Tridsaťpäť rokov od najväčšej tragédie záchranárov vo Vysokých Tatrách
Štrbské Pleso. Jún 1979. Na ceste medzi železničnou stanicou a Areálom snov ľudí ako maku. Ako zrnká sa mrvia aj na troch najfrekventovanejších horských chodníkoch – na Jamské pleso, k Popradskému plesu a ďalej na Ostrvu, pod Batizovský štít a na Sliezsky dom, aj hore Mlynickou dolinou pod strmým zrázom Solísk, Patrie, Satana, Štrbského štítu. Tým, čo kráčajú k vodopádu Skok a vyššie, na Kozie plieska, Capie pleso, Bystré sedlo..., vrčí nad hlavami vrtuľník. Zrazu sa ozvala detonácia.
Skôr ako sa pôjdeme pozrieť, čo sa tam odohralo, zalistujme si v tatranskej leteckej čiernej kronike, ako ju spracoval niekdajší pracovník popradského letiska Oto Chudý.
AEROHAVÁRIE V TATRÁCH
Prvým leteckým nešťastím vo Vysokých Tatrách bol náraz nášho vojenského lietadla Avia-Fokker F-IX do žľabu Lomnického sedla 22. novembra 1938. Spod trosiek vytiahli mŕtveho kapitána Alfreda Loefflera.
Lisunov Li-2, vezúci 10. októbra 1944 sovietskych dôstojníkov, zbrane a muníciu Slovenskému národnému povstaniu, nemohol pristáť na letisku Tri duby pre zlé počasie a pri spiatočnom lete narazil do Zadného Gerlachu. Dvadsaťtri obetí čakalo na svoj hrob v Gerlachove do jari 1946...
Vrtuľník Mi-4 československého vojenského letectva šiel na prieskum vhodných pristávacích plôch do Veľkej Studenej doliny. Náhle stratil výšku a zachytil terén chvostovým motorom. Pracovník horskej služby TANAP-u Eugen Šándory v poslednom okamihu z neho vyskočil tesne nad zemou cez dvere už otvorené pre vysadzovanie časti posádky. Vrtuľník spadol naňho. Posádka vrtuľníka skončila s menšími zraneniami, Eugen sa 7. mája 1969 stal prvou obeťou leteckej katastrofy z radov tatranských záchranárov.
Legenda Horskej služby Bernard Jamnický napísal vtedy E. Šándorymu nekrológ:
„Prichádza večer. Tvoje slnko, Eugen, práve zapadlo. Keď raz znovu vyjde, bude sa odrážať od lesklej kapoty nového stroja Alouette. Aby sme ho konečne dostali, aby konečne ktosi pochopil, že na tom sa sporiť nedá, musela prísť tá nešťastná streda.“
Neodrazilo sa slnko od lesklej kapoty moderného záchranárskeho vrtuľníka ani o desať rokov nie, keď pri ďalšej havárii helikoptéry zahynul aj Bernard Jamnický.
Počasie bolo ako z reklamného plagátu – 25. júna 1979.
HOVORÍ TATKO
Záchranách Ladislav Janiga, nazývaný Tatko, si na to spomína: „V piatok 22. júna 1979 sme sa vrátili z Himalájí. V sobotu večer sme si boli posedieť v kaviarni Park. Nedeľu som trávil ničnerobením. V pondelok ráno som šiel konečne do práce. Šéf nás privítal, ako sa patrí, blahoželal všetkým, čo sme boli na expedícii v Nepále. Popoludní ohlásili záchrannú akciu. Akési nemecké dievča sa zranilo pod Bystrým sedlom zo strany Mlynickej doliny, nemôže chodiť, treba ju zniesť. Je to však poriadne dlhá štreka. Nie pre nás, my to od FIS-u vybehneme rýchlo, ale je to dlhá cesta pre transport na nosidlách. Šéf rozhodol – vezme nás vrtuľník. Šli sme všetci, čo sme sa vrátili z Nepálu, boli sme takmer pol roka preč, patrilo sa, aby sme šli my. Vrtuľník Mi – osmičku pilotoval major Bačák. Dobrý pilot. Nebál sa lietať v Tatrách. Prišiel sem pár rokov po páde vrtuľníka v roku 1969, nemalo ho čo vyľakať.
