Prvého januára 1969 spustil programový okruh Praha Československého rozhlasu legendárny seriál „A roky bežia, vážení…“ Až do obdobia tvrdej normalizácie predstavovalo toto vysielanie významné osobnosti a pozoruhodných ľudí z tých najrôznejších uhlov pohľadu.
A roky bežia. Od slovenských parlamentných volieb v roku 2023.
Viete, že sa blížime nezadržateľne k ich druhému výročiu, inak tiež napísané k polovici volebného obdobia? Nie, pripomínať si to nemá za cieľ naplniť iba nejaký štatistický údaj či fakt. Naopak, pripomínať si, že o pár mesiacov máme polovicu volebného obdobia za sebou, je čoraz aktuálnejšie, naliehavejšie a nevyhnutnejšie. Lebo na Slovensku sa deje čosi zvláštne v priamom prenose, čosi protislovenské. A to už je moment, v ktorom nestačí iba podvihnúť obočie a pomyslieť si: zas?
Nie, tentoraz pokojne nechajme slabú opozíciu úplne bokom. V našej téme je nepodstatná ‒ práve tak ako, našťastie, aj v politickom živote nášho Slovenska. Hoci uvedomiť si konečne, že ak by u nás fungovala aspoň trochu rozumná a schopná opozícia, tak by sme dnes už strihali meter do predčasných volieb. Je nanajvýš podivuhodné, že z vládnucej koalície ich nikto nechce, no s výnimkou jej najsilnejšej a najstabilnejšej strany Smer ‒ SSD nikto nerobí nič pre to, aby predčasné voľby neboli. Skôr naopak.
Ono totiž sme stále svedkami v politickej praxi napĺňania starého známeho ‒ reči sa hovoria a chlieb sa je. To znamená, že slová a sľuby sú lacné a nemajú veľkú hodnotu v porovnaní s konkrétnymi činmi alebo výsledkami. K tomu iba jedno slovo – žiaľ. Aj preto treba venovať nasledujúcich pár slov Senecovi, rímskemu stoickému filozofovi, štátnikovi a dramatikovi: „Hovorme to, čo si myslíme, myslime si to, čo hovoríme: nech sa reč zhoduje so životom.“
To našim politikom – stále nechajúc bokom tých opozičných – nesmierne chýba. Potom by sme neriešili „nekonečný príbeh“ migaľovcov, minimálnu vládnu väčšinu v parlamente, obsadenie postu predsedu parlamentu, personálne pokrytie ministerstiev, účasti na koaličných radách a podobne. Toto všetko má byť vyriešené do mesiaca po voľbách, a nie do dvoch rokov po nich. Netreba ukazovať prstom na vinníkov tohto stavu, sú už tak chronicky známi, že si o ich nepochopiteľnom prístupe ku koaličnej ak nie oddanosti, tak aspoň solidarite čvirikajú už aj vrabce.
Nemusíme používať žiadne silné slová, aby sa v nás burcovali silné emócie. Asi si však musíme zvyknúť na to legendárne – na Slovensku je to tak. Lenže to platilo pred tridsiatimi rokmi, takmer pred jednou generáciou, a možno je aj dobre, že to vtedy platilo.
Ibaže po tridsiatich rokoch by sme mali mať iné starosti, ako napríklad vydieračom z parlamentu čo ponúknuť. Tu by sa mali naplniť premiérové slová o tom, že nasadí všetky zložky, ak zistí takýto prístup k výkonu poslaneckého mandátu.
Nuž, čakáme, ale nateraz márne. A veru by potešil aj nejaký náznak toho legendárneho „Zločinu a trestu“. Lenže Dostojevskij už dávno nežije. Dokonca sa ocitol aj na zoznamoch nevhodných autorov, ale to už zas skĺzavame k opozícii a k jej straníckym tlačovým orgánom.
Sme svedkami ultimát, rokovaní o nevyrokovanom ničom, vyhlásení o tom, ako sa dohodneme, že sa chceme dohodnúť a, samozrejme, funkčných požiadaviek zo strany ľudí, ktorí na také vysoké funkcie nemajú žiadnu kvalifikáciu ani prax, iba sa im zachcelo.
A roky bežia…
Text: Ivan BROŽÍK
Foto: TASR/koláž RTVS
