Bol otcom etnografie v Uhorsku
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora
„S mužom týmto zapadla nám hviezda jedna na oblohe života slovenskjeho sa ligotajúca,“ napísali Slovenské národné noviny v nekrológu po úmrtí Jána ČAPLOVIČA. V prvej polovici 19. storočia vrcholila aktivita národovcov v boji za práva slovenského etnika, ktoré si uchovalo svoju svojbytnosť napriek tomu, že takmer tisícročie bolo súčasťou kráľovstva, kde úradne vládla latinčina, v mnohých regiónoch, najmä baníckych, dominovala nemčina a prichádzala éra presadzovania maďarčiny ako zjednocovacieho jazyka mnohonárodnostného Uhorska.
Bernolákovskí i štúrovskí romantici hľadali námety pre svoje diela najmä v hlbokej histórii. Vracali sa do čias Svätopluka či Matúša Čáka a cez vyzdvihovanie historických osobností budovali hrdosť Slovákov. Málo si všímali, že prežitie, dobová i budúca existencia národa je nemysliteľná bez obyčajného ľudu so zakoreneným spôsobom života, ktorému bolo jedno, kto má na hlave kráľovskú korunu. Žiarivou výnimkou bol Andrej Sládkovič so svojimi skladbami Marína a Detvan.
■ CHLAPEC Z NOVOHRADU
Ján Čaplovič, povolaním advokát, si všimol túto skrivodlivosť a svoj záujem sústredil na spoznanie života obyčajného človeka ‒ roľníka, remeselníka, podomového obchodníka i jarmočníka z miest a dedín. Z centra pozornosti vynechal strednú šľachtu a aristokraciu, ktoré sa nezúčastňovali na formovaní ľudovej kultúry. Stal sa tak v Uhorsku otcom vedy, ktorá bola vtedy všeobecne v plienkach ‒ národopisu, etnografie. Môžeme ho takým vnímať napriek tomu, že sa mu nepodarilo dokončiť plánované monumentálne dielo z pochopiteľného dôvodu ‒ bolo nad sily jedného človeka.
Otec Jána Čaploviča Jonáš sa po vyhnaní Turkov z južného Slovenska presťahoval z oravskej dediny Jasenová do hontianskej obce Horné Príbelce. Napriek tomu, že jeho manželka Judita pochádzala zo zemianskeho rodu, jej veno nedávalo možnosť uživiť sa na roľníckom grunte. Jonáš preto prijal miesto dedinského učiteľa v Kostolných (dnes Hontianskych) Moravciach, Devičí a v Ponikách, kde bol i obecným notárom.
Syn Ján sa narodil v Horných Príbelciach 22. septembra 1780. Počas gymnaziálnych štúdií v Lučenci bol jeho profesorom vtedy ešte mladý Juraj Palkovič, ktorý v ňom prehĺbil národné povedomie a osvietenské myslenie. V roku 1805 „pre výtečné znalosti právnej vedy“ získal advokátsky diplom. Šesť rokov bol v službách Zvolenskej župy. Z tých čias pochádza jeho denník Fanny. Nazval ho po dcére banskoštiavnického lekára. Napriek tomu, že išlo o intímnu spoveď, je to i pohľad na dobové spoločenské pomery.
■ POBYT V SLAVÓNII
Župné úradovanie ho nenapĺňalo. Videl, že dobre honorované posty obsadzovala miestna šľachta. Preto dal prednosť uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni. V obave, že sa boje s Napoleonom prenesú do metropoly, hľadal si bezpečnejšie miesto. Našiel ho u pravoslávneho biskupa Jozefa Putnika v slavónskom Pakraci, kde sa dostal k etnografickému bádaniu. V roku 1812 krátko pobudol u otca v Ponikách. Uvedomoval si, že vo veku tridsaťdva rokov potrebuje životnú istotu. Preto sa vrátil do Viedne. K práci v dvorskej kancelárii si pribral i miesto tajomníka grófa Schönborna, ktorý mal majetky najmä v Podkarpatskej Rusi. Zostal vo Viedni, keďže na grófove statky sa mu stačilo ísť pozrieť raz do roka. Vždy si vybral inú trasu, aby mohol spoznávať krajinu a ľud.
