Belo IV. bol kráľom v ťažkých časoch
Jozef SLIACKY – Dobová kresba zrážky u horského vojska s Mongolmi
Uhorský kráľ Belo IV. udelil privilégiá viacerým slovenským mestám. Priniesli rozvoj a prosperitu. Popri domácich mocenských zápasoch však musel čeliť mongolskému vpádu a takmer sa mu stala osudnou bitka pri rozvodnenej Slanej, kde zahynul jeho brat Koloman a on si vraj zachránil život iba útekom v prezlečení za sedliaka. Zomrel pred 755 rokmi a ukončil vládu dynastie Arpádovcov.
Belo IV. sa narodil asi 29. novembra 1206. Schopnosti vládnuť si vyskúšal ako slavónsky a sedmohradský vojvoda. Svätoštefanskú korunu mu dali na hlavu 14. októbra 1235 po úmrtí otca Ondreja II., ktorého historici hodnotia ako slabého panovníka. Zlé vzťahy medzi synom a otcom pramenili aj z násilnej smrti Belovej matky Gertrúdy počas poľovačky v Pilišských vrchoch 28. septembra 1213…
■ ZÁŠŤ VOČI OTCOVI
Mladík vystupoval proti otcovej politike rozdávania kráľovských majetkov. Po nástupe na trón Ondrejove darovacie listiny vyhlásil za neplatné a porozdávané majetky sa opäť dostali do kráľovej držby. Aby zvýraznil svoju nadradenosť, dal spáliť stoličky v zasadacej komnate a svetskí hodnostári museli počas porád stáť. Pochopiteľne, magnáti sa nechceli vzdať bohatstva dobrovoľne, čo zvyšovalo vnútorné napätie v Uhorskom kráľovstve. Navyše od Východu sa hnala pohroma – blížila sa mrákava mongolských (tatárskych) hôrd.
■ KUMÁNSKE PRIEKY
Prvé dôveryhodné správy o tomto nebezpečenstve priniesol dominikánsky mních Julián, ktorý v rokoch 1235 ‒ 1237 hľadal pravlasť Maďarov. Stretol sa s vodcom Zlatej hordy Batuchánom, vnukom Džingischána, ktorý po ňom poslal Belovi IV. výhražný list…
„Viem, že si bohatý a mocný kráľ, že máš veľa vojakov a že sám riadiš veľkú krajinu. Preto je ti ťažko dobrovoľne sa mi podriadiť: predsa len by bolo pre teba lepšie a spásonosnejšie, keby si sa mi dobrovoľne podriadil,“ vyzýval ho. Ako dôvod vpádu uviedol, že Belo dovolil, aby sa v Panónskej nížine usadili kočovné kumánske kmene, ktoré unikali pred mongolským plienením. Neskončilo sa to iba vyhrážkou. Mongoli pomerne ľahko prenikali do Uhorska cez karpatské priesmyky. Kráľ sa síce pokúsil zmobilizovať vojsko, ale v rozhádanej krajine nezískal primeranú podporu. V Pešti sa nezhromaždilo toľko obrancov, ako očakával. Po vražde kumánskeho vodcu Kötöna aj títo novousadlíci odmietli podporiť Bela.
■ ROZHODUJÚCA BITKA
K rozhodujúcej bitke došlo 11. apríla 1241 na brehoch rozvodnenej Slanej. Ruský zbeh priniesol do uhorského tábora správu, že sa Mongoli chystajú zaútočiť na jediný most cez rieku. Útok sa podarilo ľahko odraziť, ale nebola to porážka hlavných mongolských síl, ako si Belo a jeho velitelia mysleli a už oslavovali víťazstvo. Batuchán pokračoval v dobýjaní mosta, ale zároveň poslal časti svojho vojska pod velením Sübedeja a Šejbana, aby prebrodili rieku severne a južne od bojiska. Uhrom vpadli do tyla a obkľúčili ich tábor. V chaose sa podarilo preraziť obkľúčenie iba časti vojska a zachrániť si holé životy.
■ VYĽUDNENÁ KRAJINA
Medzi utekajúcimi bolo aj zranené knieža Koloman, Belov brat, ktorý zraneniam podľahol. Kráľ Belo sa údajne zachránil v sedliackom odeve. Skrýval sa v horách, kde sa ľahšie uchýlil pred prenasledovateľmi. Dostal sa do Viedne s nádejou, že nájde pomoc u Fridricha Babenberského. Ten však za prechod Rakúskym vojvodstvom obral Bela o všetky cennosti a prinútil ho, aby sa tri kráľovské komitáty stali súčasťou Fridrichovho panstva. Belo si mohol vydýchnuť až na pobreží Jadranu v pevnosti Trogir. Zachránilo ho najmä to, že po smrti veľkého chána Ogotaja sa rozpútal boj o uvoľnený trón. Naň si nárokoval aj Batu, preto na jar 1242 zatrúbil na ústup z dobytých krajín a na návrat do materskej krajiny.
