Alexander RUDNAY bol katolícky arcibiskup, ktorý podporoval aj proslovenské aktivity evanjelikov. Narodil sa 4. októbra 1760 v Považanoch, ktoré vznikli spojením starobylých obcí Svätý Kríž a Mošovce, ku ktorým priradili Viesku nad Váhom. Všetko sú to usadlosti, o ktorých sú prvé zmienky už z 13. a 14. storočia. Najvýznamnejším tamojším rodákom je Alexander Štefan Rudnay, ktorého meno nesie miestna základná škola.
Po štúdiách 12. októbra 1783 vysvätili Alexandra Rudnaya za rímskokatolíckeho kňaza a nasledujúci rok ho promovali za doktora teológie. Pôsobil v Častej, Hronskom Beňadiku, Trnave a Krušovciach. Od roka 1806 v kňazskom seminári v Trnave prednášal teológiu a bol rektorom. Okrem toho zastával posty v ostrihomskom arcibiskupstve a v roku 1816 ho ustanovili za sedmohradského biskupa v meste Alba Iulia. Obyčajný ľud ho nazval „biskupom chudobných“. Stalo sa tak počas hladomoru v roku 1818, keď rozdával vlastné i zakúpené obilie, a tým zachránil od krutej smrti tisícky ľudí. Nerozlišoval pritom, či ide o jeho farníkov alebo o ľudí inej národnosti či vierovyznania.
V roku 1819 dostal Alexander Rudnay pápežskú bulu ‒ vymenovanie za ostrihomského arcibiskupa a uhorského prímasa. Medzi jeho prvé úlohy patrilo po troch storočiach presťahovanie sídla z Trnavy späť do Ostrihomu. V roku 1822 zvolal do Bratislavy celouhorskú synodu, ktorá hľadala riešenia následkov jozefínskych reforiem pre katolícku cirkev. Výsledkom okrem iného bolo, že sa Biblia dostala k veriacim v ich národných jazykoch. Slovenský preklad Juraja Palkoviča vyšiel v rokoch 1829 ‒ 1832.
Pápež Lev XII. vymenoval v roku 1826 Rudnaya za kardinála. Z vyjadrení, ktoré zazneli pri tejto príležitosti, sa stal pamätným Rudnayov výrok: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero ‒ Slovák som a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“
Neboli to iba prázdne slová. Rudnay zo svojho významného postu podporoval slovenské národné hnutie. Bol členom a mecenášom Slovenského učeného tovarišstva, ktoré založil Anton Bernolák v roku 1792. Finančne podporil nielen vydanie Bernolákovho Slovára, ale aj Kollárovej Slávy dcery, čo svedčí o jeho ekumenickom a proslovenskom cítení.
Po návrate arcibiskupského sídla do Ostrihomu začal Alexander Rudnay so stavbou dominanty mesta ‒ katedrály ‒ na mieste pôvodnej baziliky, ktorá padla za obeť tureckému pustošeniu. Alexander Rudnay zomrel v Ostrihome 13. septembra 1831. Posmrtne vyšla zbierka jeho osemdesiatich dvoch kázní z rokov 1778 ‒ 1805.
Text a foto: Jozef SLIACKY
