Slovensko je úspešný príbeh s niektorými, ale...

Docent Pavol HRIVÍK o časoch, keď sa na Slovákov hľadelo ako na nebezpečných exotov. Pavol HRIVÍK sa narodil 9. októbra 1949. V marci 1990 spoluzakladal SNS a bol člen jej prvého sedemčlenného vedenia. V prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990 bol za SNS zvolený do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR. V roku 1992 ako jeden z mála federálnych poslancov svoj mandát úspešne obhájil. Svojím politickým konaním a nakoniec rozhodujúcim hlasovaním prispel k ústavnému zániku ČSFR. V tom čase bol predsedom klubu poslancov SNS a členom predsedníctva Federálneho zhromaždenia. V súčasnosti  pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Katedre politológie Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka.

• V prvých slobodných voľbách v roku 1990 vás zvolili za SNS do Federálneho zhromaždenia. Prečo ste sa rozhodli kandidovať a s akým programom vtedy SNS kandidovala?

Som jeden prvých aktivistov, ktorí zakladali SNS. Predtým som pôsobil v Štúrovej spoločnosti, ktorá organizovala národné mítingy v Bratislave. Tam som spoznal mnohých tých, ktorí presadzovali myšlienku samostatnosti. Neskôr som sa s nimi stretol pri zakladaní SNS. Stal som sa členom prvého sedemčlenného vedenia.  SNS mala v programe otázku slovenskej nezávislosti. V úvodnej verzii programu nebola priamo vyjadrená, pretože by bol problém s registráciou strany. Samostatnosť bola oficiálne deklarovaná na zakladajúcom sneme. Veľkým prekvapením bolo, že SNS sa po voľbách dostala do Federálneho zhromaždenia. A prečo práve do Federálneho zhromaždenia som sa rozhodol kandidovať?  Práve preto, lebo som vidiel riešenie samostatnosti v rozdelení ČSFR. Existovali aj iné možnosti. Odrhnutie od federácie mohlo byť jedným z variantov, ale Slovensko by stratilo príliš veľa. Bol tu aj maďarský fenomén vo forme extrémizmu a iredentizmu. V SNS  pôsobilo viacero prúdov – od miernejších až po radikálnejšie. Tiež sa objavovali názory prečo kandidovať do Federálneho zhromaždenia, keď sa môžeme odrhnúť. SNS nepatrila medzi také politické subjekty, ktoré napríklad pálili na svojich mítingoch česko-slovenskú zástavu ako niektoré radikálnejšie stranícko-politické subjekty.

• SNS ako prvý politický subjekt už v roku 1990 podporovala samostatnosť Slovenska. Mali ste nejaké ekonomické údaje, ktoré by ukazovali, že samostatná Slovenská republika by bola ekonomicky schopná prežiť?

Vychádzali sme z názorov rôznych odborníkov a ekonómov pôsobiacich v Nezávislom združení ekonómov Slovenska (NEZES). Na ich čele stáli profesori Adam Laščiak a Hvezdoň Kočtúch. Takže kvalifikované ekonomické údaje aj na ekonomickú samostatnosť štátu nám nechýbali. Bolo  jasné, že Slovensko, keď sa osamostatní, ekonomicky prežije. Spolupracovali sme aj so Spoločnosťou pre národnú a demokratickú obrodu Slovenska, s Asociáciou slovenských vojakov a so Združením slovenskej inteligencie Slovakia Plus.

• V prvom dvojročnom volebnom období sa diskutovalo o budúcom štátoprávnom usporiadaní Česko-Slovenska? Akú úlohu zohrávali štátoprávne a povedzme kultúrne argumenty a akú ekonomické otázky?

Áno, veľa sa diskutovalo. Neskôr sa táto otázka preniesla na pôdu Federálneho zhromaždenia. Vytvorila sa špeciálna komisia pod vedením predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka, ktorá mala pripraviť návrh novej federálnej ústavy. Mala hľadať aj nejaký nový spôsob spolužitia Čechov a Slovákov. Komisia pracovala, ako pracovala, a tak sa  k nijakému výsledku nedopracovala.

• S ktorými slovenskými a českými politickými subjektmi vo Federálnom zhromaždení vedela nájsť SNS ako-tak spoločnú reč? Aké názory vtedy prejavoval predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček? Kto boli hlavní politickí oponenti SNS?

Bolo to veľmi ťažké. Politickí oponenti vo Federálnom zhromaždení hľadeli na nás ako na nebezpečných exotov. Aj súčasný český prezident Zeman sa vtedy nechal počuť a nevyjadril sa o vtedajšej SNS pochvalne. Podobne postupovali aj ďalší, najmä aktivisti z  Charty 77, ako  napríklad Petr Uhl. Najväčšími „politickými nepriateľmi“ boli najmä stranícke subjekty zo Slovenska – VPN,  KDH a komunistická strana. Na začiatku sa s nimi nedalo vôbec komunikovať. Pozícia SNS sa začala postupne meniť. Začali sme  byť viac rešpektovaní, najmä po prijatí veľkého kompetenčného zákona v decembri 1990. Rokovania boli napäté, pretože išlo o posilnenie kompetencií republík. Ešte pred jeho prijatím výrazným spôsobom ovplyvnilo vtedajšiu situáciu na Slovensku a následne aj v rámci poslaneckých klubov slovenských politických síl vo Federálnom zhromaždení, najmä vo VPN, prijímanie jazykového zákona v SNR v októbri  1990.

