu ako Štefan Uher, Eduard Grečner – aká to bola pre vás doba ?
Je svojím spôsobom paradox, že prvú svoju odmenu – cenu za najlepšiu poviedku, som získal ako šestnásťročný chalan v českom časopise Vpřed a ako gymnazista som získal prvú cenu za filmovú poviedku v scenáristickej súťaži vypísanej Štátnym filmom. Takže k filmu ma to ťahalo od mladosti. Moje pražské letá prežíval som v kruhu slovenských priateľov, študentov na pražských umeleckých školách. Boli medzi nimi Gabriel Štrba, Andrej Rudavský, Milan Struhárik, Anton Cepka, Jozef Malovec, Osvald Záhradník, Martin Slivka, Emil Lehuta a ďalší. Moje prvé kontakty s umeleckým dianím v Bratislave boli dvojaké: hudobné a filmové. V televízii som sa zamestnal ako inžinier pre možnosť byť bližšie k umeniu, mal som problémy, aby ma vôbec do televízie – ako jediného inžiniera s televíznou špecializáciou na Slovensku – prijali. Cestu k hudobnému dianiu mi otvoril Ilja Zeljenka, s ktorým sme realizovali vyše desiatky elektronických filmových hudieb. Hudba pre mňa bolo aj počúvanie Stockhausenových skladieb na Sonete u Romana Bergera alebo rozhovory s mojím susedom Lacom Mokrým.
- A cesta k filmu?
Moja cesta k filmu viedla cez Mladú tvorbu a vtedajšieho dobrého priateľa Kornela Földváriho. V scenáristických súťažiach v čase môjho príchodu na Slovensku som získal ceny za scenár dokumentárneho filmu Volal sa Petzval a hraného filmu Každý týždeň sedem dní. Prvý nakrútil Jozef Zachar, druhý Eduard Grečner. Nezabudnuteľné boli naše stretnutia v súkromí v mojom byte alebo u Grečnerovcov, ktorí bývali na tej istej ulici ako ja. V zostave Ilja Zeljenka, Edo Grečner, Stano Barabáš, Tibor Vichta a príležitostne aj Laco Mokrý, Pišta Uher či Tóno Krajčovič diskutovali sme, čo všetko urobíme. Podaktorí vytvorili diela na svetovej úrovni, iní nemali také šťastie a ani čas a príležitosť.
- Spájaš v sebe ojedinelú domácu, zahraničnú, americkú skúsenosť – čo z toho je pre teba životným poučením?
Okrem nových technologicko-realizačných možností som si uvedomil, že vo filmovej i v televíznej tvorbe existuje rad alternatívnych, takpovediac dramaturgických riešení, ktoré som si dovtedy neuvedomoval. Amerika mi dala šancu, aby som sa v jej drsných i lukratívnych podmienkach duševne dodefinoval. Pôvodne som mal obavy, či si neurobím hanbu a či moje vedomosti o západnej umeleckej tvorbe a teórii budú dostatočné. Na newyorskej univerzite ma za seberovného odborníka pasovali, až keď zistili, že poznám Bachtina a jeho teórie (ruský literárny vedec a teoretik kultúry, pozn. red.). Že som poznal aj Mukařovského, bolo pre nich prekvapenie, a že Mukařovského poznajú oni, bolo prekvapením pre mňa.
- Ako sa nestratiť v takom zložitom svete tvorby, ako ostať Slovákom?
Toto je mimoriadne zložitá otázka. Veľmi stručná odpoveď: každý z nás odkiaľsi pochádza, každý z nás má svoj pôvod. Záleží na tom, či sa niekto k svojmu pôvodu hlási, alebo ho zatajuje. Iná a ešte dôležitejšia je otázka: kto je to Slovák, kto sú to Slováci? Pod vplyvom zahraničných záujmov máme u nás priveľa menšín, takých či onakých. Je ich tak veľa, že pomaly ich u nás bude väčšina a že väčšinový – štátotvorný – národ ocitne sa v menšine. Voľakedy dávno platilo heslo: rozdeľuj a panuj! Dnes platí heslo: rozdeľuj a privatizuj!
