Dve osobnosti slovenskej réžie
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora
Štvrtý júl 1930 bol rodným dňom scenáristu a režiséra Štefana UHERA. Štvrtý júl sa spája aj s jeho režisérskym kolegom Igorom CIELOM, ktorý sa pobral do večnosti pred pätnástimi rokmi ‒ 4. júla 2010
Prievidzský rodák Štefan UHER, predstaviteľ novej vlny v česko-slovenskej kinematografii, nesporný talent, kvôli ceste za svojím cieľom vstúpil v roku 1948 do komunistickej strany, čo mu mnohí vyčítali a aj dnes vyčítajú. Ale mal inú možnosť, ako sa dostať k profesii, pre ktorú mal nadanie? Aj keď celé jeho tvorivé obdobie spadá do obdobia socializmu, v slovenskej kinematografii zanechal trvalú stopu.
■ POZNAČENÍ TMOU
Ako väčšina jeho vrstovníkov musel po štúdiách prejsť réžiou filmových dokumentov. Jeho absolventský film propagoval Česko-slovenské aerolínie. Aj prvá jeho profesionálna snímka Prvá brázda v roku 1955 bola na politickú objednávku. V tom istom roku však zobrazil aj obyčajného človeka ‒ stupavskú učiteľku Vilmu Potmanovú. Nezdôraznil jej oddanosť strane, ale lásku k deťom.
V roku 1958 prežil tri týždne na palube riečnej lode Javorina, ktorú vykreslil v snímke Lodníci bez mora. Nestretol sa s pozitívnou ozvenou. Ešte v tom istom roku nakrútil film Niekedy v septembri, pri ktorého tvorbe sa stretol s kameramanom Stanislavom Szomolányim. Nasledujúci rok vzbudil pozornosť filmom Poznačení tmou, v ktorom bez falošného sentimentu zobrazil život detí v slepeckom ústave v Levoči.
■ SLNKO V SIETI
Uher sa dovtedy podieľal na celovečerných snímkach len scenáristicky. Až v roku 1961 sa dostal k nakrúcaniu filmu My z IX. Nasledujúci rok sa dostalo do kín Uherovo Slnko v sieti, jeden z klenotov a symbolov slovenskej kinematografie. Nasledovali filmy Organ, adaptácia novely Dominika Tatarku Panna Zázračnica, Tri dcéry, Keby som mal pušku, Zlaté časy, Pásla kone na betóne, Správca skanzenu… Nebál sa postaviť pred kameru ľudí, ktorí mali minimálne skúsenosti s herectvom. Veril, že práve oni dajú filmu pravdivú, človečiu originalitu. V roku 1989 si Štefan Uher ako jeden z posledných prevzal titul Národného umelca a odišiel do dôchodku. Zomrel 29. marca 1993 na zlyhanie srdca.
So štvrtým júlom je spojený aj život ďalšieho významného slovenského režiséra Igora CIELA. Jeho životná púť sa zavŕšila pred pätnástimi rokmi ‒ 4. júla 2010. Pochádzal z Rožňavy, kde sa narodil 13. apríla 1931, ale detské roky prežil v Brezne. K divadlu ho priviedla mama, ochotnícka herečka. Prvý pokus o štúdium na Vysokej škole múzických umení mu nevyšiel, preto na Univerzite Komenského študoval divadelnú vedu a estetiku. Nevzdal sa a na druhý pokus sa dostal k štúdiu réžie. Ujali sa ho skúsení harcovníci ‒ Andrej Bagar a Jozef Budský. Po epizódnom pôsobení v rozhlase sa stal režisérom v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a neskôr v divadle v Nitre, ale ako hosť pôsobil aj v Žiline a v bratislavských divadlách.
■ BRATISLAVSKÉ PONDELKY
V roku 1966 dostal miesto v Československej televízii. „Divadlo som zanechal hlavne preto, že som mal taký pocit, že sa už nemám kam posunúť, že už nemôžem rozšíriť svoje obzory, že sa už budem len opakovať. A televízia ako fenomén sa mi zdala absolútne novou vecou, ktorú bolo treba preskúmať, prezrieť, overiť a začať vedieť jej prostredníctvom rozprávať,“ povedal Igor Ciel v jednom rozhovore. Mal šťastie na kvalitný štáb i hercov. Pod jeho taktovkou sa dostali k divákom seriály Vivat Beňovský, Parížski mohykáni alebo Louis Pasteur, ktoré sa stretli s veľkým diváckym záujmom. Režíroval vyše stoštyridsať televíznych seriálov, filmov a inscenácií, medzi ktorými boli obľúbené „bratislavské pondelky“. Občas sa i sám postavil pred kameru. Napríklad v psychologickej dráme Františka Kudláča si zahral po boku Ladislava Chudíka.
Igor Ciel svoje vedomosti a skúsenosti odovzdával na Vysokej škole múzických umení. Titul docent obhájil v roku 1981 a v roku 1989 ho vymenovali za profesora. Po novembri ’89 sa podieľal na založení Katedry filmovej a televíznej tvorby VŠMU, ktorú viedol. V rokoch 1998 ‒ 2003 prednášal na Akadémií umení v Banskej Bystrici.