VOLANIE Z HOTELA
Bolo presne štrnásť hodín a tridsaťpäť minút, keď dispečing Horskej služby v Starom Smokovci prijal volanie z hotela FIS na Štrbskom Plese, že pri Capom plese pod Bystrým sedlom sa zranila IngridLehmannová z NDR. Pošmykla sa na zvyškoch snehu pri zostupe zo sedla, kam vyšla aj s partiou z Furkotskej doliny. Jej spoločník, ktorý prišiel udalosť oznámiť do hotela, trvá na transporte, lebo zranená nemôže chodiť a dolu nezíde ani s cudzou pomocou.
Martin Mladoň, ktorý práve slúžil na dispečingu Horskej služby, chcel pripraviť skupinu, ktorá pôjde dievča zniesť vrtuľníkom. Skôr ako ju zostavil, prihlásili sa na akciu tí, čo sa vrátili z Himalájí. Za vedúceho určil Milana Kriššáka, štyria chlapci budú v teréne, poskytnú zranenej prvú pomoc a prenesú ju na nosidlách pod vrtuľník, navijak, ktorý ju zdvihne do mašiny, bude obsluhovať Paľo Huska, dovedna bude v skupine šesť chlapov. Naskočili do gazíka a so zapnutou sirénou sa hnali ku kvetinárstvu v Dolnom Smokovci k jednej z plôch, na ktorých zvykne vrtuľník pristávať. Ten už letel z popradského letiska. V hlavnej sezóne bol vtedy deň i noc k dispozícii vrtuľník Mi-8.
Chlapi pozorne obzerajú terén pod sebou. Na chodníku sa mrvia turisti. Stroj míňa vľavo Predné Solisko a vpravo svah Patrie. Letí pozdĺž hrebeňa Bášt k vyšnému koncu doliny. Nad vodopádom Skok ľudí ubúda. Frekventovaný úsek sa skončil, výletníci sa strácajú.
NEVIDIEŤ NIKOHO
Vrtuľník to oblieta ešte raz, Milan Kriššák skúma terén ďalekohľadom, ale aj to je zbytočné, vrtuľník nie je vysoko a dohľadnosť je perfektná, zranenú by videli aj voľným okom. Veliteľ vrtuľníka vie, že takéto oblety sú nebezpečné, v Tatrách sú zradné prúdy najmä pod sedlami a v prehriatom vzduchu, rozhodne sa teda pristáť, aby chlapci prezreli terén zo zeme. Zranená môže byť pod skalným previsom... Prečo však nedáva najavo svoju prítomnosť, keď začula vrtuľník...?
Pilot oznamuje, že pristáva. Klesá smerom k južnému výbežku Štrbského štítu na pomerne širokú rovinku.
Mlynicou večne fúka vietor. V tom vetre a turbulencii, spôsobenej veľkým rozdielom teploty vzduchu na slnkom ožiarených miestach a v tieni, kde sú stále zvyšky snehu, Mi-8 dosadá trochu tvrdšie, zároveň však akousi zotrvačnosťou spôsobenou spomínanými okolnosťami stále letí dopredu. Ani skúsený pilot tomu nedokáže zabrániť. Navyše sa všetko deje v okamihu. Vrtuľník hádže nosom k skale. Ďalší dopad je na ostrú hranu skalného výbežku. Vtedy sa láme chvost a stroj je už neovládateľný. Padá cez skalný prah až na chodník, ktorý sa kľukatí od hotela FIS. Trup sa trhá. Elektrické iskry sršia ako prskavky. Vybuchujú palivové nádrže. Posádku a záchrancov explózia vymršťuje z kabíny. Vrtuľník sa rozpadá v plameňoch.