Vo Viedni sa aktívne zapojil do kultúrneho diania ako zdatný publicista, čoho výsledkom je vyše štyristopäťdesiat článkov a štúdií a tri desiatky kníh, pravda, väčšina z nich zostala v rukopisoch, no napriek tomu sú cenným dokladom o živote na Slovensku pred dvoma storočiami. Spočiatku sa zameral na právne otázky. Prvou prácou etnografického zamerania bola včelárska príručka, ktorá vyšla vo viacerých jazykoch vrátane slovenčiny. Približuje v nej ľudové zvyky pri chove včiel. Prejavil sa ako nestranný pozorovateľ, pričom mnohé praktiky uznáva, len v niektorých prípadoch je jeho názor kritický. Napríklad odsudzuje vykurovanie včiel, vidiac v ňom „kanibalský spôsob hospodárenia“.
Širšou národopisno-cestopisnou prácou sú Čaplovičove Pamiatky zo Slavónie. K nej je pripojené Intermezzo o Slovákoch, v ktorom vyzýva krajanov na zbieranie a zasielanie materiálov zo života ľudu. Širšie etnografické zameranie Čaploviča sa odráža v monografii Slavónia a čiastočne Chorvátsko, ktorú vydal v roku 1819.
■ SLOVÁCI V UHORSKU
Čaplovič v pražskom nemeckom časopise Hesperus publikoval veľmi cennú prácu Slováci v Uhorsku. Môžeme ju vnímať ako prvú etnografickú monografiu, ktorá sa vzťahuje na celé územie obývané Slovákmi. „Všetko, čo som mohol o Slovákoch podať, je založené na samých reminiscenciách, sú to údaje, ktoré som neskúmal úmyselne, ale ktoré sa mi samy ponúkali,“ poznamenal o tomto diele. V ňom uverejnil aj údaje, ktoré získaval od priateľov, z dobovej tlače alebo na základe výzvy z roka 1816. Stalo sa, že neuviedol mená informátorov, čo u niektorých vyvolalo nevôľu. Na Čaplovičovu obranu treba uviesť, že nebol vedec, ale publicista, ktorý do svojho rukopisu vkladal všetky jemu dostupné materiály. Nebyť jeho úsilia, tieto údaje by sa stratili v rukopisoch alebo v lokálnych periodikách.
Čaplovič porovnával úsilie Slovákov s národom, ktorý bol na začiatku 19. storočia na čele priemyselného rozvoja ‒ s Angličanmi. V mnohých prípadoch nachádzal paralely. Problém bol v tom, že zatiaľ čo Angličania sa rozvíjali slobodne pod vlastnou kráľovskou korunou, Slováci boli pod uhorským (habsburským) jarmom. Ostro sa vymedzoval voči názorom tých, ktorí v nich vidia lenivcov: „Či sa medzi Nemcami nenájdu leniví alebo špinaví jednotlivci, nijakí hlupáci, zbojníci, podvodníci, zlodeji, a teda ľudia s takými vlastnosťami, za ktoré Nemci Slovanov zvyčajne prísne karhajú?“ pýtal sa. Na druhej strane si nemožno nevšimnúť, že v niektorých odsekoch až príliš vyvyšoval Slovákov nad Maďarov, keď sa ‒ napríklad ‒ vyjadroval o Slovákoch, ktorí keď sa pomaďarčili, stali sa zároveň zlodejmi koní, hoci skôr zo zábavy ako z potreby kradnúť.
