Dejová línia snímky prináša aj matičný presah
Text: Peter SCHVANTNER, podpredseda Matice slovenskej – Foto: Internet
Nový film Štúr režisérky Márie Čengel-Solčanskej vyvolal pomerne búrlivú spoločenskú diskusiu. Tá sa veľmi rýchlo polarizovala – buď na bezvýhradné prijatie, alebo ostré odmietnutie. Ak sa niekto nachádza medzi týmito pólmi, býva neraz nálepkovaný ako progresívec či, naopak, ako laik v oblasti umenia.
Aj tento jav je svedectvom hlbokej polarizácie slovenskej spoločnosti, čo je škoda, keďže podobné diela by mali skôr spájať než rozdeľovať. Zároveň sme si na Slovensku akoby zvykli na to, že takmer každý je historik, politológ, filozof, športový tréner a v poslednom čase aj odborník na kinematografiu. Kritický prístup je, samozrejme, nevyhnutný, no mal by byť vecný, argumentačne podložený a odborne ukotvený. Diskusia je potrebná – otázkou však zostáva jej kvalita.
■ NESPORNÉ KVALITY
Z technickej a umeleckej stránky ide o mimoriadne kvalitne spracované dielo. Film vyniká premyslenou výpravou, kostýmami, scénografiou, hudbou, kamerou i strihom. Herecké výkony sú presvedčivé a jednoznačne filmové, nie seriálové či televízne. Osobitnú pozornosť si zaslúži práca s jazykom a atmosférou, ktorá diváka dokáže vtiahnuť do dobového kontextu prvej polovice 19. storočia.
■ VÄZBY NA MATICU
Za zmienku stojí aj istý matičný presah filmu. Predstavitelia oboch hlavných postáv majú totiž väzby na Maticu slovenskú. Herečka Ivana Kološová, predstaviteľka Adely Ostrolúckej, začínala svoju hereckú kariéru u Jozefa Černeka v D MS v Komárne v súboroch Dramaťák a v Divadle Komora. Predstaviteľ Ľudovíta Štúra, rodák z Lučenca, Lukáš Pelč sa v minulosti aktívne zúčastňoval na matičných podujatiach, ktoré najmä moderoval. Aj v tomto filme je teda „dlhá ruka“ Matice slovenskej pomerne jasne prítomná.
■ ADELIN MILENEC?
Jednoznačne treba zdôrazniť, že film Štúr nie je historickým dokumentom o Ľudovítovi Štúrovi. Ak by ním mal byť, jeho stopáž by zrejme nebola necelé dve hodiny, ale skôr by išlo o niekoľkohodinové dielo. Film vznikol na motívy románu režisérky pod názvom Milenec Adely Ostrolúckej, pričom pre potreby filmovej distribúcie bol zvolený názov Štúr. Tento fakt tvorcovia otvorene komunikujú nielen v marketingovej kampani, ale aj priamo vo filme – v jeho úvode i závere. Zvolený prístup je do istej miery novátorský. Príbeh Ľudovíta Štúra je sprostredkovaný cez optiku Adely Ostrolúckej, ktorá je v skutočnosti hlavnou postavou filmu.
Práve jej perspektíva určuje emocionálnu a dramatickú výstavbu diela. Keďže ide o fiktívny, historicky nepotvrdený vzťah, tvorcovia si dovolili niektoré situácie umelecky domyslieť. Postava Adely Ostrolúckej pritom nemusí byť čítaná ako obraz nevyzretej či nerozhodnej ženy. Naopak, možno ju interpretovať ako tragickú figúru ženy 19. storočia, ktorá bola spoločenskými konvenciami zviazaná natoľko, že nemala reálnu možnosť slobodne sa rozhodovať, konať ani otvorene milovať. Jej zdanlivá „nerozhodnosť“ je skôr odrazom dobových obmedzení a konvencií, v ktorých ženy jej postavenia žili. Táto rovina je silne prítomná nielen vo filme, ale už v literárnej predlohe, a práve vďaka nej je snímka mimoriadne príťažlivá aj pre ženské publikum.
■ ŠTÚROVO ZRKADLO
Vývoj postavy Adely zároveň možno vnímať ako zrkadlo vnútorného boja samotného Štúra. Spôsob, akým na neho reaguje, ako sa pri ňom mení a ako k nemu pociťuje až bolestivú nenaplnenú náklonnosť, v skutočnosti zvýrazňuje silu jeho osobnosti. Aj preto nie je náhoda, že film nesie názov Štúr. Meno hlavného hrdinu, najmä vďaka herečke Ivane Kološovej, zaznieva v Adelinom podaní s osobitným pátosom a vnútorným napätím, ktoré akoby definovalo celý film. Práve v týchto jemných nuansách spočíva jeho umelecká sila, ktorá sa naplno ukáže možno až s časovým odstupom a pri opakovanom sledovaní.
Postava Ľudovíta Štúra však v žiadnom prípade nie je vo filme marginalizovaná ani potieraná. Naopak, je zobrazený ako presvedčený bojovník za práva slovenského národa, vzdelaný muž, filozof, spisovateľ, kodifikátor jazyka, ale aj burič a revolucionár. Tieto jeho polohy sa objavujú najmä v scénach z uhorského snemu, pri prijímaní Žiadostí slovenského národa či v kontexte slovenského revolučného pohybu.
■ ZÁPAS O JAZYK
Osobitne treba vyzdvihnúť úsilie tvorcov poukázať na význam jazyka ako jedného zo základných atribútov národa. Symbolicky silná je už úvodná scéna návštevy Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého na Dobrej Vode, rovnako aj zobrazenie hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy. Film pritom citlivo poukazuje aj na názorové rozdiely medzi evanjelickou a katolíckou inteligenciou, ktoré napriek začiatočným rozporom vyústili do spoločného konsenzu na prospech národnej veci. Úsilie o historickú autenticitu je viditeľné aj v jazykovej rovine – niektoré postavy komunikujú dvojjazyčne, iné výlučne po maďarsky, ako napríklad postava Ľudovíta Košuta (až asi na dve vety).
Film, prirodzene, obsahuje aj isté historické nepresnosti – trebárs výstup na Kriváň je situovaný do zimného obdobia, aj keď sa uskutočnil v lete. Celkovo sa však od historických udalostí neodkláňa natoľko, aby to narušilo jeho základné posolstvo. Treba si uvedomiť, že ide o komerčný historický film, nie o učebnicový výklad dejín. Hoci nie je vhodný ako didaktická pomôcka na hodinách dejepisu, dokáže pútavou formou priblížiť jednu z kľúčových osobností slovenských dejín aj mladšej generácii.
■ DIVÁKA SI NÁJDE
Film Štúr teda nie je historickým dokumentom, ale remeselne veľmi dobre zvládnutým umeleckým dielom, ktoré sa pokúša priblížiť osobnosť Ľudovíta Štúra prostredníctvom fiktívneho vzťahu s Adelou Ostrolúckou. Štúra nezosmiešňuje ani nedehonestuje, a preto je ťažké pochopiť niektoré vyhrotené reakcie vo verejnom priestore. Osobne sa najviac stotožňujem s vecnou a vyváženou recenziou Dr. Stanislavy Moyšovej pre portál marker.sk. Nakrútiť historický film je vždy mimoriadne náročné a je vhodné oddeliť prípadné politické názory režisérky od samotného diela, keďže vo filme prakticky nezohrávajú úlohu – miestami je to skôr naopak. Napriek výhradám možno konštatovať, že film Štúr si pozornosť diváka zaslúži.
