To sú azda jediné slová, ktoré sa dajú slušne povedať na ospravedlnenie politikov Progresívneho Slovenska, ktorí si urobili výjazd po južnom Slovensku. S veľkou pravdepodobnosťou sa na tému Benešove dekréty neprichystali a najskôr im ju podhodil niektorý z maďarských regionálnych politikov. Keďže zjavne téma bola pre nich tabula rasa, neuvedomili si dosah svojich slov. Následné detské ospravedlnenia typu „my sme to tak nemysleli“, len dokreslili úbohosť ich počínania.
Pätnásť rokov plus mínus sme mali relatívny pokoj s národnostnými rozpormi na južnom Slovensku. Či ďakovať, alebo nadávať za to vládam, ktoré ustúpili maďarskej menšine v mnohých jej požiadavkách, je už o inom. Dá sa ľahostajne mávnuť rukou pri pohľade na dvojjazyčné tabule na železniciach, výmenu tabúľ s názvami obcí či ticho si zanadávať pri problémoch s umiestnením slovensky hovoriacich detí v obecných škôlkach i školách pri hlavnom meste. Dá sa nesúhlasiť s kupovaním nehnuteľností po Slovensku maďarskými spolkami, s neohlásenými návštevami maďarských politikov, s vyvesovaním maďarských zástav na slovenskej pôde a s porušovaním jazykového zákona. Ale vracať revizionizmus do slovensko-maďarských vzťahov je silná káva aj pre inak možno príliš tolerantnú slovenskú pospolitosť. Ak sa musíme vracať do minulosti, tak dôsledne.
Politici Progresívneho Slovenska, ak sa cítia Slovákmi, a nie kozmopolitmi, by si mali zopakovať dejepis. Vrátiť sa o osemdesiat rokov dozadu. Keby sa vrátili dozadu ešte o pár rokov, prečítali by si, čo znamenala Viedenská arbitráž a čo sa po nej dialo na južnom a východnom Slovensku. Slovensko prišlo o pol milióna ľudí a takmer štvrtinu územia. Na obsadených územiach nasledovalo násilie, rabovanie, koncentračné tábory, rušenie slovenských škôl, prenasledovanie vzdelancov, násilné vysťahovanie Slovákov. Ak by zalistovali v dejepise ešte viac dozadu, našli by tam ďalších sedemdesiat rokov krutej maďarizácie po meruôsmych rokoch až po černovskú tragédiu. Keby nežili len svojím čechoslovakistickým životom, vedeli by, že idú do oblastí, kde stále niektorí regionálni politici prežívajú trianonskú traumu a pestujú si sny o Veľkom Maďarsku.
Samozrejme, v čase pred maďarskými voľbami v apríli, kde sa očakáva tvrdý súboj vládnej strany Fidesz a maďarskej obdoby strany Progresívneho Slovenska Tisza, je každá palica na mlátenie súpera dobrá. Zdá sa, že odtiaľ fúkal v Komárne vietor. Orbánov Fidesz s Ficovým Smerom ‒ SD majú vzťahy až nadštandardne dobré. Aké budú vzťahy Maďarska a Slovenska po prípadnom víťazstve strany Tisza pod vedením Pétera Magyara, ktoré podľa odhadov momentálne vedie nad Fideszom o vyše desať percent? Progresívnemu Slovensku sa podarilo zjednotiť takmer všetky ostatné slovenské politické strany. Vyjadrili nesúhlas viac či menej tvrdými slovami. Škoda, že sa ani jeden moderátor pri preberaní tejto témy neopýtal zástupcov, ešte lepšie vševediacich zástupkýň Progresívneho Slovenska a vysokovzdelaných politikov z ich opozičných strán, či vedia aspoň približne povedať, čo sa v Benešových dekrétoch píše a kedy a prečo boli vydané. Dozvedeli by sme sa aspoň, ktorí z nich sú fundovaní vyjadrovať sa k školskému zákonu pod heslom „Dosť bolo memorovania“. Ako tradične je ticho Generálna prokuratúra SR, ktorá si útoky na štátnosť mohla všimnúť. Tak ako si pozorne všimla varínsku Ulicu J. Tisa. Ako si nevšíma ulice J. Eszterházyho po mestách južného Slovenska. Zrejme má dosť vlastných starostí s nákupom nábytku.
Politici z Progresívneho Slovenska si špáraním do Benešových dekrétov nevšimli medzinárodný presah svojich provokácií ‒ a to u bratov Čechov. Tí tiež majú svojho majstra „špárača“, ktorý pozval v rámci akcie Meeting Brno sudetských Nemcov na zjazd do Brna. Je prinajmenšom zvláštne, že v Česku odôvodnenia zmŕtvychvstávania dekrétov na sudetonemeckú nôtu sú ako cez kopírovací papier zhodné so zdôvodňovaním Progresívneho Slovenska na maďarskú pesničku Az a szép. K tomu zhodné načasovanie ako na povel z jedného velínu. Rovnaké sny o tom, ako sme si tu svorne stáročia pokojne žili a Benešove dekréty spôsobili krivdy našim menšinovým spoluobčanom, ako ich oživenie je potrebný krok na ochranu práv občanov a na podporu spravodlivosti v kontexte historických krívd. Vyrovnanie sa s historickými nespravodlivosťami voči menšinám, súčasť boja proti extrémizmu, ochrana demokratických hodnôt, potreba širokej diskusie o potrebných reformách a osvetlení historických udalostí, blabla. Namiesto jednoduchého: revizionizmus, revanšizmus, šovinizmus a pohrobkov Veľkého Maďarska na Slovensku nepotrebujeme.
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: SNN (AI)
