Prosperujúca Líbya po zásahu Západu v roku 2011 ako štát prakticky nejestvuje. Nekončiaci dlhoročný prúd migrantov do Európy pritiahol pozornosť verejnosti, médií i politiky k zdrojom tohto problému. Jedným z nich je situácia v Líbyi. Tá je hlavnou tranzitnou krajinou pre tých migrantov, ktorí prichádzajú do Európskej únie cez talianske pobrežie. Preto sa EÚ rozhodla prijať tzv. Maltskú deklaráciu. Jej konečný cieľ – spoločný boj proti pašeráctvu. Deklarácia sa prijala aj so slovenským súhlasom, napokon práve Malta prevzala po Slovensku polročné predsedníctvo v Únii. Ide o snahu pomôcť Líbyi „s budovaním kapacít, trénovaním a vybavením líbyjskej pobrežnej stráže a možností boja proti pašeráctvu za účasti Europolu a európskej agentúry na ochranu hraníc“. EÚ sa tak dohodla s predstaviteľmi vlády Národnej jednoty, ktorá má podporu OSN, pritom však nemá kontrolu nad svojím územím. EÚ si uvedomuje, že celkovo ide „momentálne o nestabilnú krajinu“. Ide o snahu čo najväčšmi priškrtiť centrálnu stredomorskú cestu, cez ktorú len minulý rok prišlo stoosemdesiattisíc migrantov a rekordne vysoký počet ľudí na nej zahynul. Ako pred niekoľkými rokmi na to vyzval pápež František, aby sa „zabránilo premene Stredozemného mora na cintorín“.
■ DIPLOMATICKÝ SLOVNÍK
Slovník Maltskej deklarácie jasne hovorí o tom, že EÚ si uvedomuje realitu: „Tam, kde je to možné, EÚ a členské štáty tiež posilnia spoluprácu a asistenciu líbyjským regionálnym a lokálnym komunitám a medzinárodným organizáciám, ktoré pôsobia v krajine.“ Priznal to aj maltský predseda vlády Joseph Muscat, keď povedal: „Čaká nás ešte veľa práce s kmeňmi na juhu Líbye, ktoré si budujú biznis na prevádzaní, čo im samým nie je príliš po chuti, a hľadajú cestu von. S tým by im mala pomôcť práve Európa, podľa niektorých odhadov kmene na juhu na prevádzaní vedia zarobiť asi päť miliónov eur týždenne. Hovoria nám, že toto je jediný spôsob podnikania, ktorý majú. Musíme im ponúknuť alternatívu tým, že zainvestujeme do ich komunít. Je to jedna z hlavných možností, ako môžeme konať ešte predtým, než sa migranti dostanú k pobrežiu.“ Toto všetko však nehovorí o pravých príčinách a priamom podiele členských štátov EÚ na terajšej situácii. Je to v mnohých ohľadoch typické pre jazyk politikov a inštitúcií Európskej únie, pre onú „bruselčinu“.
■ ŠTÁT V PREPADLISKU
V marci 2011 sa západné štáty na čele s Francúzskom rozhodli vojensky zakročiť – zasiahnuť do občianskej vojny v Líbyi. Ako argumentácia sa použila „pomoc vzbúrencom proti režimu diktátora Kaddáfího“. V októbri toho istého roku bol Kaddáfí takrečeno v priamom prenose zavraždený. Dnes, šesť rokov po jeho smrti vidíme jasne, čo sa odohralo: veľmi rýchlo sa rozpadol líbyjský štát, znepriatelené vojenské skupiny ho doslova rozorvali na kúsky. Naplno prepukli aj krvavé boje medzi dvanástimi rôznymi kmeňmi, ktoré boli za Kaddáfího diktatúry potlačované, eliminované. Vyše milión ľudí z pôvodne šesťmiliónového štátu utieklo do zahraničia, okolo pol milióna je na úteku vnútri krajiny.
„Súperiace inštitúcie si dávajú bombastické názvy, ako povedzme Vláda Národnej jednoty, a tvrdia, že reprezentujú štát, ten však v skutočnosti nejestvuje,“ konštatuje napríklad aprílové vydanie rešpektovaného mesačníka pre zahraničnú politiku Le Monde diplomatique. Od roku 2014 jestvujú podľa mesačníka dve súperiace vlády, ale nijaká z nich v skutočnosti nielenže nevládne, ale tzv. Islamský štát si vytvoril v líbyjskej Sirte najsilnejšiu satelitnú provinciu. Hlavná mešita nesie meno podľa zakladateľa teroristických milícií a v meste sa konajú verejné popravy „bosoriek“.
■ ROZKLAD A NÁSILIE
V najchudobnejších štvrtiach bývalého hlavného mesta Tripolisu stoja dlhé rady ľudí na chlieb. Trh, ktorý bol predtým pod štátnou kontrolou, je nefunkčný, ceny potravín sú štvornásobne vyššie ako za Kaddáfího, kanalizácia je vyradená, elektrina nie je naporúdzi štrnásť hodín denne, mesto je rozdelené medzi štyri rivalizujúce skupiny, ktoré sa pri každej príležitosti usilujú násilím dostať viac územia pod kontrolu. Medzinárodné zasahovanie podľa LMD situáciu nezjednodušuje, ale naopak. Všetko sa krúti len okolo osobnej bezpečnosti, jedla a teplého bývania, všetkým ide len o každodenné prežitie, píše francúzsky mesačník.
Zvyšky vlády Národnej jednoty, ktorá sa sformovala úsilím OSN ako základ pre obnovu krajiny, uzavreli niekoľko dohôd podľa modelu dohody Turecka a EÚ na zastavenie migrantov, Taliansko poskytne dvesto miliónov eur a EÚ takisto dvesto. Paradoxne, je to návrat k pomerom ako za diktátora Kaddáfího, ktorý na základe európskych platieb brzdil, škrtil počet migrantov a najmä zastavoval migráciu zvnútra afrického kontinentu do a cez Líbyu.
Dušan D. KERNÝ – Foto: ZATL