Krvavá streda 12. februára 1919

Milan ČASNOCHA MIKŠ ‒ Foto: SNN

Veľká vojna či Prvá svetová vojna sa skončila prímerím v novembri 1918 a dovtedajšie mapy Európy stratili platnosť. V oblastiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom stúpala nervozita z neistoty, kadiaľ budú viesť hranice medzi novovytváranými štátmi. Bratislava vtedy bola trojjazyčné mesto s prevažne nemeckým, maďarským a so slovenským obyvateľstvom. Predstava Nemcov bola pripojenie Pressburgu k Viedni, Maďarov k Budapešti ‒ a československej vlády k Prahe…

 O tri mesiace neskôr došlo v Bratislave k štrajku robotníkov za sociálne požiadavky, ktorý sa rozšíril medzi ďalšie mestá až po Zvolen. Zhromaždenie organizované Robotníckou radou na 12. februára zneužili maďarskí nacionalisti a spolitizovali ho. Začali vyvesovať maďarské zástavy, vyhlasovali skoré obsadenie mesta maďarskou armádou, ozývala sa streľba z okien a dav napadol česko-slovenských legionárov kameňmi. Keď atakovali aj talianskeho veliteľa posádky, legionári rozohnali dav streľbou. Obete streľby sú pochované v Bratislave v Slávičom údolí. Pamätník nedávno zrenovovali. O každoročnej spomienke na tragickú udalosť, ktorú organizuje Nadácia Csemadok Bratislava-Staré Mesto, na portáli Ma7 informovala novinárka Éva Dunajszkyová.

■ ZAHMLENOU OPTIKOU

Prezident spomínanej nadácie Mihály Brogyányi v prejave veľmi pravdivo konštatoval, že hodnotenie udalostí je v mnohom odlišné. Podľa jeho názoru jediným previnením účastníkov demonštrácie bolo, že nechceli, aby Bratislava patrila Československu, a svoj názor chceli účastníci protestu vyjadriť na legálnej demonštrácii. Že išlo o legálnu demonštráciu za sociálne požiadavky, a nie národnostné, že došlo k násilným útokom davu na legionárov, už nepovedal…

„Pred pár dňami bolo smutné výročie tejto udalosti, keď boli obyvatelia Bratislavy nútení čeliť skutočnosti, že mesto okupovali česko-slovenské légie, z čoho obyvateľstvo mesta nebolo veľmi nadšené,“ povedal Mihály Brogyányi a dodal, že v tom čase bola Bratislava ešte trojjazyčným a trikultúrnym mestom a nikto v skutočnosti nechcel Československo. Ľudia sa nechceli vzdať svojej slobody, nechceli meniť svoje sociálne väzby, čo dali najavo okupačným československým vojskám protestmi a rôznymi inými formami. Emócie však stúpali, 4. februára vláda presunula svoje sídlo do Bratislavy a potom 12. (februára) sa malo konať verejné zhromaždenie, ktoré sa ani nemohlo začať, pretože českí legionári strieľali do davu Bratislavčanov, ktorí pokojne demonštrovali.“

■ NÓTA OD MOCNOSTÍ

Tu treba pripomenúť, že Budapešť dostala nótu od Ententy ‒ od víťazných mocností, ktorá prikazovala zmenu demarkačnej línie a priznala Československu ešte v januári (1919) Bratislavu, Lučenec, Komárno a Košice. Preto sa československé Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska presunulo do Bratislavy a tá sa vtedy stala hlavným mestom Slovenska.

Veľmi diskutabilné sú ďalšie slová pána Brogyányiho, ktorého cituje novinárka Dunajszkyová. „V tom čase sa viac ako štyridsať percent obyvateľov Bratislavy hlásilo k Maďarom, ale značná časť zvyšného obyvateľstva hovorila aj po maďarsky, a aj tu žijúci Nemci, ale môžeme povedať, že väčšina Slovákov bola tiež promaďarská alebo mala maďarské cítenie. Situácia sa odvtedy enormne zmenila, dnes je v meste maďarských obyvateľov len asi 2,5 percenta. Nemcov zmietli búrky dejín a Židov, ktorí v Bratislave tiež hovorili po maďarsky a mali maďarské cítenie, história tiež zmietla,“ vypočítaval Mihály Brogyányi, ktorý v súvislosti so Židmi spomenul aj to, že to boli práve oni, ktorí v roku 1939 zorganizovali poslednú demonštráciu v Bratislave, kde pochodovali s červeno-bielo-zelenými vlajkami a požadovali pripojenie Bratislavy k Maďarsku.

■ NEVĎAČNÍ POTOMKOVIA

Citovaný rečník ďalej žiali nad osudom bývalých obyvateľov: „Trojjazyčná bratislavská buržoázia sa tiež čiastočne asimilovala, čiastočne prispôsobila novým podmienkam. Ak sa stretneme s potomkami starých bratislavských rodín, vedia hovoriť iba štátnym jazykom, hoci medzi nimi sú aj takí, ktorí sú viazaní na starú Bratislavu a sú si teda blízki s Maďarmi.“ A dúfa, „že si smutnú udalosť budeme môcť dlho pripomínať nezabúdajúc, že „​​Bratislava je mesto, ktoré má nielen maďarskú minulosť, ale aj maďarskú prítomnosť, a je len na nás, či bude mať maďarskú budúcnosť“.

Horlivý oživovateľ „požoňskej“ minulosti Mihály Brogyányi by si mal prečítať knihu Trianon, triumf a katastrofa historika Romana Holeca, ktorý vtedajšie udalosti hodnotí oveľa objektívnejšie: „Dezinterpretácií bratislavskej Krvavej stredy je viac ako dosť. Vznikajú z toho, čo kto dáva do popredia. Dokazujú, že viacero príbehov z tejto mozaiky – slovenských, českých, maďarských i nemeckých, ba i talianskych – môže byť pravdivých, ale všetky nesú od začiatku aj nános účelovej propagandy.“

Ak dnes niečo na Slovensku nepotrebujeme, tak je to práve účelová šovinistická a revanšistická propaganda.