Činorodý rodák zo Zvolena, ktorého 130. jubileum narodenia si pripomenieme 23. februára, výrazne zasiahol do viacerých sfér slovenského literárneho, umeleckého a kultúrno-spoločenského života. Jestvuje ale v kontexte tvorcovho širokospektrálneho diela oblasť, o ktorej sa stále píše a hovorí len fragmentárne. Donedávna ani lexikografické, respektíve encyklopedické tituly v najstručnejšej charakteristike Hronského záujmovej orientácie neuvádzali skutočnosť, že v exilovej fáze svojho života venoval intenzívnu pozornosť výtvarnému umeniu. Z hľadiska živobytia, ako i sebarealizácie hralo dokonca kardinálnu rolu!
Interesantné i paradoxné zároveň je, že o Hronského umeleckých začiatkoch nemáme hodnovernejšie svedectvo. Možno sa oprieť azda len o jeho konštatáciu, podľa ktorej výtvarné dispozície prvý raz celistvejšie uplatnil v priebehu štúdia na učiteľskom ústave v Leviciach (1910 – 1914). Konkrétne išlo o maľovanie kulís na divadelné predstavenia, návrhy plagátov, tanečných poriadkov… Najstarším zachovaným tvorcovým výtvarným dielom je akvarel Kristus v Emauzoch z roku 1913, uložený v zbierkach Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Vzťah k maliarskemu kumštu bol taký silný, že Hronský dokonca uvažoval o výtvarnom štúdiu a dráhe profesionálneho výtvarníka. Kolegovi z Matice slovenskej Jánovi Martákovi v jednom rozhovore v tejto súvislosti povedal: „Mal som byť maliarom, keď ma svetová vojna zvala na front. Stál som pripravený pred prijímacími skúškami do kresliarskeho inštitútu a obtieral sa pilno o ľudí, čo narábali so štetcom“ (1940). Vieme, ako to všetko nakoniec dopadlo. Svoju veľkú vášeň Hronský čiastočne rozvinul hádam len v Kremnici, kde bol okrem iného aj učiteľom kreslenia na tamojšej meštianskej škole (1923 – 1927).
Situácia sa meritórne zmenila po odchode do exilu začiatkom jari 1945. Autora fascinoval Rím ako kolíska antickej kultúry a centrum kresťanského sveta, čo potvrdzuje množstvo perokresieb, akvarelov, olejomalieb, tušov, skíc, kolorovaných kresieb a pastelov. Istý čas tvoril Hronský aj v úchvatných exteriérových kulisách ďalších talianskych miest – v Assisi a Oriolo Romano. Najmä dávnoveké Assisi a všadeprítomný duch svätého Františka hlboko zasiahli jeho vnútorný svet, videnie, cítenie a myslenie. Magickú františkánsku tematiku širšie rozvinul v Argentíne, kde žil od jari 1948.
Roky strávené v Južnej Amerike predstavujú záverečnú kapitolu biografie nášho význačného spisovateľa. Nezvykol si na argentínsku metropolu Buenos Aires – rušné veľkomesto nového sveta s ťažkými klimatickými podmienkami. Chýbal mu pokoj a najmä bezprostredný kontakt s voľnou prírodou. Preto nakoniec zakotvil v Lujáne vzdialenom zhruba 80 kilometrov od Buenos Aires. Ide o dôležité latinskoamerické pútnické miesto s impozantnou Bazilikou Panny Márie Lujánskej.
Vzácne chvíle oddychu vypĺňal, rovnako ako v Taliansku, systematickou výtvarnou činnosťou. Umelcove argentínske akvarely a olejomaľby, inšpirované svetom voľnej prírody, sa nevyznačujú jednoznačným naturalistickým impresionizmom. Oveľa výraznejšie nesú pečať začiatkov secesie, ako i znakov expresionizmu. Secesnú dimenziu ilustruje detailná štylizácia, expresionizmus sa zas prejavuje vo farbách determinujúcich celkovú atmosféru a ducha diela.
Bezpochyby najväčším i najvýznamnejším juhoamerickým výtvarným opusom J. C. Hronského je cyklus 26 veľkoformátových obrazov, nesúci spoločný názov Zázračný život Panny Márie Lujánskej. Šestnásť artefaktov pozostáva z výjavov zo života sv. Františka, desať reflektuje legendu o Panne Márii Lujánskej a jej prevtelení. Tieto diela boli namaľované pre františkánsky chrám v čílskej metropole Santiago. Obrazmi, respektíve výtvarnými návrhmi vitráží Hronský zreteľne preukázal umelecké napredovanie. Modernistickou výrazovou formou rozvinul zaužívaný idealistický realizmus a evidentným príklonom k štylizácii sa kultivovane posunul do výsostných vôd spirituálneho neoromantizmu. Pätnásť diel z tohto cyklu venovala v roku 1993 autorova nevesta Cecília Hronská Matici slovenskej.
Hádam stojí za zmienku, že zvolenský rodák signoval všetky svoje výtvarné opusy pseudonymom Marko – podľa dievčenského priezviska matky. Marko a Hronský (meno odvodené od názvu slovenskej rieky) vytvárajú dva síce odlišné, ale nesmierne zaujímavé póly tej istej osobnosti. Určite nemá zmysel posudzovať, ktorý z nich dominuje kvalitatívne. Každému (nielen) znalcovi musí byť jasné, že Hronský ako renomovaný spisovateľ prevyšuje výtvarníka Marka – tvorcu talianskych perokresieb, argentínskych akvarelov a čílskych vitráží. Neporovnávajme neporovnateľné, lebo Hronského a Marka nespája rovnocenný priamočiary vývin, či už z hľadiska časového, alebo priestorového (prostredie). Ak však chceme hovoriť o fenoméne Jozef Cíger Hronský v komplexnej rovine, nemôžeme vynechať ani bezpochyby talentovaného kresliara a lyrika silnej duchovnej orientácie Marka.
Text a foto: Peter CABADAJ