Aj keď od vydania Slovákov v Uhorsku ubehli dve storočia, stále je to čitateľné dielo, keďže Čaplovič doň vsunul aj beletristické odseky neraz humorného, až satirického rázu. „Naše dielo nemá len poučovať čitateľa, ale má i funkciu zabávať,“ podčiarkol. „Len ho musíme priateľsky varovať, aby nedostatky a črty jednotlivcov nevyzdvihoval na atribúty národa,“ upozornil. „Ak sa hovorí o Slovákoch, myslíme tým alebo na triedu mešťanov, alebo na sedliakov, zriedkavo na drobné zemianstvo, nikdy však na šľachtu, lebo tá je takmer všade rovnaká a zvyčajne sa sotva zúčastňuje ‒ okrem rečí ‒ na zvykoch a obyčajach vlastného ľudu,“ pripomenul.
■ ĎALEKOSIAHLE PLÁNY
Napokon sa Čaplovič rozhodol pre prácu, „akou sa doteraz nemôže pochváliť ani jeden národ v Európe“ ‒ opis všetkých etník v Uhorsku. Plánoval ho vydať v troch zväzkoch. Prvý z nich sa mal týkať Maďarov, druhý uhorských Slovanov a tretí iných etník, ktoré vtedy žili v mnohonárodnostnej krajine ‒ Nemci, Rumuni, Rusíni, Cigáni, Židia… Plán uverejnil v roku 1822 v štúdii Etnografická rozprava o Uhorsku. Chcel ho ilustrovať na samostatnom národopisnom pohľade na Slovákov, ktorý mal pripravený do tlače. Svoju ideu predstavil aj v Etnografickej rozprave o Maďarsku.
V roku 1819 vyhlásil súťaž o najlepší národopisný príspevok. Vložil do nej celý honorár z vydavateľstva Hesperus (dvesto zlatých) plus stovku z vlastných úspor. Čaplovičova myšlienka zaujala viedenského vydavateľa Hartlebena. Vďaka nemu vyšli v roku 1829 dva zväzky Obrázkov z Uhorska. Zhrnul v nich vlastný i cudzí materiál, pričom kládol dôraz na zamestnanie, zvyky a spoločenský život. Opäť prejavil zmysel pre humor. Napríklad v súvislosti s olejkármi uvádza, že „keď sa po dvoch-troch rokoch vrátili domov a našli tam dve alebo tri malé deti, boli vždy natoľko tolerantní, že nezaobchádzali zle so svojimi ženami, ale pokladali tieto deti za svoje. Deti patrili k rodine, a keďže to otcovi neprekážalo, nik sa nad tým nepozastavoval“.
Neprestával veriť, že sa mu podarí uskutočniť pôvodnú ideu etnografie všetkých uhorských národov. Po mnohoročnom snažení však sám uznal, že ide o prácu nad sily jedného človeka. Vychádzal z Montesquieuovho učenia o vplyve geografického faktora, najmä podnebia a prírodného prostredia na život človeka a celých národov, ale postupne ‒ azda aj pod časovým tlakom ‒ sa zameral na hmotnú a duchovnú kultúru, čo dodnes tvorí náplň národopisného bádania. Teoretické názory zhrnul v Ideen zur Disposition einer Etnographie ‒ Návrh na osnovu etnografie. „Etnografia opisuje ľudí vo všetkých modifikáciách ľudskej prirodzenosti, ktoré sú podmienené a zvýraznené ich národnou existenciou,“ charakterizoval vedu, ktorej venoval celoživotné úsilie.
