Veľa sa hovorí o mieri na Ukrajine, málo sa hovorí o tom, čo bude po uzavretí mieru. Ukrajinská i ruská strana deklarovali svoje predstavy na rokovaniach od Carihradu po Washington, pohovorilo sa veľa viet, potriaslo veľa rúk a na fronte sa bojuje ďalej. Informácie o tom, čo bolo dohodnuté, k akým kompromisom sa dospelo, čo ktorá strana požaduje, dosahujú úroveň istoty predpovede počasia.
Americký analytik Korybko sa venoval otázke bezpečnostných záruk, ktoré požaduje Ukrajina po zastavení bojov. Nie po uzavretí mieru, keďže od definitívnej mierovej zmluvy sú predstavy obidvoch strán vzdialené približne rovnako ako pri začatí špeciálnej vojnovej operácie Ruskom. Po návrate Volodymyra Zelenského z Washingtonu ten vyhláseniami negoval prakticky všetko, čo americká strana považovala za dohodnuté, najmä možnosť Ukrajiny vzdať sa akýchkoľvek území. Na samite Trump ‒ Putin sa údajne dosiahol súhlas Ruska s nasadením vojenských jednotiek tretích strán na demarkačnej čiare.
Ruský minister zahraničných vecí Lavrov rozhodne vylúčil, že tieto jednotky by mohli tvoriť vojaci krajín NATO. Z tohto pohľadu si Slovensko môže vydýchnuť. Po mediálnom šume o nasadení čínskych jednotiek túto možnosť Čína dementovala. Ochotu Indie s vyslaním jej jednotiek zverejnili len médiá bez verifikácie vládnych predstaviteľov alebo prezidenta. Ukrajina nekompromisne žiada jednotky NATO. Steve Witkoff, osobitný americký vyslanec, tvrdil, že Putin údajne súhlasil s ponukou Spojených štátov amerických „o ochrane podobnej článku 5 zmluvy o NATO“. Trump to zopakoval počas samitu v Bielom dome.
Otázka je, akú formu by ochrana podobná článku 5 mohla hypoteticky nadobudnúť. Je dôležité objasniť si, čo presne článok 5 znamená. V prvom rade nezaväzuje spojencov vyslať vojská, ak je jeden z nich napadnutý. Podľa Severoatlantickej zmluvy musí každý člen podniknúť iba „také kroky, aké považuje za potrebné“, čo môže zahŕňať „použitie ozbrojených síl“, ale nemusí. Podľa toho Ukrajina v podstate už využíva zásady článku 5 posledné tri roky, napriek tomu, že nie je člen NATO, pretože od Aliancie dostávala a dostáva všetko okrem vojakov. Zbrane, spravodajské služby, logistická a iné formy podpory sa už Ukrajine poskytli v duchu článku 5.
Možno teda predpokladať, že Putin súhlasil s tým, že takáto „ochrana podľa článku 5“ by mohla pokračovať v prípade ďalšieho konfliktu bez prekročenia ruských červených čiar. Hoci Rusko namieta remilitarizáciu Ukrajiny po skončení súčasného konfliktu, je možné, že by s ňou mohlo súhlasiť ako súčasti veľkého kompromisu, výmenou za splnenie niektorých svojich ďalších požiadaviek.
Hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová v deň samitu v Bielom dome vyhlásila: „Opakujeme náš dlhodobý postoj, že jednoznačne odmietame akékoľvek scenáre zahŕňajúce nasadenie vojenských kontingentov NATO na Ukrajine.“ Neočakáva sa, že sa tento postoj zmení, keďže jedným z dôvodov špeciálnej operácie je zastavenie expanzie NATO na Východ. Prítomnosť NATO na Ukrajine po zastavení bojov by preto znamenalo nedosiahnutie primárneho cieľa Ruska.
To by platilo najmä v prípade, ak by boli armádne zložky krajín NATO nasadené pozdĺž línie kontaktu. Ich prítomnosť západne od Dnepra súbežne s vytvorením demilitarizovaného „Zadneperského“ regiónu, kontrolovaného mierovými silami nečlenských krajín NATO, by hypoteticky mohlo byť kompromisom.
Otázkou je, ktoré krajiny NATO by svoje jednotky reálne vyslali. Z veľkých štátov USA, Taliansko, Nemecko, Poľsko vyslanie svojich kontingentov výslovne odmietli. Rusko by však uprednostnilo, ak by tam boli iba mierové sily nezápadných krajín, ak vôbec nejaké. Nasadenie zahraničných vojenských síl bez ohľadu na krajinu by mohlo Ukrajinu povzbudiť na vyvolávanie provokácií pod falošnou vlajkou.
Stručne povedané, v poradí od hypoteticky najprijateľnejších západných bezpečnostných záruk pre Ukrajinu po najmenej hypoteticky prijateľné z pohľadu Ruska sú: 1) obnovenie podpory Západu Ukrajine iba v prípade vypuknutia ďalšieho konfliktu a bez akýchkoľvek bezpečnostných jednotiek; 2) pokračujúca západná podpora, ale s nezápadnými bezpečnostnými jednotkami; 3) pokračujúca západná podpora, jednotky NATO západne od Dnepra a nezápadné jednotky v demilitarizovanom „Zadneperskom“ regióne.
Rozsah demilitarizácie Ukrajiny a rozsah západných bezpečnostných záruk pre ňu po skončení súčasného konfliktu sú pre Rusko mimoriadne dôležité. Je preto veľmi nepravdepodobné, že by Rusko v tejto otázke urobilo veľké kompromisy. Rusko by mohlo byť v iných otázkach flexibilnejšie, ale v tejto bude zrejme neochvejné.
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
