Zažívame druhý mesiac roka Ľudovíta Štúra a práve pred niekoľkými týždňami uplynulo 170 rokov od jeho úmrtia v Modre. Presne Ľudovít Štúr bol multitalentovanou osobnosťou, vizionárom a národovcom, ktorý by nám mohol byť vzorom aj v dnešných časoch. Pri tejto príležitosti sa zamýšľam nad jeho nadčasovým citátom. „Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“ Veď národ, ktorý nepozná svoju históriu je odsúdený zopakovať si ju. Súčasťou historickej vedomosti je aj kultúrne povedomie.
Vlastenectvo nemusíme dokazovať hlasným burácaním a vykrikovaním okrídlených hesiel. Iste, merôsme roky, počas ktorých boli takí aktívni všetci Štúrovi stúpenci, boli búrlivé. V dnešných časoch sa náš vlastenecký postoj a úcta k národnému jazyku môže prejaviť jeho spisovným používaním. Samozrejme, všetci dobre poznáme profesionálnu dráhu a húževnatosť geniálnej individuality Ľudovíta Štúra. Verím, že aj naša mládež by vedela povedať, že to bol nielen národný buditeľ, ale aj jedinečný jazykovedec, oduševnený pedagóg, vizionársky filozof, inovatívny redaktor či neúnavný politik, ktorý hájil záujmy slovenského národa.
Aký je však jeho ľudský rozmer? Sám Alexander Matuška o ňom napísal: „Ak je Štúr ako jednotlivec málo, nič, je to málo a to nič, na ktorom v dejinách vždy toľko záleží, na ktorom vtedy i potom pre nás toľko záleží, na ktorom vtedy i potom toľko záležalo. Možno nie v obsahu, veď niečo by bolo bývalo i bez neho; no iste v spôsobe, intenzite, veď bez neho by to bolo bývalo inak. On a jeho prínos je jasne odlíšiteľný od iných, oveľa labilnejších, a je to prínos, založený značne na tom, aký bol on sám, jeho charakter a intelektuálny ráz. „Nám sú teraz“ – povedal – „potrebné viacej charaktery ako učenosť.“
Náš každodenný život ukazuje, že historické kroky štúrovcov na ceste za potvrdením národnej identity v našom povedomí žijú a dá sa z nich v rôznych formách úprimne tešiť. Obdobie slovenského národného obrodenia je vedecky prebádané a mnohokrát prehodnotené. Štúr ako kľúčová osobnosť tohto diania sa dávno stal večnou súčasťou učebných osnov. Má svoje múzeum, je po ňom pomenovaných mnoho ulíc. Jeho meno nesie mesto na juhu Slovenska, jazykovedný ústav, súťaž v umeleckom prednese, štátne vyznamenanie, dokonca aj jedna planétka.
O Ľudovítovi Štúrovi a o štúrovcoch existuje veľmi veľa štúdií, ale aj audiovizuálnych počinov. Už vyše tri desaťročia sme mohli obdivovať päťdielnu celovečernú minisériu Štúrovci v réžii Petra Mikulíka a v hlavnej úlohe s nezabudnuteľným i charizmatickým Dušanom Jamrichom. Ide o vynikajúco natočený seriál s dodržaním historických faktov a skutočne skvelými hereckými výkonmi. V roku 2015 sme mali možnosť vzhliadnuť príťažlivo animovaný príbeh najmä pre mladšie publikum s názvom True Štúr. Vo filme sa formou detektívneho pátrania snaží odhaliť pravdivé okolnosti smrti Ľudovíta Štúra. Pričom fiktívny vyšetrovateľ Samuel Hronský v podaní Róberta Rotha v mrazivej noci po Štúrovom pohrebe pátra po skutočnej príčine jeho predčasného skonu.
Čo by povedal náš Ludevít o súčasnom umení na Slovensku? Často sa pozeráme na kultúru cez prizmu svojho občiansko-politického názoru, no život a ani ľudské výtvory nie sú čierno-biele. Umenie je nadradené nad svetskými záležitosťami. Je potrebné sa naň dívať s otvorenou mysľou, s odosobnením a veľkou dávkou tolerancie.
Aký je Štúr v novom rovnomennom filme v réžii Marianny Čengel Solčanskej? Z čítania recenzií konštatujem, že snímka zachytáva intímnejší, civilnejší pohľad na ikonickú osobnosť našich dejín. Výsledkom je emočne veľmi silná historická dráma, ktorá namiesto patetických fráz výrazne stavia práve na emócii. Vyzdvihuje osobné konflikty a osudovú lásku v čase, keď sa Európa láme v základoch. Štúr tu nie je nedotknuteľný symbol, ale reálny človek plný rozporov. Hrdý, zanietený pre ideály, no zároveň zraniteľný a emočne neprístupný. Dejová línia filmu sa kolíše medzi intímnou romantickou líniou a veľkými dejinami 19. storočia, pričom revolúcia prichádza ako neodvratná sila a rozbíja osobné sny aj ilúzie. Film je svedectvom skutočnosti, že dejiny nevznikali v knihách, ale v konkrétnych životoch, ktoré si vyžadovali odvahu a obetu. Snímka zanecháva nielen obraz o minulosti, ale i uvedomenie si vlastných koreňov a aj faktu, že jazyk a sloboda nikdy neboli samozrejmosťou.
Ľudovít Štúr je osobnosťou, ktorá odvážne predstavila svoj národ svetu. A pokiaľ bude tento národ žiť, on z jeho duše nezmizne. Tak hlboko je vpísaný tento muž do duše národa! Tam, v duši národa žije a prihovára sa nám i dnes. A bude žiť a bude sa prihovárať nám i budúcim generáciám.
Text a foto: SILVIA HAJDÚOVÁ
Silvia Hajdúová: Neposledné slovo
Si upísaný pod obraz Boží
Nie si však odpísaný
Komu si odovzdal svoju dušu?
Zamrzol si na sto rokov
Nie je to však večnosť
Fúknem na teba tisíc hviezd
A zobudíš sa z ľadového spánku
Premeníš sa na píšucu sochu
Už si živý až-až
Zapíš si na pergamen
Že si ešte nepovedal
Posledné slovo
Silvia Hajdúová: Neutíchajúci kolibrík
Snežný kolibrík vznáša sa
K čierno-bielej dúhe
Odlieta od vriacej víchrice
Sníva o makových oknách
Valí sa naňho slaný cukor
Z podpivničeného neba
Ešte posledný raz
Sa naučí spievať
Neutíchajúcu pieseň
O láskavom ráne