Jagavé dvojčatá na národnom nebi

Marián GEŠPER – Foto: archív

Nepretržitý slovenský dejinný pohyb splodil celé generácie odhodlaných a intelektuálne vyspelých národovcov, bez ktorých nemožno hovoriť o súčasnej slovenskej štátnosti, svojbytnej národnej kultúre, literatúre, umení či vede. Slovenská verejnosť si nie vždy uvedomuje, že po bernolákovcoch, neskôr generácii Všeslávia pod vedením Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika a najmä najvyspelejšej generácie štúrovcov sa dejiny nezastavili, aby sa opäť pomyselne rozbehli po roku 1918. Aj po troch vlnách národného obrodenia nasledovali ďalšie i porovnateľne ucelené generácie slovenského politického a kultúrneho pohybu v druhej polovici 19. storočia, ktorý intenzívne pokračoval v nasledujúcich vlnách v celom 20. storočí až podnes.

Chrbticu národniarskej generácie, ktorá pre mladý vek nezasiahla do štúrovsko-hurbanovských revolučných meruôsmych rokov, tvorili najmä Svetozár Hurban-Vajanský, Jozef Škultéty a Matúš Dula, pričom netreba opomenúť ani vekovo mladšieho Jána Vanoviča a ostatných intelektuálnych oráčov na národa roli dedičnej. Najväčším hriechom by bolo zabudnúť na neprehliadnuteľnú dvojicu, ktorá sa výrazne jagala na národnom nebi, a to slovenské dvojčatá Pavla a Michala Mudroňa. Z nich najmä dlhoročného predsedu Slovenskej národnej strany, obnovovateľa Slovenských pohľadov, spoluzakladateľa martinskej Sporiteľne i Tatrabanky, uhorskými úradmi neustále perzekvovaného Pavla Mudroňa. Spolu s bratom Michalom majú v tomto roku 190. výročie svojho narodenia.

■ MUDROŇOVSKÉ POKOLENIE

Život a obdivuhodné osobné nasadenie Pavla a Michala Mudroňovcov za národnú slobodu a sociálne dôstojnú existenciu Slovákov v strednej Európe plným právom delegujú obidvoch bratov na to, aby sme postštúrovské pokolenie symbolicky nazvali „mudroňovcami“ alebo aspoň „vajansko-mudroňovské!“ Pavol Mudroň bol v tomto ohľade uznávaný aj v zahraničí ako vodca Slovákov či symbolicky „nekorunovaný slovenský kráľ“. Bol to práve on, ktorý v roku 1895 organizoval spolu so Srbmi a s Rumunmi Kongres nemaďarských národností na obranu práv národov v Uhorsku v Budapešti.

Jeho cieľom bolo vypracovať spoločný program a postup proti zvyšujúcemu sa národnému a kultúrnemu útlaku. Slovenské záujmy presadzoval ako funkcionár evanjelickej cirkvi a. v., kde pôsobil ako inšpektor turčianskeho i trenčianskeho seniorátu. Príznačné pre túto dobu bolo, že Mudroňa v roku 1895 surovo a veľmi nečestne pozbavili cirkevnej funkcie pre obvinenia z údajného panslavizmu.

■ KORENE ZANIETENOSTI

Pavol a Michal Mudroňovci sa narodili 9. decembra 1835 (iné zdroje uvádzajú 7. decembra) v obci Čabradský Vrbovok v rodine miestneho učiteľa a oravského rodáka Michala Mudroňa a Karolíny Urbanovičovej. Dlho sa v rodnej obci neohriali a o dva roky sa s rodičmi presťahovali do Malej Čalomie v Honte. Neskôr v roku 1844 dokonca do Pitvaroša na Dolnej zemi. Pavol Mudroň vo Vlastnom životopise zdôrazňuje, že tam treba hľadať korene národnej zanietenosti.