■ KRITIKA OD MAĎAROV
Nie všetky Čaplovičove myšlienky sa stretli s porozumením jeho súčasníkov. Pavel Jozef Šafárik mu vyčítal uhorský patriotizmus. Ján Kollár mal v duchu idey slovanskej vzájomnosti, výhrady voči národnostnému zameraniu… „Daremný a nesnesitedlný jest každý křik těch, kteří říkají: píšme po slovensky, my nejsme Čechové,“ napísal Kollár v úvode zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích. „Povězte že, milí bratři, jak po slovensky? Tak jako Handrburci, či tak jako Krekáči, či tak jako Trpáci, či tak jako Bernolák, či tak jak nejnoveji J. Čaplovič.?“
Čaplovičovi bola cudzia predstava o jednotnom slovanskom národe. „Nechcem sa prehrabúvať v dávno minulých storočiach…,“ argumentoval. „Ide mi o dnešný život jednotlivých obyvateľov Uhorska, nie o to, odkiaľ pochádzajú, ale ako žijú za dnešných podmienok.“ Nesúhlasil s horlením za češtinu, ale staval sa za používanie slovenského jazyka, čo podčiarkol už pri preklade včelárskej príručky do slovenčiny. Čaplovič sa vyhýbal politike. Výnimkou bola podpora Palkovičovho Týdeníka, na podporu ktorého využil svoje postavenie v dvorskej kancelárii v roku 1813.
Až v septembri 1840 ho vyprovokoval hlavný dozorca evanjelickej cirkvi Karol Zay, ktorý v inštalačnej reči vyhlásil potrebu maďarizácie a pestovanie slovenčiny považoval za stratu času, keďže ‒ podľa neho ‒Slováci a ostatní Slovania v monarchii nie sú schopní samostatnej existencie. Čaplovič zareagoval obrannými článkami, ktoré zaujali aj Štúra a jeho družinu: O pomaďarčovaní Uhorska, Čo sa naučili Slovania a Maďari jeden od druhého, Mirabilia (výpočet krívd páchaných maďarizáciou na Slovákoch a iných národoch Uhorska)… Pod tlakom cenzúry vydal v Lipsku roku 1842 knihu Slawismus und Pseudomagyarismus. Dal ju na papier za päť dní. Až päťstošesťdesiat kusov, takmer celý náklad, však zhabali ostražití uhorskí úradníci. Čaplovičovi sa podarilo prepašovať iba tridsať kníh, ktoré rozdal priateľom. Napriek tomu to vyvolalo búrku na maďarskej politickej scéne.
Čaplovič nechýbal pri tvorbe slovenského prestolného prosbopisu, pričom okrem redakčnej a štylistickej úpravy sa usiloval využiť aj svoje kontakty na rôznych úradoch. Tie sa ukázali ako užitočné aj pri vydaní licencie na Štúrove Slovenské národné noviny. V posledných rokoch trpel veľkými bolesťami spojenými s ťažkou chorobou. Tie ho 29. mája 1847 dohnali k samovražde. Čaplovičovo dielo sa dostalo k čitateľom aj v dnešných časoch vďaka etnografke Viere Urbancovej (v roku 1975) a historikovi Rudovi Brtáňovi (1997).
■ POHĽAD NA SLOVÁKOV
Čaplovič chváli obyvateľov Poník ako výrobcov šindľa: „Mestečko Poniky so susednou Lehôtkou je opravdivá šindľová fabrika,“ píše. „Obyvatelia ukladajú šindeľ do štôsov na vonkajšie steny domov, aby sa sušili, a na obloky nechávajú iba malé otvory, aby izby neboli bez denného svetla… Najviac šindľov sa vyrába v zime. Zvezú sa z hory na šindeľ určené kusy dreva, na priedomí či na predovratí sa na ulici popília a pokálajú. Ostatné sa robí v obývacích izbách, kde sa v tom čase kopia a ležia celé vrchy stružlín, íverkov, kresaníc a pilín. Tieto sa pália, alebo sa vyhadzujú na ulicu a slúžia Poničanom ako elastický chodník. Je pozoruhodné, že pri takej obrovskej zásobe ohrevného materiálu, ktorý sa povaľuje na ulici a v lete je suchý ako slama, je tu požiar neznámy, hoci obyvatelia v noci chodia bezstarostne po uliciach a svietia si drevenými fakľami namiesto lampášov.