- V čom boli tvoje omyly v STV, za čo by si si sypal popol na hlavu?
Ak sme aj neboli, mali sme šancu byť svetovou televíznou veľmocou vo sfére dramatickej, čiže hranej tvorby. Pars pro toto: televízne inscenácie a večerníčky. Tejto šanci bolo odzvonené približne v čase, keď nastúpili u nás komerčné televízie a Slovenská televízia sa im chcela podobať. Uvedomoval som si v roku 1994 túto cestu do záhuby a do zániku verejnoprávnosti našej národnej, kultúru tvoriacej ustanovizne lepšie než hocikto iný. Vedel som, že sa blíži posledné zvonenie, ale plný reálneho optimizmu stal som sa ústredným riaditeľom STV. Moja chyba bola v odhade – nerátal som s tým, že ľudia, ktorých život bol po tri desaťročia naplnený každodennou obetavou prácou pre telku, neunesú vidinu ľahkého zbohatnutia, neodolajú náporu vlastnej chamtivosti, morálne zlyhajú a charakterovo sa rozsypú. Moje ideály boli im už vzdialené a cudzie – ich vlastné kšefty a firmy boli im bližšie než čokoľvek iné, než akýkoľvek – aj ich vlastný ‒ ideál. Sebakriticky alebo nesebakriticky musím konštatovať, že STV nikdy po mne nemala taký intelektuálne vyspelý vrcholový manažment, aký som zostavil ja. Aj keď seba zo zdvorilosti vynechám, môžem uviesť, že na čele programu stál PhDr. Miloš Mistrík, DrSc., pod ním PhDr. Ladislav Čavojský, DrSc., a najužší realizačný tím ústredného riaditeľa tvorili kunsthistorička PhDr. Jarmila Račeková, ekonóm Ing. Ľuboš Galaš a režisér profesor Dušan Hanák. Boli to odborné osobnosti aj bez ohľadu na tituly, ktoré mali alebo časom získali. Príklad za všetky iné: ekonomický námestník Ing. Milan Lieskovský denne dochádzal do práce zo Senca verejnou dopravou. Nikdy nepoužil služobné auto, na ktoré mal nárok, aj na autobusovú stanicu sa z Mlynskej doliny dopravoval MHD!
V televízii platí – technologicky daná zásada –, že od zrodu projektu až do chvíle, keď sa program zjaví na obrazovke, uplynie minimálne rok, spravidla dva. My sme ani tento rok nedostali. Podarilo sa nám vyrovnať mnohomiliónové manko, po dlhom čase vytvorili sme aký-taký zisk, tuším štyridsať miliónov korún, a boli sme „odídeni“. Rád sa dozviem, kto po nás bol lepší a čo také svetoborné vykonal.
- V Spišskej Belej v Petzvalovom múzeu premietajú film o tomto vynikajúcom matematikovi a optikovi ešte z roku 1960. Ako sa pozeráš na slovenský dokument dnes?
Z teoretického aspektu možno konštatovať, že dokumentárny film ako komunikát prežíva hlbokú krízu. Devalváciu kritérií i samotného fenoménu spôsobila televízia, jej dopyt a jej vlastná nadprodukcia. V dokumentárnom filme mali by sa „vyskytovať“ a „hovoriť“ vizuálne veci a javy samotné. A vypovedať samy za seba! V dnešných dokumentárnych filmoch vystupujú informátori a hovoria o veciach a udalostiach, ktoré na vlastné oči ani nevideli, ba neraz sa zdôverujú pred kamerou iba o svojich dojmoch, aké mali z očitých svedkov.
- Pri porovnaní s českou TV dá sa ešte v spravodajstve dobehnúť narastajúci rozdiel?
