Grécky boh Hefaistos vytvoril z vody a hliny prvú ženu Pandoru. Bola krásna, ale stvorená s úmyslom, aby priniesla ľudstvu trest za to, že Prometeus ukradol bohom oheň. Dostala skrinku, ktorú nesmela otvoriť. Zvedavosť ju premohla a otvorila ju. V tom momente z nej vyleteli všetky nešťastia sveta ‒ utrpenia, choroby, smútok, hádky… V skrinke ostala len nádej. Už od čias slávnej gréckej histórie sa tento príbeh v dejinách ľudstva používa v prenesenom zmysle pre pomenovanie situácie, ktorá po otvorení spustí reťaz neželaných i nebezpečných následkov ako zdroj značných problémov po zdanlivo nevinnej akcii.
Michal Šimečka nie je imaginárna postava z gréckej mytológie, ale líder najsilnejšej opozičnej strany na Slovensku. Počas nedávneho pracovného výjazdu poslancov Progresívneho Slovenska na juh nášho štátu otvoril pomyselnú Pandorinu skrinku. Spochybnil právoplatnosť tzv. Benešových dekrétov. Vraj tieto dekréty nemôžu dnes slúžiť na zakladanie nových skutkov. Otváranie tejto háklivej slovensko-maďarskej témy odsúdili nielen koaliční, ale aj niektorí opoziční politici. Šéf progresívcov obratom pochopil, že „prestrelil“. Snažil sa bagatelizovať svoje vyjadrenia. Progresívne médiá na čele s Denníkom N, kde je editorom a minoritným akcionárom aj jeho otec Martin M. Šimečka, tému sofistikovane opustil. Dnes nie je problém, ako to Michal Šimečka myslel, ale že skrinku otvoril.
Slovenské národné noviny na ňu zareagovali zverejnením troch karikatúr od známeho výtvarníka Ľubomíra Kotrhu na sociálnych sieťach. Príspevok získal relatívne vysokú čítanosť a priniesol aj to, čo sme očakávali. Konflikt medzi slovenským a maďarským prispievateľom. Maďar Slovákovi vyčítal, že jeho predkov po vydaní Benešových dekrétov vysťahovali zo Slovenska v dobytčích vagónoch a Slovák Maďarovi zase násilie i vraždy po Viedenskej arbitráži páchané na Slovákoch. Takýto konflikt sa rozhorel na sociálnej sieti nášho periodika, ktoré patrí medzi minoritné. Získali sme reálny obraz, ako na túto tému reagujú slovenskí i maďarskí menšinoví voliči.
Je smutné, čo všetko dokážu slovenskí politici vykonať, aby získali ovečky do svojho volebného košiara. Žiaľ, na následky ich konania v reálnom živote občanov, susedov, spolužiakov, rodinných príslušníkov akosi zabúdajú. Nečudujme sa potom, prečo je naša spoločnosť taká rozpoltená.
Maroš SMOLEC, šéfredaktor
