Redakcia

Peter VALO sa narodil 4. júla 1948 v Komárne. Študoval na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej a neskôr na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Promoval v r. 1975 v odbore divadelná veda. So špecializáciou na divadelnú kritiku nastúpil do kultúrnej rubriky denníka Pravda.

Patril medzi zakladajúcich členov občasníka Verejnosť (1989), z ktorého časť redaktorov vytvorila týždenník Nový Slovák (1990). Pôsobil v redakciách Slovenský národ a Slovenská republika, vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre a Večerníku. Novinársku kariéru uzavrel v týždenníku Slovenka. V jeho novinárskej tvorbe dominovali fejtóny a reportáže. V humornom fejtónovom duchu sa nesú jeho knižky Juj, keby tak Psiare mestom boli, Orgie bez Tibéria, Zabíjal som štát.

Čierny humor v bielom plášti ako ajdivadelné frašky Ako hryzie kôň a Mauzoleum či rozhlasový seriál Neskutočné reportáže. Novinárske reportáže ho priviedli k literatúre faktu v knižkách z oblasti literatúry faktu Slovenské eso a ruský cár a Virsíkovci. Je spoluautorom dvoch dielov medailonov o umeleckých osobnostiach Nezostalo po nich ticho. Presadil sa ako televízny scenárista. V spolupráci s Tomášom Janovicom a Miroslavom Horníčkom vytvoril televízny cyklus Divadlo bez opony. Spolu s Ľubomírom Stančekom napísal scenár pre televízny triptych podľa Haškových poviedok zo Slovenska.

Je autorom scenárov pre Bratislavské televízne pondelky a spolutvorcom televíznych dokumentov Chirurg poslednej nádeje, Stratené pomníky, Slovenské eso, Veľký poker alebo Malá vojna, Spišské memento, Dlhá cesta domov a Moja mama strašne chcela aby som bol slávny. Do SNN píše pravidelné causerie Ako bolo čo bolo.