Slovenské národné noviny vnímajú dejiny Slovákov komplexne. Nesnažia sa z histórie vymazať obdobia, ktoré môžeme označiť za „biele miesta histórie“, a na ktoré nemáme byť prečo hrdí. Jednou takouto udalosťou bola aj tragédia v turčianskej obci Sklené  21. septembra 1944. V dedine žilo vyše 88 percent obyvateľov nemeckej národnosti.

Do obce prišlo 250 príslušníkov 8. oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina a zaistili mužov vo veku od šestnástich do šesťdesiatich rokov. Odviedli ich na železničnú stanicu a natlačili do siedmich vagónov. Po krátkej jazde vlak zastavil. Z posledného vagóna vytiahli dvadsať chlapov a prinútili ich vykopať širokú jamu. Nariadili im ľahnúť si do nej vedľa seba. Následne ich zasypali dávkami z guľometov. Na príkaz politického komisára Leonida Slavkina postupne vytiahli a zastrelili mužov zo šiestich vagónov. Iba vďaka železničiarovi, ktorý sa nechtiac stal náhodným svedkom zabíjania, sa podarilo uniknúť 63 mužom z prvého vagóna. V tento deň partizáni zabili celkom 187 Skleňanov.

Prežili iba dvaja. Jedným z nich bol katolícky kňaz Jozef Pöss. Boli postrelení, ale stále živí. Vyhrabali ich až ženy z dediny, ktoré prišli po zotmení a hľadali medzi mŕtvymi telami svojich mužov, ktorých neskôr dôstojne pochovali. Rozkaz na vykonanie popráv civilistov podľa všetkého vydal priamo veliteľ kapitán Alexej Semionovič Jegorov. Veliteľ rovnako ako politický komisár pochádzali zo Sovietskeho zväzu, ale väčšina partizánov boli Slováci. Podobné násilnosti voči občanom nemeckej národnosti sa počas SNP stali aj vo Veľkom Poli, v Píle pri Žarnovici, Ružomberku, Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici, Handlovej, Nitrianskom Pravne, Sklabini, Partizánskej Ľupči, Kunešove a inde. Vraždy karpatských Nemcov zostali nepotrestané. Vrahovia, ak sa po roku 1948 „správne zorientovali“, pripojili sa k budovaniu socializmu.

Text a foto: (mk)