Šindeľ predávajú pravidelne každú sobotu v Banskej Štiavnici na trhu, kde náklad, obyčajne 2 000 kusov (v deväťdesiatych rokoch minulého storočia; rozumej 18. stor., pozn. autora), kupovali za 6 ‒ 7 strieborných florénov. Pri odchode ste mohli pozorovať vžitý zvyk, že najmladšia žena z domu, z ktorého viezli fúru šindľa, odbehla za vozom až k potoku, tečúcemu uprostred mestečka, zohnutá postriekala voz tri razy vodou a potichu povedala: Ve jméno Boha, Otce i Syna i Ducha svatého. Ameň.“
Poničania vyrábali aj brezové a lieskové luby a obruče na sudy a bočky, ktoré predávali vinohradníkom… Senohrad a Sucháň uvádza ako príklad, kde roľník dobýva obživu v skalnatej pôde. „V iných horách možno nájsť aspoň čistinku, na ktorej sa usadia ľudia. V senohradskom chotári ju nenájdeš. Povrch zeme tam možno prirovnať k telu posiateho kiahňami. Keď si predstavíte kraj, v ktorom dominujú samé skaly, máte pred očami obraz senohradského chotára. Roľník naráža pluhom takmer na samé okružliaky, ale i tak tam rastie najkrajšia pšenica. Rozpráva sa o ňom táto povesť: Raz si istý tunajší obyvateľ očistil roľu od kameňov, ale mal takú mizernú úrodu, že bol prinútený tie skaly znova naspäť nasypať, a tým svoju roľu pohnojiť. Aj keď sa to len vraví, jednako to môže byť pravda. Tunajšia príroda nerobí nič bez cieľa. Zem je plytká, ľahká a zároveň popolnatá, neudrží dlho prijatú vlahu a môže sa z úbočí aj bezvýznamnou dažďovou vodou ľahko splaviť. Skaly sú tu teda požehnaním.“
Autor si všíma aj v inej súvislosti: „Stratené a nájdené veci sa podľa starého zvyku donášajú na faru. Poľné riady si ľudia celkom bezstarostne nechávajú na poli od soboty do pondelka. Nikto sa ich nedotkne.“ Slovákov opisuje ako ľudí pekného, zdravého vzrastu, za čím vidí pracovitý spôsob života. „Najhoršie vyzerajú baníci, ktorí trávia väčšinu života pod zemou, vdychujú zlý vzduch, a pritom sú zle živení.“ Na druhej strane dodáva: „Nájdu sa však aj tuční ľudia. V Očovej som videl mnohých dobre živených gazdov, ktorí by každému múzeu tučných ľudí mohli robiť česť.“
Podľa Čaploviča sa Slováci dožívali vysokého veku. Uvádza príklady mužov i žien, ktorí prekonali stovku. „Ondrej Dvorský v Pršanoch zomrel r. 1821 vo veku 120 rokov,“ uvádza príklady. „Pán von Lukácsy v Bytči sa dožil takmer 133 rokov, keď roku 1766 umrel… Vdova Zuzana Jánošíková z Okoličného v Liptovskej stolici umrela 14. augusta 1822 vo veku 115 rokov. Bola vždy zdravá a 12 dní pred smrťou ešte vykonávala všetky domáce práce…“ Z osobností spomína Mórica Beňovského a Jánošíka a iných zbojníkov. Medzi nimi i Paľa Demikáta z Klokoča, ktorý „bol postrachom Zvolenskej stolice“. Na Veľkú noc 1840 sa zdržiaval v Pliešovciach. Pohostinnosť sa ukázala ako predstieraná. Štyria chlapi zbojníka premohli a zabili. Za jeho mŕtve telo zinkasovali odmenu sto zlatých. Dnes nesie Demikátovo meno v Klokoči park a náučný chodník…
