Rudolf JINDRÁK: Vladimír Mečiar založil novodobý slovenský štát
Zhováral sa Maroš SMOLEC – Foto: autor
Veľvyslancom Českej republiky na Slovensku je od roka 2023 Rudolf JINDRÁK. Je významný český diplomat, ktorý pôsobil vo viacerých krajinách Európy. V rokoch 1998 až 2001 bol veľvyslancom v Maďarsku, v rokoch 2004 až 2006 v Rakúsku, následne do roka 2014 v Nemecku. V období rokov 2017 až 2023 bol riaditeľom Zahraničného odboru Kancelárie prezidenta Miloša Zemana. Má slovenské korene. Jeho predkovia žili na Spiši. Mama Agáta pochádzala z Kežmarku zo starobylého šľachtického nemecko-spišského rodu Stenczelovcov. Jej otec Zoltán bol veľkostatkár, ktorého počas Slovenského národného povstania 24. septembra zavraždili neznámi ozbrojenci. Veľvyslanec Rudolf Jindrák vyrastal na slovenskej literatúre a má rád slovenský národ. O medziľudských, ale aj nových politických vzťahoch medzi Slovákmi a Čechmi sme sa s ním porozprávali na sklonku minulého roka.
Vaša Excelencia, prvý január je dátumom vzniku Českej republiky i Slovenskej republiky po spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Ako by ste zhodnotili spolužitie našich národov, ktoré trvalo šesťdesiatdeväť rokov, od roka 1918 po 1993 s prerušením počas druhej svetovej vojny?
Najdôležitejšou historickou skutočnosťou spolužitia Čechov a Slovákov je fakt, že sme ako národy nikdy proti sebe nebojovali. Na našich hraniciach neexistujú vojnové cintoríny a masové hroby. Medzi nami nikdy neboli mocenské konflikty. Nepoznáme zásadné historické krivdy. Toto je dôležitý pozitívny historický moment, ktorý by sme si mali vážiť a nezabúdať naň. Vznik spoločného štátu je potrebné hodnotiť komplexne v rámci historického vývoja Čechov a Slovákov.
Spolupráca sa začala už začiatkom 20. storočia v Spojených štátoch amerických, kde sme podpísali Clevelandskú a Pittsburskú dohodu o spoločnom štáte. Slováci žili v uhorskej časti monarchie a Česi zase v rakúskej. Otcovia zakladatelia česko-slovenského štátu Masaryk, Štefánik, Beneš a Osuský museli veľmi tvrdo bojovať, aby náš spoločný štát po konci prvejsvetovej vojny vôbec vznikol. Následne sme sa dvadsať rokov pomerne zložito dohovárali o našom spolužití. V tomto historickom kontexte sa dopustil zlého odhadu aj samotný Masaryk, ktorý Slovensko a Slovákov vnímal sekulárnymi očami českého intelektuála. Napriek tomu, že sám sa hlásil k Slovákom, posudzoval vývoj na Slovensku z českej pozície. A toto na Slovensku nefungovalo.
Druhá svetová vojna a vyhlásenie Slovenského štátu prerušili naše spolužitie, ktoré sa obnovilo v roku 1945 a pokračovalo až po porážku komunizmu.
Obdobie druhej svetovej vojny bolo pre oba národy rozdielne. Následne naše spolužitie komplikoval socialistický režim, ktorý zo svojej ideologickej podstaty potláčal národnostné otázky a národné záujmy. Dôležitým výsledkom Pražskej jari bol vznik federácie po roku 1968, avšak jej fungovanie nebolo dotiahnuté do konca z dôvodu nástupu totalitnej normalizácie. A toto sa nepodarilo napriek historickému faktu, že v normalizačnom období mali v československom štáte najväčší vplyv Slováci, a to Gustáv Husák či Vasiľ Biľak. A to je ten paradox, že by sme mohli očakávať, že vplyvní Slováci budú viac presadzovať slovenské národné záujmy, ale nekonali tak.
V roku 1989 nežná revolúcia porazila komunistickú diktatúru. V čase slobody a demokracie sme dokázali spolu žiť len niečo vyše dvoch rokov a Česko-Slovenská republika sa znova rozpadla. Nebolo to krátke spolužitie?
Po politickom prevrate nastalo prelomové obdobie. Ale opäť, aj v tomto krátkom historickom období vnímam, že česká strana nepristupovala k Slovensku adekvátne. Napríklad aj samotný prezident Václav Havel po svojom vymenovaní nešiel na prvú návštevu na Slovensko, ale do Nemecka. To sú historické udalosti, ktoré sa medzi oboma národmi udiali, a otázka znie, do akej miery ovplyvnili otázky nášho spolužitia a následne i rozdelenia. Obdobie medzi novembrom 1989 a januárom 1993 bolo krátke, ale veľmi revolučné.
