Máme vraj voči Maďarom dlh vyše pätnásť miliárd eur
Ľudovít GUNČAGA ‒ Foto: FB Mesta Kolárovo
Keď strana Progresívne Slovensko otvorila koncom minulého roka tému Benešových dekrétov, rozpútala sa na maďarských weboch mediálna propaganda jednostrannej ukrivdenosti a útokov proti Slovákom a Slovenskej republike. V plnej nahote sa ukázalo šovinistické zmýšľanie niektorých verejne činných osôb, formovaných od detstva vzdelávacím systémom maďarského národnostného školstva v Slovenskej republike.
V množstve skrivodlivých textov „vynikol“ primátor Kolárova Béla Halász, ktorý na svojom FB vypočítal údajný dlh z Benešových dekrétov voči občanom maďarskej národnosti na 15,3 miliardy eur a obvinil Slovenskú republiku, že nechce hovoriť o odškodnom.
■ PÁR POZNÁMOK K UVEDENÉMU
Jeho zmýšľanie stojí za povšimnutie, keďže nejde o bežného človeka, ale o primátora, ktorý je aj ústavným činiteľom Slovenskej republiky, a teda v jeho prípade by sa očakávala istá ľudská a občianska zrelosť i úroveň poznania dejín. Vo svojom facebookovom príspevku uvádza (preklad z maďarčiny): „Len to spočítajme milí slovenskí politici: Do októbra 1948 bolo Maďarom žijúcim v tomto meste na základe Benešových dekrétov skonfiškovaných celkovo 595 000 hektárov poľnohospodárskej pôdy. To nie je názor ani politika ‒ to je historický fakt.
A teraz počítajme spolu: 595 000 hektárov krát 5 000 eur/hektár (dnešná priemerná cena) = 2 975 000 000 eur To je: bohatstvo takmer 3 miliardy eur! Ale tu sa to nekončí. Pretože skutočná otázka znie: Koľko by toto všetko stálo s úrokom od roka 1948? Zoberme si veľmi priateľskú, veľmi opatrnú 5-percentnú ročnú úrokovú sadzbu, aj keď vieme, že ceny pozemkov, investície a výnosy sú často oveľa vyššie. 77 rokov s úrokovými sadzbami (1948 → 2025): 15,3 miliardy eur. Áno, dobre čítate. Reálna hodnota maďarských pozemkov, zabratých kvôli Benešovým dekrétom spolu s úrokom, presahuje 15 miliárd eur. A potom sme ešte nehovorili o lesoch, domoch, podnikoch, strojoch, stave dobytka, bankových vkladoch, nútených prácach, o ľudskej dôstojnosti.
Samozrejme, že sa boja. Lebo keď raz vypovieme skutočné čísla, keď raz povieme, koľko štát dlhuje tu žijúcim Maďarom, keď raz vypovieme, čo znamená „konfiškácia“ premenená na peniaze, potom bude jasné: nikdy v živote by nás nemohli odškodniť. A presne pre toto nechcú hovoriť o odškodnení. Presne preto v panike považujú všetko, čo súvisí s Benešovými dekrétmi, za uzavretú debatu. Pretože čísla sú nemilosrdné. História znie inak, keď ju nemeriame v paragrafoch, ale v eurách. A predseda Progresívneho Slovenska chtiac-nechtiac vypustil džina z fľaše. Teraz sa o tom musí hovoriť. Teraz s tým treba počítať. A teraz sa to už nedá vziať späť. Pravda si skôr či neskôr vždy prerazí cestu.“ Pozri:https://www.facebook.com/inghalaszbela/posts/pfbid0u42RHk7qXnQs4YXs6CPaUu9mZQmBiqgvEc6GUH8hjHcr2PE8itDmCJSf7i3fNL4yl
■ MAĎARSKÁ SVOJVÔĽA
Prvé, čo udrie do očí pri tomto politikovi a jeho „účtovaní s minulosťou“, je, že nevie, kto je pôvodcom tzv. dekrétov. Nie sú to Slováci, slovenské národné orgány, ale československý (exilový) prezident Beneš. Rovnako smutné je, že tento politik nepozná staršie dejiny, nevidí alebo nechce vidieť príčinno-následné súvislosti. Dejiny sa pre neho začínajú až v rokoch 1946 ‒ 1947 – dovtedy bolo na juhu asi vzduchoprázdno, z ktorého trčia len krivdy proti Maďarom. Úplne ignoruje predchádzajúce udalosti, súvisiace so zločinmi Maďarska proti Slovákom, Moravanom, Čechom, a osobitne Rusínom, ktoré zapríčinili neskoršie následky. Jeho selektívny pohľad ani nemožno nazvať výkladom dejín, je to skôr béčková propaganda, kde sa zdôrazňuje B a zamlčiava, že tomu predchádzalo tragické A.