Dispečer na letisku zistil, že spojenie s vrtuľníkom sa náhle prerušilo. Výťahár Miloš Brugoš volá z FIS-u na Horskú službu, čo sa stalo. Tí oznamujú správu popradskému leteckému dispečerovi. Z letiska na Sliači, okupovaného sovietskou armádou, reagujú na prosbu z Popradu a okamžite posielajú do Tatier špeciálny požiarny vrtuľník. Kým doletí, už nemá kde zasiahnuť. Je po ohni. Rusi už len oblietavajú ohorené trosky sesterskej mašiny.
Dávno predtým vyštartovala do Mlynice ďalšia skupina Horskej služby – terénne vozidlo sa vyšplhalo nad Areál snov, pokiaľ sa len autom dá. Chlapi sa hnali chodníkom dohora ako pri Tatranskom maratóne, možno ešte rýchlejšie, nemali pred sebou takú dlhú trať a hnala ich snaha čo najskôr pomôcť kamarátom. Dovtedy nik nevedel, aké následky havária spôsobila. Výbuch mohol znefunkčniť spojenie – ale chlapi môžu žiť! Roztrhlo nádrže, palivo horí, plamene šľahajú dovysoka, Mlynica je v dyme – ale chlapi môžu žiť! Mobilov ešte nebolo...
ROZMERY TRAGÉDIE
Vo veľkom kruhu, roztratení v skalách, ležia piati mŕtvi. Traja – Milan Kriššák, Ladislav Janiga – Tatko a jeden z posádky vrtuľníka Svatopluk Nič javia známky života. Kamaráti im poskytujú prvú pomoc a znášajú ich dolu do sanitiek.
Jeden muž je nezvestný. Paľo Huska stále chýba, hoci záchranári druhý i tretí raz prezreli okolie.
Až keď trochu vychladla žiara trosiek, objavili Paľa vo zvyšku trupu. Bol pripútaný k sedadlu, aby mohol palubným žeriavom vytiahnuť ranenú Nemku, ak by bolo treba. Tam sedel. Zhorený na uhoľ.
Nemka medzitým už dávno zišla do hotela pešo.
Vyšetrovacia komisia prišla na druhý deň ráno a po zistení skutočností dovolila odvoz obetí. Priletel ďalší vrtuľník Mi-8 z popradského letiska s pilotom Tiborom Nosianom, ktorý s týmito chlapcami nalietal najviac. Teraz ich viezol posledný raz.
Milan Kriššák zomrel o niekoľko dní v popradskej nemocnici.
Lekári dúfajú, že Svatopluka Niča dajú dokopy.
Tatka, obhoreného na nepoznanie, odviezli na popáleninové oddelenie nemocnice v Šaci pri Košiciach.
TATRY PLNÉ REČÍ
Načo bol ten poplach? Načo šla hore helikoptéra? To už budú lietať pre každý vytknutý členok? Zranená zišla sama – prečo jej stav nikto nepreveroval?
Záchranár takmer nikdy nevie posúdiť, či je volanie o pomoc opodstatnené. Záchranár na to nemá kedy. Záchranár musí ísť.
Nehodu uzavrela vyšetrovacia komisia vtedajšieho Federálneho ministerstva vnútra až koncom leta.
Záver: Príčinou havárie bola nevhodnosť vrtuľníka typu Mil Mi-8 na záchranné práce vo vysokohorskom prostredí, menovite v obmedzenom priestore úzkych tatranských dolín a v podmienkach vzdušných vírov.
A potom sa tie vrtuľníky motali v Tatrách ešte ďalších dvanásť rokov, vozili záchranárov i zachránených napriek všetkým rizikám a vedomiu posádok, do čoho si sadajú.