Po štyridsiatich rokoch režimu, v ktorom fungovala štátna dezinformačná propaganda, bol ten spoločenský otras ohromujúci, ale aj frustrácia ľudí značná. Urýchlenie procesu rozdelenia spôsobila i vojna v Juhoslávii. Existovali totiž obavy, aby Česi a Slováci nezačali svoje problémy riešiť násilnou cestou. Našťastie z dôvodu, ktorý sme už spomenuli, že medzi nami neexistujú žiadne zásadné historické krivdy a násilia, bol náš rozchod pokojný. Obaja hlavní aktéri rozdelenia Václav Klaus i Vladimír Mečiar a ich tímy pochopili, že rozdelenie treba vykonať čo najrýchlejšie.
Nielen Európa, ale aj svet vysoko hodnotil naše mierumilovné ústavné rozdelenie zákonom z 25. novembra 1992 vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Mnohí pozorovatelia naše rozdelenie po rokoch považujú za správne, keďžeo si oba národy spravujú samostatne svoje verejné veci a vystupujú navzájom suverénne aj v rámci Európskej únie. Vnímate to aj vy tak?
Ja to vnímam aj z pohľadu zahraničnej politiky. Niekomu sa možno hodilo, že vznikli dva slabšie štáty ako jeden silný s pätnástimi miliónmi občanov. Značka Československo bola silná. V Latinskej Amerike dodnes vnímajú Československo ako živý štát, a akoby nezaregistrovali, že sme sa rozdelili. Ale opakujem, treba oceniť formu pokojného vzniku oboch samostatných štátov v roku 1993.
Je o vás známe, že máte slovenské korene. Vaša matka pochádzala z Kežmarku. Ako rozdelenie vnímali vaši predkovia?
Moja mama rozdelenie oplakala. Pre ňu to bola nepredstaviteľná situácia. Vtedy už žila vyše tridsaťpäť rokov v Čechách a zrazu sa ocitla v cudzom štáte ako cudzinka bez občianstva. Otec jej musel podpisovať doklady, že s ním môže bývať v jednom spoločne postavenom dome. Pre mnohých ľudí to bola individuálne neľahká situácia. Na druhej strane sme si dovtedy počas spoločného štátu mnoho skutočností vyčítali. Kto na koho dopláca. Čiže dnes sme už každý pán vo vlastnom štáte, a to je podstatné.
Akú úlohu v rozdelení federácie zohrali Václav Klaus a Vladimír Mečiar?
Kľúčovú. Obaja politici museli v danom období prevziať za svoje rozhodnutie historickú zodpovednosť. A prevzali ju. A bolo to tak správne.
Václava Klausa českí voliči odmenili a dvakrát bol prezidentom republiky. Na Slovensku sa Vladimír Mečiar skôr dostal do politickej izolácie a pravicovo-liberálni politici sa ho snažili dokonca obviniť a dostať do väzenia. Ako vnímate tento rozdielny vývoj ich politických kariér?
Vladimíra Mečiara vnímam ako politika, ktorý založil novodobý slovenský štát a za to si zaslúži náš rešpekt a úctu. Na Slovensku nebolo takmer nič. Zlyhanie budovania federácie po roku 1968 spôsobilo, že centrálne orgány štátnej správy sídlili hlavne v Prahe a nevznikli slovenské orgány, ktoré vzniknúť mali.
Vybudovať štát v takomto zložitom období nebolo jednoduché. História by mala zhodnotiť rolu týchto dvoch osobností, že nás ochránili aj pred možným kolapsom novovznikajúcich štátov. Hodnotenie Vladimíra Mečiara slovenskou odbornou i širokou verejnosťou a Václava Klausa v Čechách by som podmienil rozdielnou českou a slovenskou mentalitou. Dokážem to porovnať, lebo mám i slovenské korene. Naše spoločnosti tieto osobnosti vnímali inak. Pohľad Čechov na svojich politikov by som povedal, že je zhovievavejší. V súčasnosti je český premiér Slovák, ďalší minister Slovák. Mali sme primátorku Prahy Slovenku. Prečo nie? Otázka je, či by na Slovensku mohol byť premiérom Čech…
Znamená to, že českí voliči si viac vážia svojich politikov ako my na Slovensku?
Žijeme v čase krízy osobnosti. A to sa týka celej Európy, a možno aj sveta. Chýbajú nám také osobnosti s víziou, ako boli Winston Churchil, Helmut Kohl či Margaret Thatcherová. Prežívame ekonomickú krízu, prežili sme pandémiu, na Ukrajine sa bojuje. A toto všetko má na ľudí nesmierny dosah. A kto za to môže? Politici si často svoju vlastnú neschopnosť riešia tým, že vytvárajú iné problémy, aby odviedli pozornosť od tých skutočných. Preto si myslím, že v súčasnosti vo všeobecnosti si ľudia politikov nevážia.
Myslel som to skôr z historického pohľadu. Slováci akoby nedokázali objektívne zhodnotiť historickú úlohu politika, ktorý žil v nejakej dobe a priestore. A máme potrebu politikov vymazávať z histórie. Sú Česi objektívnejší v posudzovaní historických osobností?
