Rok Viliama PAULINYHO-TÓTHA a živý odkaz štúrovskej generácie

Text: Pavol MADURA, vedecký tajomník Matice slovenskej ‒ Foto: SNN 

Matica slovenská vyhlásila rok 2026 za Rok Viliama PAULINYHO-TÓTHA. Dvojsté výročie narodenia jednej z najvýraznejších osobností mladoštúrovskej generácie je príležitosťou nielen na pietnu spomienku, ale najmä na hlbšiu reflexiu odkazu, ktorý zásadne formoval podobu slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života v druhej polovici 19. storočia.

Viliam Pauliny-Tóth nebol iba básnik, politik či organizátor, ale tiež osobnosť, ktorá dokázala premeniť idey štúrovskej generácie na fungujúce inštitúcie – najmä Maticu slovenskú ako centrum systematickej kultúrnej a vedeckej práce.

■ UCELENÝ PROGRAM

Rok Viliama Paulinyho-Tótha bude v Matici slovenskej sprevádzaný viacerými odbornými aj popularizačnými podujatiami. Pripravuje sa interdisciplinárna vedecká konferencia, aktualizácia výstavného cyklu Odkaz štúrovskej generácie o ročník 1826, kde má svoje miesto aj Viliam Pauliny-Tóth, ako i odhalenie jeho busty v aleji významných osobností pred sídelnou budovou Matice slovenskej v Martine. Tieto aktivity vytvárajú ucelený program, ktorého cieľom je predstaviť Paulinyho-Tótha nielen ako historickú postavu, ale aj ako trvalú súčasť živého kultúrneho a vedeckého dedičstva.

■ ROZŠÍRENÁ VÝSTAVA

Osobitné miesto v tomto kontexte zaujíma výstavný projekt Odkaz štúrovskej generácie, ktorý Matica slovenská realizuje od roka 2022. Už pri svojom vzniku presiahol rámec jednorazovej výstavy a stal sa dlhodobým cyklom, systematicky mapujúcim mladšiu štúrovskú generáciu prostredníctvom jednotlivých ročníkov narodenia od roka 1822. Výstava postupne vyrástla na putovný prehľad, ktorý bude mať po rozšírení v roku 2026 už tridsaťdva panelov a prepája historický výskum s kultúrnou pamäťou a so vzdelávaním. Je určená nielen odbornej verejnosti, ale tiež školám, miestnym odborom Matice slovenskej a regionálnym i štátnym inštitúciám.

■ PRELOMOVÁ GENERÁCIA

V roku 2026 sa výstavný cyklus rozšíri o ročník 1826, ktorý predstavuje prelomovú generáciu stojacu na pomedzí štúrovskej revolučnej éry a memorandovo-matičného obdobia. Spolu s Viliamom Paulinym-Tóthom sa v tomto ročníku narodili osobnosti ako Michal Algöver, Karolína Štúrová, Karol Ján Holuby, Svetozar Sveslav Miletić či Samuel Augustín Rutkai. Práve tento generačný kontext umožňuje pochopiť Paulinyho-Tótha nie ako osamelého vizionára, ale ako súčasť širšej siete slovenských a slovanských dejateľov, ktorí spájali národnú myšlienku s kultúrnou, politickou a vedeckou prácou.

■ MATIČNÝ PRÍNOS

Viliam Pauliny-Tóth patril k zakladateľom Matice slovenskej a k úzkemu okruhu jej prvých vedúcich predstaviteľov. Podieľal sa na príprave Memoranda národa slovenského, pôsobil v Dočasnom výbore Matice slovenskej, ktorý zabezpečoval všetky kroky k úradnému povoleniu spolku, a po smrti Karola Kuzmányho sa stal jej prvým úradujúcim podpredsedom. Práve on významne prispel k tomu, že Matica nebola iba symbolickou národnou ustanovizňou, ale aj pracoviskom systematickej odbornej činnosti. Koncepčne presadzoval vznik vedeckých odborov, kládol dôraz na odborné posudzovanie publikácií a rozvoj slovenskej jazykovedy, historiografie či prírodných vied. Ako redaktor Letopisu Matice slovenskej vytvoril priestor pre vedecké a poučné štúdie, čím položil základy slovenskej vedeckej publicistiky.

