Zatiaľ čo v Prahe 28. októbra 1918 nadšené davy ľudí oslavovali začiatok konca cisárstva a vznik prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov, v odľahlej liptovskej horskej dedine Vyšná Boca ten istý deň zomrel erudovaný sociológ kultúry, filológ, teológ, biblista, orientalista, filozof, literárny historik, prekladateľ a evanjelický kňaz Ján Lajčiak. Skonal ako osamelý, štyridsaťtriročný starý mládenec. Krutý osud mu tak neumožnil dožiť sa svojho veľkého sna – konštituovania demokratickej Česko-Slovenskej republiky.
Svetlo tohto sveta prvý raz uzrel pred 150 rokmi v liptovskej obci Pribylina. Pochádzal z jednoduchej roľníckej famílie, ľudovú školu vychodil v rodisku a v neďalekom Liptovskom Hrádku. Absolvoval gymnázium v Banskej Bystrici a Prešove, študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, univerzite Erlangene a vysokej slobodnej škole v Paríži. Venoval sa tiež štúdiu orientálnej filológie. Za filologickú dizertačnú prácu získal doktorát filozofie v Lipsku (1902), za prácu o Ezechielovi doktorát teológie v Paríži (1905). Pôsobil ako kaplán v Budapešti a Kysáči, od roku 1905 až do smrti bol farárom vo Vyšnej Boci.
Ako zakladateľ našej modernej kulturológie patril medzi najrozhľadenejších slovenských vzdelancov na rozhraní 19. a 20. storočia. Lajčiak predstavoval typ európskeho intelektuála so širokým osobnostným záberom. Napriek sľubným vedeckým začiatkom nemal v krajne zaostalých domácich pomeroch možnosť hlbšie rozvinúť svoje nevšedné dispozície. Kriticizmus a liberálne názory, ktoré odvážne hlásal, slovenské konzervatívne kruhy zásadne odmietali. Pre vlastné národné presvedčenie zasa nenašiel porozumenie oficiálnych miest, pričom uhorská cirkevná hierarchia ho neraz aj perzekvovala…
Plurálovým a duálovým koncovkám v semitských menách venoval pozornosť v nemecky vydanej monografii Die Plural – und Dualendungen… (1902). Témou, respektíve predmetom Lajčiakovej rozpravy Naše literárne úlohy, publikovanej na stránkach časopisu Slovenské pohľady (1908), je domáca spisba. V tejto pozoruhodnej štúdii žiada od beletrie viac záujmu o sociálnu problematiku, najmä o negatívne javy, ale i hlbšiu psychologickú analýzu. Časť venovaná vedeckej literatúre má charakter kritiky jej neuspokojivého stavu a letargie slovenskej inteligencie.
V texte nechýbajú ani interesantné medzinárodné filiácie skúmanej látky, čo potvrdzuje i nasledujúca ukážka: „… Je evidentné, že literatúra je jedným z najmohutnejších činiteľov kultúrneho života v národe. Ona je nielen živým obrazom, ale i kultúrnym hýbadlom patričného národa. To, čo národ cíti, myslí, po čom túži, to spisovatelia jeho vlejú do literárnej formy. Čím komplikovanejšie sú kultúrne pomery národa, tým rozmanitejší je jeho literárny život. Národ mohutný má i literatúru mohutnú. V národe prekvitajúcom kvitne i literárny život, rodia sa myšlienky, vzmáha sa veda. Národ malý a chatrný má i literatúru malú a chatrnú. V národe chúlostivom myšlienka, i najoriginálnejšia a najgeniálnejšia, nemá pôdy, nemá budúcnosti. Jeho literárne produkty sú zväčša beletristické veci, málo produkuje z odborných vied a zriedka niečo z odboru filozofie. Literatúra nosí na sebe charakter patričného národa. S týmto súvisí ďalej i to, že nie každý národ produkuje na literárnom poli rovnako. Literárne produkty závisia od školstva, od politických a hospodárskych pomerov patričného národa…“ (J. Lajčiak, 1908)
Sumárne možno konštatovať, že v štúdii Naše literárne úlohy autor plasticky zhodnotil historické aj súčasné slovenské literárne formovanie, pričom rázne odmietal pozitivistické koncepcie a konzervativizmus, zasadzoval sa za aktivizmus a liberálnejšie vývinové smerovanie. Apropo, viac Lajčiakových textov už v Slovenských pohľadoch nenájdeme. Redaktor časopisu Jozef Škultéty v tejto súvislosti uviedol: „Pán spisovateľ, tak sa zdá, má pred očami cudzozemské západoeurópske merítko…“
Myšlienky prezentované v rozprave Naše literárne úlohy boli súčasťou Lajčiakovho nedokončeného, až posmrtne vydaného kultúrno-sociologického diela Slovensko a kultúra (1920). Prostredníctvom široko chápaného pojmu kultúra, ktorej tvorbu považuje za primárny cieľ snaženia ľudského žitia, v ňom kriticky analyzoval situáciu Slovenska na začiatku 20. storočia. Erudovane osvetľuje spoločenské, morálne a mentálne aspekty kultúrnohistorického kontextu a celkovej dobovej situácie. Konštatujúc existenciu dvoch hlavných myšlienkových prúdov na Slovensku (konzervativizmus a modernizmus), sa Lajčiak prezentoval ako zástanca evolúcie charakterizujúcej moderný život. Národnému hnutiu vytýčil úlohu „držať krok s historickým vývinom ľudstva“.
Keďže Lajčiak – spolutvorca modernej slovenskej orientalistiky – aktívne ovládal niekoľko jazykov, zaoberal sa tiež prekladateľskou činnosťou. Preklady biblických textov z hebrejčiny a evanjeliá z gréčtiny vyšli v Knihe žalmov (1904). Pokiaľ ide o znalosť rečí, v životopisnej prílohe k jeho dizertačnému spisu je uvedené, že okrem nemčiny, francúzštiny a gréčtiny „venoval sa hebrejčine, sanskritu, taliančine, zo semitských jazykov asýrčine, sýrčine, etiopštine, ďalej egyptčine, staroperzštine, čínštine, staroslovanskému cirkevnému jazyku a ruštine“.
Vieme o Jánovi Lajčiakovi, že vkusnému obliekaniu neholdoval, skromne jedol, nefajčil, alkohol nekonzumoval, pravidelne chodil po dedinách a kupčil so sedliakmi na trhoch s dobytkom. Logicky sa natíska otázka, prečo to vlastne robil? On, rozhľadený intelektuál, vedeckými záujmami povznesený nad malosť doby s jej zúfalo biednymi pomermi. Odpoveď je prostá. Išlo o jedinú formu ako získať zdroje na vydanie svojej publikácie Slovensko a kultúra. Uvedomoval si totiž, že cirkev ani martinskí „otcovia národa“ financie neposkytnú. Trpezlivo tak zbieral grajciare či zlatky, aby raz mohol vydať knižku vlastným nákladom. Žiaľ, nedožil sa toho. (Okrem nedokončeného diela bolo v jeho pozostalosti nájdených 40 tisíc korún…)
Nenaplnený a vo viacerých ohľadoch tragický životný príbeh vzdelanca európskeho formátu zobrazil v románe Prehovor, Ezechiel známy slovenský prozaik a scenárista Anton Baláž (Literárne informačné centrum, 2012). Pri jeho tvorbe dokonale zúročil vtedy novoobjavený osobný archív Jána Lajčiaka.
Text a foto: Peter CABADAJ