• Rokovania a schválenie kompetenčného zákona priniesli nové prekvapenia. Vo februári 1991 sa OF rozpadlo na tri politické subjekty a o dva týždne neskôr aj VPN...

V tomto období sa začali výrazne posilňovať dovtedy skromné pozície SNS. Získali sme oveľa väčší komunikačný priestor, najmä s novovznikajúcimi politickými subjektmi, s ktorými sa dokonca dalo spolupracovať. HZDS, Občiansko demokratická aliancia (ODA) a  Slovenské KDH (SKDH) mali vo svojom vedení ľudí, ktorých som osobne veľmi dobre poznal, či už to boli Roman Zelenay alebo Michal Kováč z HZDS, Pavel Bratinka z ODA alebo Ján Klepáč z SKDH. Veľmi skoro sa so mnou začal napríklad kontaktovať Pavel Bratinka. Mali sme spoločné študijné otázky, ktoré boli mimo politiky.  Dotýkali sa často problematiky jadrovej fyziky a energetiky. On absolvoval Fakultu jadrovej techniky na Českom vysokom učení technickom a ja zas Strednú priemyselnú školu jadrovej techniky v Prahe, takže nejaký spoločný prienik záujmov existoval....

• A pokiaľ ide o tie ďalšie otázky?

Čo sa týka pána Dubčeka, ten vyrastal celý svoj život v prostredí česko-slovenskom. V tom čase bol za zachovanie ČSFR. Keď ho českí politici odmietli ako kandidáta na prezidenta a ponúkli mu miesto predsedu Federálneho zhromaždenia, došlo v jeho názoroch na slovenskú otázku k istému „preusporiadaniu“. Dubčekov novší pohľad na podstatu fungovania ČSFR už rátal s aktívnejšou účasťou Slovenska na fungovaní ČSFR. Názorové spektrum pána Dubčeka o postavení Slovenska v ČSFR, aj keď bol stále federalistom, sa pozitívne ďalej  vyvíjalo aj v súvislosti s rokovaniami a so schvaľovaním veľkého kompetenčného zákona, ako aj neschopnosťou Federálneho zhromaždenia dohodnúť sa na novej federálnej ústave.

• Čo podľa vás viedlo prezidenta V. Havla, aby v roku 1991 prijalo Federálne zhromaždenie ústavný zákon o referende? Záchrana federácie pred slovenskými „nacionalistami“?

1. Havel prišiel s väčším balíkom návrhov zákonov, ktorými chcel tiež obmedziť kompetenčnú pôsobnosť Federálneho zhromaždenia na prospech postu prezidenta. Ústavný zákon Federálneho zhromaždenia mal poslúžiť najmä na zablokovanie tých iniciatív, ktoré by mohli viesť k oslabeniu integrity ČSFR. Vtedy sa ešte nehovorilo o rozdelení štátu vo Federálnom zhromaždení. Išlo o jednu z viacerých iniciatív prezidenta na zabetónovanie centralistickej formy federácie.

• Ako jeden z mála federálnych poslancov ste svoj mandát úspešne obhájili vo voľbách v roku 1992. Čo považujte za váš najväčší úspech a neúspech z prvého volebného obdobia?

Výrazným úspechom bola  skutočnosť, že sme neskôr získali širší mediálny a politický priestor pre naše  názory a aktivity. Postupne sme sa stávali rešpektovanou politickou silou. Pri voľbe poslancov do predsedníctva Federálneho zhromaždenia a do predsedníctva Snemovne národov som ako poslanec Snemovne národov získal vo voľbách do predsedníctva Federálneho zhromaždenia viac hlasov, ako tou istou snemovňou volený známy politik František Šebej. Medzi úspechy možno zaradiť fakt, že SNS si dokázala získať priestor pre vzájomnú komunikáciu so stranami, ktoré ju predtým totálne odmietali. Ale za najväčší úspech považujem pokračovanie myšlienky rozdelenia ČSFR aj po druhých voľbách v júni 1992, ktorá sa nakoniec zrealizovala v podobe schválenia ústavných zákonov o rozdelení majetku federácie a  o zániku federácie. Boli sme radi, že sme začali byť rešpektovaní a prizývaní do verejných diskusií. Bol som trebárs ako člen jednej z delegácií Federálneho zhromaždenia v Severoatlantickom zhromaždení, dokonca v  pozícii hlavného rečníka za česko-slovenskú delegáciu. Vo svojom vystúpení som nemal nijaký problém prezentovať aj svoj národný postoj. A neúspech SNS vo Federálnom zhromaždení? V tomto prípade by mohlo ísť iba o niektoré drobnosti procedurálneho charakteru.