Ďalším významným prínosom Paulinyho-Tótha bola jeho systematická práca v regiónoch a budovanie funkčnej organizačnej siete Matice slovenskej mimo jej martinského centra. Keď sa pôvodný zámer zriadiť miestne pobočky ukázal ako neúčinný, Matica pristúpila k inovatívnemu riešeniu v podobe siete regionálnych jednateľov. Po tom, čo Miestodržiteľská rada v januári 1865 schválila úpravu stanov, ktorá umožňovala túto organizačnú novinku, výbor Matice okamžite vyzval svojich členov, aby v jednotlivých regiónoch preberali úlohu jednateľov.

Ich poslaním bolo udržiavať kontakt s členskou základňou, vyberať členské príspevky, distribuovať matičné publikácie a zároveň sledovať a zachraňovať kultúrne pamiatky, ktoré sa dostávali do zbierok Matice slovenskej. Práve Pauliny-Tóth ako podpredseda Matice začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia túto sieť výrazne posilnil: reorganizoval jednateľstvá, zmenšil ich územné obvody a zdvojnásobil ich počet na šesťdesiatdva, čím zásadne zvýšil regionálny dosah, operatívnosť a živý kontakt Matice s národným životom v teréne. Tento krok potvrdzuje jeho výnimočný organizačný talent a schopnosť prepájať ideu národnej inštitúcie s každodennou prácou v regiónoch.

■ MEDZIGENERAČNÝ MOST

Je príznačné, že práve táto schopnosť spájať kultúru, politiku a vedu robila z Paulinyho-Tótha pre uhorské úrady mimoriadne „nebezpečnú“ osobnosť. V anonymnej správe z roka 1874, vypracovanej pre potreby uhorských orgánov, bol po Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi označený za druhú najnebezpečnejšiu osobu na Slovensku. Toto hodnotenie, hoci vzniklo v nepriateľskom prostredí, presne vystihuje jeho význam: Pauliny-Tóth nebol iba ideológom, ale praktickým organizátorom, ktorý dokázal národné myšlienky pretaviť do konkrétnych inštitúcií a politických štruktúr.

V roku 1867 sa podieľal na založení slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Turčianskom Svätom Martine, ktoré sa stalo kľúčovou vzdelávacou inštitúciou memorandovej generácie a dodnes nesie jeho meno. Ako politik stál v roku 1871 pri zrode Slovenskej národnej strany a stal sa jej prvým predsedom, čím položil základy modernej slovenskej politickej organizácie. Súčasne pôsobil ako poslanec uhorského snemu, redaktor, publicista a mentor mladej generácie vrátane Pavla Országha Hviezdoslava, budúceho spolupredsedu Matice slovenskej. Viliam Pauliny-Tóth tak vytvoril most medzi štúrovskou revolučnou generáciou a inštitucionalizovanou podobou slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života v druhej polovici 19. storočia.

Výstavný cyklus Odkaz štúrovskej generácie a Rok Viliama Paulinyho-Tótha tak spolu vytvárajú prirodzene prepojený celok. Na jednej strane ide o systematickú popularizáciu štúrovskej generácie prostredníctvom ročníkov a osobností, na druhej o hlbšiu reflexiu postavy, ktorá štúrovský odkaz doviedla do podoby Matice slovenskej ako národnej kultúrnej a vedeckej inštitúcie. Práve v tomto spojení minulosti so súčasnosťou sa ukazuje, že Matica slovenská zostáva aj v 21. storočí miestom, kde sa historické poznanie premieňa na živú kultúrnu pamäť a aktívnu vzdelávaciu prax.