Televízne spravodajstvo je vo všeobecnosti veľmi špeciálna kapitola. Verejnosť a kompetentní štátni predstavitelia by mali, alebo mali stanoviť – a nemeniť – limity pre slobodu prejavu; individuálnu slobodu (spravodajcovu) a slobodu editoriálnu (šéfredaktorskú). Osobne ako ústredný riaditeľ uznával som prvú. Nikdy som neprekročil prah redakcie TN, aby som tam vysielanie kontroloval, ovplyvňoval a – nebodaj – vykonal cenzúrny zásah. Porovnávanie mediálnej (kreatívnej a vysielacej) nekomerčnej českej a nekomerčnej slovenskej televízie vyžiadalo by si obsiahly článok, ak nemáme miešať hrušky a jablká. Sú to už dnes svojou historickou minulosťou aj prítomnou filozofiou neporovnávateľné masmédiá. Hovorieva sa, že čert sa skrýva v detaile. Azda postačí, keď len stručne skonštatujem, že Česká televízia má svoju tvár aj historickú kontinuitu a aj svoje nemenné logo ČT. STV sa rozplynula do RTV:, presnejšie do Jednotky a Dvojky, a do TV, pri ktorej dvojbodka (:) znamená Slovensko. Jedna televízia je česká, druhá už nie je slovenská televízia, ale televízia Slovenska a Slovensko v jej názve symbolizuje dvojbodka! Vzťahy medzi nimi, medzi TV: a RTV:, o STV ani nehovoriac, sú nejasné a neviem kedy, čo ktorá firma vyrobila. Navonok to vyzerá tak, že podliehame optickému klamu a domnievame sa, že keď nejaká firma má sídlo na Slovensku, ako napríklad Volkswagen alebo Slovnaft, že je to slovenská firma. V takomto zmysle aj autorské a dispozičné práva programov vyrobené v minulosti a označené copyrightom (C) STV sú mi tak trochu záhadou.
- Bol a si pedagógom – ako nové vysoké školy v tvojich odboroch rozšírili slovenský obzor a možnosti?
Na VŠMU sa splnil náš dávny, po desaťročia trvajúci sen – bratislavská VŠMU sa vyrovnala pražskej FAMU; takúto možnosť naši pražskí kolegovia dlhý čas vylučovali. V roku 1998 som založil a ako prvý dekan viedol Fakultu masmediálnej komunikácie na UCM v Trnave. Bola to prvá fakulta svojho druhu na Slovensku a jej učebný program som vyprofiloval tak, aby absolventi mali mediálne zručnosti, dobré jazykové schopnosti a vyznačovali sa mimoriadne širokým kultúrnym rozhľadom. Dnes každá slovenská univerzita má študijný odbor „masmediálna komunikácia“ a pokiaľ viem, vychová v ňom mediálnych manažérov orientovaných najmä na spravodajské zručnosti, reklamu, propagandu a na ekonomiku médií.
- Poďme k tvojmu koníčku – výtvarnému umeniu, si autorom knihy o Warholovi – je ešte stále k nemu čo dodať?
Stále nám ostáva vecne a konkrétne, to znamená nie romanticky citovo preskúmať Andyho vzťah k slovenskej kultúre, a to sa dá – ešte – jedine v Amerike. A na to nie sú peniaze. Teda aspoň ja nemám, ja som už všetky minul. Z aspektu našej národnej kultúry „nedotiahnutosť“ fenoménu Warhol znamená veľkú škodu a je to luxus, aký by si iné národy určite nedovolili.
- Ako si spokojný so svojou knihou Idúc životom, ktorá je od januára v predaji?
Ďakujem Vydavateľstvu Matice slovenskej, že knihu vydalo. V rukopise mám druhý diel tohto projektu Idúc Slovenskom (stretol som výnimočných ľudí). Opäť hovorím o mojich osobných stretnutiach s ľuďmi; títo však žijú medzi nami a my netušíme, že sú to osobnosti svetového formátu.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív I. S.
Črta o I. Stadruckerovi aj TU