• Kedy ste si uvedomili, že sa spoločný štát rozdelí? Bolo to po neúspešných rokovaniach medzi víťazmi volieb Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom?

Neúspešné rokovania medzi lídrami víťazných strán  vo voľbách 1992 boli  rozhodujúce. Ja som si fakt zániku federácie uvedomoval postupne. Najskôr to bolo rozpadom KSČ a neskoršie OF, VPN a KDH. Ďalej to bolo neschopnosťou Federálneho zhromaždenia nájsť prijateľné riešenie na ďalšie fungovanie ČSFR.

• Prečo sa niektoré politické strany vo Federálnom zhromaždení podľa vás bránili ústavnému rozdeleniu a považovali za dôležité vypísanie referenda?

Pretože boli naivné a nepochopili dejinné výzvy tej doby. Neboli schopné pochopiť, že referendum v tejto situácii nemôže nič zmeniť. Jednoducho nechceli rozdeliť ČSFR. Boli presvedčení, že prostredníctvom referenda k takémuto kroku nedôjde. Zákon o referende mal silný asymetrický charakter a jeho výsledok by bol predurčený postojom voličov v Čechách. Za istú formu referenda by sme mohli považovať výsledky parlamentných volieb na Slovensku v roku 1992.

• Federálne zhromaždenie schválilo 13. novembra ústavný zákon o delení majetku. Aké náročné rokovania prebiehali?

Boli veľmi náročné predovšetkým na pôde federálnej vlády. Federálne zhromaždenie nakoniec dostalo známy návrh tohto zákona. Prebiehali diskusie v poslaneckých kluboch, vo výboroch oboch snemovní Federálneho zhromaždenia a potom aj v samotnom pléne na spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov. Náročnosť rokovaní o zákone spočívala najmä v tom, aké princípy delenia majetku sa prijmú. Z troch princípov delenia majetku sa vypustil tzv. historický princíp a zostali len územný a pomerný 2 : 1 v prospech Česka.

• Dvadsiateho piateho novembra 1992 Federálne zhromaždenie schválilo ústavný zákon o rozdelení federácie. Ako sa nakoniec podarilo presvedčiť nerozhodných poslancov?

Schvaľoval sa v dvoch kolách. V prvom kole hlasovania zákon neprešiel – stopäťdesiat poslancov Snemovne ľudu hlasovalo ako jeden kolektív, tam zákon prešiel. Problém nastal v Snemovni národov. Pri schvaľovaní ústavných zákonov sa vždy uplatňoval princíp zákazu majorizácie. Bola paritne zastúpená poslancami, ktorí boli volení v Česku a zvlášť na Slovensku. Rozdelená bola na dve časti – slovenskú a českú, kde každá časť mala sedemdesiatpäť poslancov a pre zákaz majorizácie nemohla hlasovať ako jeden celok. Hlasovalo sa zvlášť v českej a slovenskej časti. V obidvoch častiach bolo potrebné na schválenie ústavného zákona získať minimálne štyridsaťpäť poslaneckých  hlasov. V prvom kole prešiel návrh iba v českej časti. Ďalší postup vo Federálnom zhromaždení už vymedzovala ústava. Začalo sa hľadať spoločné riešenie najmä v slovenskej časti Snemovne národov, ktoré sa vďaka úspešnému lobingu dokázalo nájsť. Podarilo sa nám získať podporu niekoľkých poslancov zo Strany demokratickej ľavice a Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Za to dostali isté garancie pre ich budúcu pôsobnosť v samostatnom Slovensku, čo chcú robiť a čo môžu robiť. Záruky dostali od HZDS a SNS. Vďaka tomu sa nakoniec priklonili k podpore ústavného zákona, ktorý bol schválený v druhom kole hlasovania vo všetkých snemovniach Federálneho zhromaždenia. Hneď po schválení zákona sa poslanecký klub SNS na môj návrh ako predsedu klubu zhromaždil pod bustou M. R. Štefánika a zaspievali sme pieseň Hej, Slováci!. Bola to najväčšia rarita. Zahraniční novinári nás obklopili a snímali. Bolo to úžasné vyvrcholenie našich snáh o vznik samostatnej Slovenskej republiky na pôde Federálneho zhromaždenia.

• Samostatná Slovenská republika má dvadsaťpäť rokov. Ako s odstupom času hodnotíte slovenský príbeh?

V každom prípade je to úspešný príbeh. Povýšili sa vzájomné vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi  na úplne inú kvalitatívnu úroveň, ktorá nikdy predtým počas vzájomného spolužitia nebola, a výrazne sa rozvinula slovenská ekonomika i kultúra. Dnes však vidíme aj veľa nedostatkov. Slovensko sa nedokázalo vyrovnať s korupciou, ktorá je rakovinou v našej spoločnosti. Nie je to len slovenský problém, ale aj český a najmä európsky

Zhováral sa  Matej MINDÁR - Foto: archív autora