Celý rok však mongolské hordy plienili uhorskú krajinu. Za obeť im padli aj mnohé slovenské dediny, mestá a hrady. Vo vyľudnenom kráľovstve vypukol hladomor. Kráľovi sa podarilo pomeriť so šľachtou, nariadil stavať nové silnejšie hrady; v roku 1243 sa začala aj výstavba Budínskeho hradu. Panovník podporoval rozvoj miest, ktorých privilégiá obnovil alebo im udelil nové. Doložené mestské práva ako prvá dostala Trnava v roku 1238, zrejme ešte v tom istom roku sa mestami stali Krupina, Zvolen a Banská Štiavnica a neskôr ďalších vyše dvadsať miest vrátane Banskej Bystrice v roku 1255. Do vyľudnenej krajiny pozval Belo kolonistov najmä z Nemecka.
■ KRÁĽOVSKÁ SVADBA
Kráľ Belo sa dostal do viacerých medzinárodných konfliktov. V roku 1245 sa s neúspechom stretla jeho pomoc Rostislavovi Michajlovičovi, manželovi Belovej dcéry Anny, ktorý sa túžil stať haličským kniežaťom. V roku 1247 privítal Belo na Zvolenskom (dnes Pustom) hrade haličské knieža Daniela Romanoviča a mier a priateľstvo spečatili sobášom Belovej dcéry Konštancie s Danielovým synom Levom.
„Vtedy Daniel šiel, vzal so sebou svojho syna Leva a metropolitu, prišiel ku kráľovi do Izvolinu,“ čítame v Haličsko-volynskom letopise. „Svojho syna oženil s jeho dcérou. Odovzdal mu zajatých veľmožov, ktorých mu Boh dal do rúk, keď s bratom zvíťazil proti nemu pri Jaroslave. Uzavrel s ním mier a vrátil sa do svojej krajiny.“
V bitke pri rieke Leita 15. júna 1246 síce Rakúšania Uhrov porazili, ale zradný Fridrich v boji padol a jeho smrťou sa skončilo babenberské panovanie v Rakúsku. Spor o následníctvo s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. sa skončil prímerím. Aj tentoraz sa symbolom mierového urovnania stal vydaj Belovej šestnásťročnej vnučky Kunhuty za českého kráľa, vtedy asi dvadsaťosemročného. Svadba sa konala 25. októbra 1261 v Prešporku a na Vianoce 1261 bola v Prahe korunovácia Přemysla i jeho mladej manželky na českých panovníkov.
S týmto krokom nesúhlasil Belov syn Štefan, ktorého nechal korunovať už ako šesťročného a za manželku mu vybral Sejhanu, dcéru kumánskeho náčelníka. Sejhana síce prijala kresťanské meno Alžbeta, ale Kumáni naďalej odmietali kresťanstvo.
■ NA ZAJAČOM OSTROVE
Medzi otcom a synom sa rozhorela vojna. Podľa zmluvy podpísanej na Ľupčianskom hrade 3. augusta 1263 malo Uhorsko dva kráľovské dvory. Belo sa viac videl v mladšom synovi ‒ chorvátsko-slavónskom vojvodovi, ktorý dostal meno po otcovi, ale umrel už ako devätnásťročný. V roku 1265 Belo zbavil Štefana nástupníckych práv, čo viedlo k novým krvavým bitkám.
V posledných rokoch sa Belo utiahol na Zajačí ostrov na Dunaji. Spoločnosť mu robila dcéra Margita, ktorá sa rozhodla pre rehoľnícky život a po ktorej je dnes ostrov pomenovaný. Novšie zdroje uvádzajú, že zomrela už v januári 1270, staršie tvrdia, že kráľ Belo IV. skonal v jej náručí 3. mája 1270 a ona začiatkom nasledujúceho roka. Pochovali ho do rodinnej hrobky vo františkánskom kostole v Ostrihome, kde pribudli o dva roky nato aj telesné pozostatky tridsaťdvaročného Štefana V. Bol to začiatok konca vlády Arpádovcov na uhorskom tróne.