A tých „A“ príčin je viac. Zoberme do úvahy len udalosti po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938, keď ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska na žiadosť Maďarska rozhodli, že časť južného Slovenska, ako aj časť Podkarpatskej Rusi bude pripojená k Maďarsku. Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a neslávne známy János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov. Tí boli bez právneho základu pozbavení všetkého majetku vrátane pozemkov a domov, strojov, zvierat atď. Toto sa dialo na základe svojvôle maďarských štátnych orgánov, ktoré tolerovali vyháňanie z domovov spojené so živelným hromadným rabovaním, ba aj s bitím, s mučením a so strieľaním do ľudí. Slováci boli často okradnutí ešte aj na hraniciach o to, čo si mohli vziať so sebou. Všetky tieto skutočnosti sú podchytené aj písomne.
■ MNOHORAKÉ PERZEKÚCIE
Tých, čo na obsadenom území ostali, čakali mnohoraké perzekúcie, doslova kalvária. Štátne orgány režimu horthyovského Maďarska, podporované aj časťou zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, sa v rokoch 1938 – 1945 dopúšťali voči slovenskému obyvateľstvu množstva zločinov proti ľudskosti, medzi ktoré patrili aj vraždy, znásilnenia, väznenie spojené s krutým fyzickým mučením. Stačí si prečítať Krvácajúcu hranicu od Jozefa Kirschbauma z roka 1940 s opismi mučenia či trýznenia ‒ napríklad Rudolfa Lapára, Vendelína Moňáka, Jána Vyrvu a Jozefa Oškvarka, Jána Čulíka, manželov Novákovcov, Jána Maňáka, Gustáva Fiačana, Ladislava Vojačka, tajomníka Slovenskej ľudovej strany v Košiciach a mnohých ďalších. Bude vám z toho nevoľno. Ale také sú stovky ďalších svedectiev v archívoch a memorandách slovenskej menšiny.
Nastalo hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe (úradníkov, učiteľov, ale aj sedemsto železničiarov atď.), odoberanie penzií slovenským dôchodcom s cieľom donútiť ich k opusteniu svojho obydlia a štátu, rušenie slovenských základných a stredných škôl alebo ich pomaďarčovanie, nie raz aj pálenie slovenských kníh i celých knižníc. Zakazovala sa slovenská tlač a spolky. Slováci boli násilne zadržiavaní v maďarských koncentračných (tzv. národnostných pracovných) táboroch (napríklad v Štúrove, v Tomášikove, vo Veľkej Kaniži, v Čanádpalote a inde). Bežné bolo neustále predvolávanie na výsluchy, opakované domové prehliadky hocikedy aj v noci, opakované uväznenie s cieľom vyštvať dané osoby z obsadeného územia. Vyháňaní boli dokonca aj slovenskí rehoľníci a rehoľníčky, rušili sa slovenské omše a boli nahrádzané maďarskými. Otrasné čítanie je aj v knihe V šesťročnom zajatí od Emanuela Böhma, ktorý bol predsedom Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku. Toho sa štátna moc Maďarska pokúsila dokonca zavraždiť.