Takto by som to nepovedal. Slováci to počas histórie nemali jednoduché. Spomeňme si na silnú maďarizáciu alebo na dosah Viedenskej arbitráže. Aj ako veľvyslanec sa zúčastňujem na rôznych spomienkových podujatiach a rešpekt tam existuje. Samozrejme, aj v našej histórii existujú politici, ktorí sú hodnotení kriticky. Napríklad v českej Emil Hácha, ktorý preukázateľne zachránil niekoľko tisíc ľudí počas protektorátu. A pod vplyvom komunistickej historiografie bol považovaný takmer za vojnového zločinca.
V Čechách v týchto dňoch vznikla nová vláda pod vedením Andreja Babiša, mimochodom pôvodom Slováka. Bývalá Fialova vláda sa voči slovenskej viackrát ohradila pre postoj k rusko-ukrajinskej vojne a pre kritiku niektorých rozhodnutí európskeho spoločenstva. Komunikácia na úrovni vlád sa citeľne ochladila. Je zrejmé, že vzťahy sa napokon budú normalizovať. Ako by ste ako veľvyslanec zhodnotili slovensko-české vzťahy posledných rokov a tie, ktoré budú nasledovať?
Od rozdelenia Česko-Slovenska v roku 1993 v posledných dvoch rokoch pôsobili v našich krajinách najviac asymetrické vlády. Aj preto sa vzťahy v poslednom období ochladili. Hlavným dôvodom bol postoj k vojne na Ukrajine. Ten konflikt a diskusia s ním súvisiaca preukázali, že stále máme o seba záujem.
Navzájom by sme však nemali komentovať dianie v tej druhej krajine na vládnej úrovni. My sme porušili nepísanú dohodu medzi Klausom a Mečiarom, že nebudeme siahať na podstatu našich vzťahov, že ich nebudeme používať vo volebných kampaniach a že nebudeme chodiť na demonštrácie proti partnerskej vláde v jej krajine. Toto by sa stávať nemalo. Koncom roka sme však na veľvyslanectve vyhodnocovali spoločné kontakty a napočítali sme ich vyše päťdesiat na vysokej štátnej úrovni. So žiadnou inou krajinou na svete nemáme také intenzívne bilaterálne vzťahy ako so Slovenskom. Čiže spolupráca stále existovala a existuje. Ako veľvyslanca ma mrzelo, že niektorí Slováci sa ma pýtali, prečo sme „zrušili“ česko-slovenské vzťahy. Tak to navonok bohužiaľ pôsobilo.
Nová česká vláda sčasti už aj na európskej pôde zmenila svoju zahraničnú politiku a pridala sa k Slovensku a Maďarsku napríklad v otázke garancie pôžičky pre Ukrajinu. Znamená to, že slovenská vláda lepšie predvídala geopolitickú situáciu?
V súčasnej komplikovanej dobe je naozaj problematické predvídať, čo sa bude diať na svetovej scéne. V Čechách vyhral voľby Andrej Babiš s najvyššou voličskou podporou od vzniku republiky. To bol dôkaz, že českí voliči si priali zmenu. Slováci majú napríklad iný pohľad na Ukrajinu ako my. Je to otázka osobných skúseností a aj teritoriálnej blízkosti. Netrúfam si teda povedať, či malo Slovensko odhad na vývoj ukrajinskej vojny ako my.
Slovensko je kritizované za svoje geopolitické názory v Bruseli. Označujú nás spolu s Maďarskom akoby za krajiny Únie, ktoré sa izolujú. Nebude sa to po zmene vlády hovoriť aj o Českej republike?
Otázka je, čo znamená izolácia v Európskej únii. Istú izoláciu sme už zažívali počas politiky V. Klausa ako premiéra i prezidenta, ktorú v niektorých krajinách EÚ považovali za kritickú voči Únii. Pre mňa je nepredstaviteľné, ak by sa zrušilo v systéme právo veta. Únia je demokratické spoločenstvo. A nemali by sme diskutovať, či z nej vystúpime, ale aby sme v nej boli všetci rovnocenní.
Je o vás všeobecne známe, že máte úprimne rád Slovákov a Slovensko. Čo vás na nás najviac pozitívne priťahuje?
Na základe mojich koreňov mám silný vzťah k Slovensku. Pre mňa sú Slováci najbližším národom. A Slovensko je geograficky nádherná zem.
Keď ste boli na návšteve miesta svojich predkov na Spiši, stretli ste sa s predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej P. Vitkom na diskusii o možnej spolupráci pri vzdelávaní slovenskej a českej mládeže v rámci spoločných dejín. Ako pokračuje táto myšlienka a je reálne, že sa bude napokon aj realizovať?
Navrhujem vytvoriť česko-slovenskú nadáciu zriadenú parlamentami alebo vládami, ktorá bude podporovať výchovno-vzdelávacie projekty spoznávania spoločnej histórie formou dotačných schém. A Matica slovenská tu bude mať dôležitú úlohu odbornej spolupráce pri návštevách mládeže našich historických miest. Tento námet dám ako veľvyslanec do podkladov českým činiteľom, ktorí budú navštevovať Slovensko.