TATKOV ZÁPAS
Tatko nevedel nič. Ani o svete, ani o tabuli, ktorá pribudla v hale Domu Horskej služby v Starom Smokovci:
Milan KRIŠŠÁK
Štefan ESTOČKO
Pavol HUSKA
Bernard JAMNICKÝ
Martin HUDÁK
Mjr. Vladimír BAČÁK
Mjr. Václav DVOŘÁK
Prvý raz sa prebudil po dvoch mesiacoch na popáleninovom oddelení nemocnice v Šaci. Prekonal niekoľko plastických operácií. Nevedel o nich.
Pomaly sa zoznamoval so svojimi lekármi. Doktor Šimko, vedúci oddelenia, skúsený lekár, ktorý predtým pracoval vo vojenskej nemocnici v Ružomberku a reparoval veľa ťažkých úrazov po výbuchoch granátov pri neopatrnom zaobchádzaní, popálenín ohňom a žieravinami na vojenských cvičeniach. Na to človek musí mať nielen znalosti a prax, ale aj náturu. Doktor Koller, neskôr šéf oddelenia popálenín univerzitnej nemocnice v bratislavskom Ružinove. Marián Babik, ktorý sa tridsaťpäť rokov oňho stará, s ktorým sú dávni priatelia ako ľudia, čo spolu zvíťazili. Babik, medzitým už dávno vedúci lekár kliniky popálenín a rekonštrukcie v Košiciach...
Spoznával okolie. Neraz sa mu chcelo znova si hovieť v kóme a nevidieť tie ukrutné scény, nepočuť bolestivý krik a ustavičné vzdychanie. A srdcervúci plač detí – ten bolí takmer rovnako ako deti ich spálené mäso.
Spoznával sestričky. Priznali sa mu, že sa usmievajú len tu. Doma aj mesiace po nástupe na popáleninové oddelenie plačú, kým si zvyknú na tento svet utrpenia.
Na sestričky spomína najčastejšie. Na milé slová a nežné dotyky, keď musia sňať zo živého mäsa gázu, preväzovať implantáty, masírovať okolie, aby sa prekrvilo a nová pokožka sa napojila na vyživovací systém, na ich pohyby, keď úbožiaka natierajú masťami a toho páli ako peklo aj najjemnejší dotyk.
Toto je z kópie správy prijímacieho lekára z oddelenia popálenín v Šaci MUDr. Igora Kollera:
„Pacient primárne liečený od 25. 6. 1979 na traumatologickom oddelení v Poprade, odtiaľ prevezený 26. 6. 1979 o 12.00 h na tunajšie oddelenie.
Status generalis: V bezvedomí, kontakt nemožný. Zrenice extrémne miotické. Na tvári popáleniny I. a II. stupňa, na pravom predlaktí povrchové popáleniny, na oboch gluteách hlboké spáleniny, viac vľavo, na oboch stehnách, viac dozadu popáleniny III. a IV. stupňa, na oboch predkoleniach hlboký II. stupeň. Na pravej hornej končatine cirkulárna sadra. Fractura kosti... Strata rovnováhy pre poškodenie malého mozgu... hematom... hematom... kanylovaná véna... zavedený permanentný katéter... Celkový rozsah popálenín: 36,5 percenta.
Jedno percento takmer dvojmetrového muža sa rovná sto deväťdesiatim šiestim štvorcovým centimetrom. Tak si to vyrátajte.
LEGENDA O VÔLI
Keď raz prišiel Tatka navštíviť kamarát a Tatko ešte nemal všetky tie plastiky za sebou a nohy musel mať odokryté, kamarát sa musel odvrátiť. A večer, keď to opisoval partii, zašomral, že grilované kurča už jakživ nechce vidieť. A ten zmrzačený chlap sa silou vôle, rehabilitáciami, cvičením rovnováhy, neuveriteľným tréningom dostal znova do formy. Po roku bol opäť vo svojom náročnom zamestnaní, pochodil horstvá po svete a zliezol veľa štítov... Ale to už je iný príbeh. To je priam legenda o vôli.
Text: Ján ČOMAJ – Foto-zdroj: sk.wikipedia.org