■ KRVÁCAJÚCA HRANICA
Navrhujem preto primátorovi Kolárova, aby do svojich výpočtov v eurách zahrnul aj horeuvedené zločiny maďarskej strany voči slovenskému národu. Ideálne môže začať chronologicky podľa jednotlivých svedeckých výpovedí z publikácie Krvácajúca hranica, ktorej výňatok nájde tu: https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/87.Vyrocie-Viedenskej-arbitraze-2025-svedectva.pdf.
V prípadoch mučenia s trvalými následkami by mal zohľadniť aj celoživotný ušlý zisk zo zdravotného obmedzenia daných osôb. Pri výpočte by tiež nemal zabudnúť, že lehota úročenia spôsobených škôd Slovákom bude dlhšia, a to až do osemdesiatich siedmich rokov, keďže obdobie horthyovského etnického teroru sa začalo v roku 1938, t. j. o sedem-osem rokov skôr, ako boli podpísané Benešove dekréty či medzinárodná zmluva o výmene obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom.
■ DEJINNÉ ÚČTOVANIE
Historické účtovníctvo obsahuje aj ďalšie mínusové položky Maďarska voči slovenskému národu; nie sú to len škody z horthyovského obdobia 1938 ‒ 1945. Spomenúť môžeme aj zločiny proti ľudskosti počas maďarského boľševického vpádu na Slovensko v roku 1919, sprevádzané vraždením (dokonca kňazov), a úroky za jazykovú genocídu a snahu o zničenie identity a existencie slovenského národa pred rokom 1918 v 19. storočí?
K výroku primátora: „Samozrejme, že sa boja,“ možno dodať, že Slováci sa neboja, iba vyslovujú poľutovanie nad jeho nevzdelanosťou, zaslepenosťou a ľudskou pýchou, s ktorou sa stavia do pozície jednostranného veriteľa s morálnym a politickým nárokom na odškodnenie. Svojím správaním (aj keď treba priznať, že nie je prvý) rozdeľuje a zasieva etnické napätie medzi obyvateľstvo, kam vnáša pohľad maďarskej výlučnosti. Príkladom je aj politizácia jarmoku v Kolárove, kde primátor vsunul do programu na 15. augusta 2025 „slávnostné kladenie vencov na pamiatku presídlených obyvateľov“. Na jarmoku (!), ktorý by mal obyvateľstvo kultúrne spájať, a nie rozdeľovať! Išlo pritom o duplicitnú aktivitu ‒ kladenie vencov pri pamätníku presídlených obyvateľov organizoval (ako každoročne) už 12. apríla.
Ako sa asi cítili na jarmoku občania a najmä Slováci, kde primátor verejne prezentoval etnicky selektívne pripomenutie minulých krívd len jedného preferovaného ‒ a to maďarského etnika? Bude sa na budúcoročnom kollárovskom jarmoku hovoriť aj o týraných a násilne vysídlených Slovákoch z tejto oblasti?
■ PRIPOMENUTIE SĽUBU
Primátor pri svojom nástupe do funkcie skladal sľub podľa zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení § 13 ods. (2), ktorý znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem riadne plniť svoje povinnosti, ochraňovať záujmy obce a Slovenskej republiky. Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy budem pri výkone svojej funkcie starostu uplatňovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.“
Na otázku, či správanie primátora zodpovedá tomu, čo sľuboval, je odpoveď zrejmá. Akurát môžeme byť prekvapení, že naše štátne orgány tolerujú takýto stav. Politická či samosprávna reprezentácia maďarskej národnostnej menšiny, ktorá aj po osemdesiatich rokoch stále stojí na pozícii etnickej nadradenosti a neuznáva zločiny maďarskej strany proti slovenskému národu, nemá žiadnu morálnu autoritu vyčítať slovenskej strane nejaké škody ani sa oháňať Benešovými dekrétmi.
Autor je Slovák žijúci na juhu Slovenska
