Slovensko stráca historickú identitu
Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Flog PAVOL
Problémy štátu s obnovou historických pamiatok nie je novinkou. Už v roku 2004 sa vtedajší minister kultúry Rudolf Chmel vzdal funkcie, pretože nezvládal napätie medzi ním a ministrom hospodárstva Pavlom Ruskom. Ten mal pod palcom financie na opravy kultúrnych pamiatok, na ktoré dal sto miliónov vtedajších korún Slovenský plynárenský priemysel. Opravy pamiatok sú dodnes lukratívny biznis.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že čím je viac možností získať granty na opravy pamiatok, tým lepšie. No nie je to tak.
- PRIVEĽA DONOROV
Na prvom mieste je dotácia zo štátneho rozpočtu na podporu ochrany, obnovy a rozvoja kultúrneho dedičstva prostredníctvom projektu pod názvom Obnova národných kultúrnych pamiatok vo vlastníctve štátu a Obnovme si svoj dom o využívaní európskych štrukturálnych a investičných fondov z Európskeho fondu regionálneho rozvoja, Kohézneho fondu, Európskeho sociálneho fondu a Fondu solidarity EÚ. Lenže riadiaci orgán na realizáciu operačného programu je ústredný orgán štátnej správy určený vládou SR ‒ teda Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstvo dopravy SR, Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, Ministerstvo životného prostredia SR, Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a Ministerstvo hospodárstva SR.
To je ťažkopádne rozhodovanie. Pamiatky musia byť zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Potom máme medzinárodné fondy, ako sú Nórske fondy, Švajčiarsky finančný mechanizmus a Medzinárodný vyšehradský fond. Ďalej súkromné nadácie Telekom, Orange, SPP, Tesco Stores SR, VÚB a Ekopolis. Sú tu aj dotácie z rozpočtov samosprávnych krajov a súkromní podnikatelia, ktorí majú o zachovanie pamiatok záujem. Všetko je to teda chaotické, chýba tu prepojenie a centrálna registrácia žiadostí. A čím menej štátneho byrokratického dozoru.
- ROZKRADNUTÉ ZÁMKY
Podobné je to aj s hnuteľnými pamiatkami. Po roku 1945 Slovensko dopustilo rozkrádanie zámkov s nevyčísliteľnými artefaktmi. Výpočet by bol dlhý. Aspoň pár príkladov. Krátko pred skončením vojny ušiel z kaštieľa v Bernolákove majiteľ Karol Esterházy. Po jeho odchode ľudia začali vykrádať kaštieľ, zmizli niektoré cenné obrazy, nábytok i vzácne knihy z knižnice. Štvrtého apríla bol zriadený Revolučný národný výbor. Predsedom sa stal Karol Horváth, po ňom Ján Belai. V roku 1947 nastala parcelácia skonfiškovaného majetku Esterházyovcov.
Kaštieľ v obci Podtureň patril významnému liptovskému rodu Podturňanských. Budova v renesančnom slohu v 18. storočí prešla rozsiahlou barokovou prestavbou. Jeho časy sa skončili po druhej svetovej vojne, keď sa dostal do rúk jednotného roľníckeho družstva. Zariadenie bolo rozkradnuté.Maličký rozprávkový hrad v Smoleniciach vo vlastníctve Erdődyovcov z vyhoretých ruín postavili na nohy v 20. storočí Pálfiovci. Poznáme inventár zámku. V roku 1706, po smrti Juraja Erdődyho, spísali podrobný zoznam vnútorného zariadenia. Pod inventárom je podpísaný Ján Jozef Koller, smolenický zeman, ako splnomocnenec grófskej rodiny. Kde inventár zámku za napoleonských vojen, keď vyhorel, skončil, nevieme. Po roku 1945 už vôbec nie. V roku 1911 ho začal obnovovať Jozef Pálfi, dokončenia zámku sa nedožil. Zámok si v roku 1945 privlastnil štát.
Hlohovský hrad prestavali Erdődyovci na pohodlné panské sídlo a obývali ho až do roka 1945, keď bola v zámku zriadená nemocnica pre sovietskych vojakov. Mobiliár zmizol. Iba tak sa môže stať, že sa na dražbe aukčnej spoločnosti Soga môže ocitnúť polychrómovaná drevená socha minimálne z okruhu Majstra Pavla z Levoče z roka 1508, ak nie vytvorená priamo ním. Bola vydražená za smiešnych 25-tisíc eur, potvrdená aj expertným vyjadrením znalkyne starého slovenského umenia bez toho, aby sa polícia zaujímala o to, kde a za akých okolností majiteľ toto dielo nadobudol. Slovensko je nenávratne chudobnejšie o jeden spišský a európsky poklad.
- TEMNÁ ARIZÁCIA
Len neveľa slovenských historikov sa zaoberá témou arizácie od roka 1938, ktorá mala asi najväčší dosah na brakovanie a rozkrádanie histórie Slovenska. Málo z arizátorov sa dostalo až pred súdy, a ak sa aj potomkom majiteľov majetky vrátili, ako napríklad Jánovi Reichlovi, majiteľovi Sklabinského hradu, našiel tam iba holé múry. Bolo by vhodné po vzore Mária Kerna, ktorý založil kedysi v Trnave špecializovaný odbor zaoberajúci sa environmentálnou kriminalitou, urobiť niečo podobné aj čo sa týka pôvodu pamiatok. Asi by sme sa divili, kto ich vlastní a za akých okolností ich dedovia nadobudli.
