Text: Ľudovít ŠTEVKO – Foto: Internet
Šéf Progresívneho Slovenska Šimečka junior objavil slovenskú komunitu v Srbsku až teraz, keď sa protesty proti srbskej vláde a prezidentovi Alexandarovi Vučičovi preniesli z Belehradu až na pôdu Slovenských národných slávností v Srbsku. Tradičný sviatok Slovákov, ktorý sa konal v Báčskom Petrovci, narušila organizátormi nepovolená výstavka fotografií z protivládnych študentských protestov. Fotografie od neznámych autorov, visiace na motúzoch v miestnom parku, vyvolali bitku dvoch táborov: mladých ľudí brániacich výstavu a aktivistov, ktorí ničili fotografie.
Incident s politickým pozadím, ktorý nemal nič spoločné s národnou kultúrnou slávnosťou Slovákov, vzápätí vyvolal v bratislavskom progresívnom prostredí spŕšku útokov na slovenskú diplomaciu a vládu Roberta Fica, že sa nečine prizerali na túto udalosť. Michal Šimečka po návšteve Báčskeho Petrovca vyhlásil: „Slováci a Slovenky tu čelia útokom chuligánov blízkych vláde, boja sa o bezpečnosť svojich rodín.“ Líder progresívcov kritizoval Roberta Fica a Juraja Blanára za to, že nepodnikli nijaké kroky, a žiadal predvolať srbského veľvyslanca. Zvláštna žiadosť! Slovenský minister zahraničia by mal predvolať srbského ambasádora kvôli bitke chuligánov.
Poslanec NR SR Michal Bartek vyvrátil Šimečkove bludy šmahom ruky. Po rozhovoroch s krajanmi v Báčskom Petrovci, Kulpíne, Hložanoch či so srbským ministrom kultúry v Belehrade priniesol iný obraz tohto marginálneho incidentu. Slováci vo Vojvodine nažívajú so Srbmi priateľsky, v zmiešaných rodinách Srbi a Srbky hovoria po slovensky, rovnako Slováci a Slovensky hovoria po srbsky. Etnické spory či dokonca etnická neznášanlivosť v Srbsku je prelud v hlavách fundamentálnych progresívcov, ako sú Plaváková či Šimečka junior.
O tom, že súčasné udalosti v tejto priateľskej slovanskej krajine pripomínajú začiatok farebnej revolúcie, netreba pochybovať. Čosi podobné sme zažili aj u nás, keď vražda Jána Kuciaka bola spúšťačom masových protivládnych protestov. V Srbsku bolo zámienkou na odstránenie vlády nešťastie, keď sa zrútil prístrešok na železničnej stanici v Novom Sade, pri ktorom zahynulo štrnásť ľudí. Prezident Alexandar Vučič vyhlásil, že iniciátorom protestov sú západné mocnosti, pre ktoré je nežiaduca suverenita Srbskej republiky.
Priznávam, že mám rád srdečných obyvateľov Báčskeho Petrovca, Kovačice, Kysáča a Nového Sadu – Srbov a Slovákov, ich príkladné spolunažívanie vo Vojvodine aj v iných oblastiach Srbska. Postavenie slovenskej národnosti v tejto slovanskej krajine sa nedá porovnať s postavením slovenskej menšiny v Maďarsku či v Poľsku. Viem, o čom hovorím. Vo Vojvodine som nakrúcal Televízny klub mladých v produkcii slovačkoj redakcie Radio-Tv Vojvodina o živote slovenskej a srbskej mládeže. Spoločný program moderovala so srbskou partnerkou mladá Slovenka Iveta Pašková. Možno si Iveta z Dámskeho klubu na to spomenie.
Dojmy z nakrúcania TKM pár rôčkov pred bombardovaním Belehradu a Nového Sadu letectvom NATO mi doteraz nevyšumeli z hlavy. V národnostnom gymnáziu v Kovačici sa cez prestávku rozprávali srbskí chlapci so slovenskými študentkami po slovensky a tie im so smiechom zavše odpovedali po srbsky. Osobitným zážitkom bola srbsko-slovenská svadba v Báčskom Petrovci. Srbský ženích si bral slovenskú nevestu, do spevu i do tanca hrali striedavo počas troch dní a nocí slovenská i srbská kapela. Tancovalo sa srbské kolo aj starodávne slovenské tance. Každý, kto mal v dedine trochu času, si zašiel k svadobčanom na pohár červeného vína a na teľací perkelt alebo džuveč s bravčovým mäsom.
Zlatým klincom nášho televízneho programu bolo stretnutie a rozhovor s vtedy ešte žijúcou legendou svetového insitného maliarstva Martinom Jonášom z Kovačice. Tento slovenský roľník vstúpil do povedomia medzinárodnej verejnosti na veľkej svetovej výstave obrazov v Taliansku, kde získal zlatú medailu popri slávnom španielskom maliarovi Salvadorovi Dalím. Slovenská kovačická škola naivného maliarstva sa stala na podnet Srbskej republiky svetovým kultúrnym dedičstvom UNESCO a fenomén Jonáš sa vlani dostal na známky srbskej pošty.
Na záver. Neverím na pseudodemokraciu majdanov, neverím ani slovo starnúcemu inštruktorovi tzv. farebných revolúcií Pavlovi Demešovi a propagandistovi podobných progresívnych „rozprávok“ Michalovi Šimečkovi. Verím na bratské slovensko-srbské priateľstvo a nesfalšovanú demokraciu.