Gymnázium začali študovať v Sarvaši a neskoršie pokračovali na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Rodičia ich totiž viedli na štúdium teológie. Bratia Mudroňovci, naopak, plánovali pokračovať v štúdiu na lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský úradník Ondrej Červenák ich presvedčil, aby odišli študovať právo, pričom to prozreteľne odôvodňoval tým, že Slováci nemajú dostatok národne orientovaných právnikov. Isto je zaujímavosťou, že zhruba z rovnakých dôvodov odišiel študovať na právo ich celoživotný spolubojovník Matúš Dula.

■ ÚSPEŠNÍ PRAVOTÁRI

Gymnázium ukončili maturitnou skúškou a pokračovali v ďalších dvoch rokoch štúdiom na tunajšej právnickej akadémii. Ako mladíci poznali nielen Ľudovíta Štúra, ale aj ďalších velikánov štúrovského hnutia, a to farára Daniela Minicha či riaditeľa gymnázia Jána Kalinčiaka. V štúdiách pokračovali v neďalekej Viedni, kde nadviazali spojenie s tamojšími Slovákmi. Spolupracovali s legendami národného hnutia – s prvým profesionálnym žurnalistom i redaktorom Slovenských novín Danielom Gabrielom Lichardom, ale aj s budúcim matičným podpredsedom Karolom Kuzmánym.

Na advokátsku dráhu sa Pavol vydal v máji 1859 a v roku 1862 v Turčianskom Svätom Martine si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu. V Turci úspešne obhajoval slovenských roľníkov v zdanlivo na začiatku prehratých procesoch voči uhorskej vrchnosti. Jeho nečakaná výhra pred súdom zachránila mnohým slovenským roľníkom majetok obrovských hodnôt.

Michal zostal v Bratislave, kde po advokátskej skúške v roku 1861 viedol vlastnú advokátsku kanceláriu. Jeho prvý samostatný prípad a žaloba ako advokáta bola podaná voči redakcii časopisu Figaro za národnú urážku Slovákov. Neskôr ho preslávil najmä tzv. lopašovský proces, povedané dnešným žargónom – sledovaný vtedajšou verejnosťou. Potom Michal Mudroň obhajoval Jozefa Miloslava Hurbana, tiež v politickom súdnom prípade na pozadí plazivej maďarizácie v tzv. tlačovom procese proti národnostnému zákonu. V iných súdnych konaniach obhajoval prvého predsedu Slovenskej národnej rady Viliama Paulinyho-Tótha.

Úspešnú advokátsku kanceláriu Michala Mudroňa v Bratislave vyhľadávali aj zámožní maďarskí a nemeckí klienti. A práve u Michala Mudroňa sa stretávali slovenskí študenti, ktorých podporoval a vlastným životným príkladom nabádal, aby zostali verní národnému presvedčeniu. Dočasný obrat v politickej situácii v Rakúskej ríši priniesol októbrový diplom z roku 1860, ktorým povoľoval občanom ríše rokovanie pred úradmi v materinskej reči. Keďže bolo potrebné zjednotiť právnu terminológiu, Michal Mudroň z vlastnej iniciatívy vydal v roku 1869 v Pešti knihu  Názvoslovie práva a državovedy.

 ■ ANGAŽOVANÍ V MEMORANDE

Obidvaja bratia sa nadmieru angažovali pri zvolávaní legendárneho memorandového národného zhromaždenia 6. až 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine, na ktorom bol Pavol Mudroň zapisovateľom. Mudroňovci sa spolupodieľali nielen na formuláciách textu Memoranda národa slovenského, ktorého hlavným tvorcom bol Štefan Marko Daxner, ale činnými boli pri jeho následnej obhajobe v tlači a vo verejnosti,  najmä v novinových prestrelkách s vtedajšími pochybovačmi o slovenskej veci.

Pavol a Michal Mudroňovci boli previazaní so vznikom Matice slovenskej v roku 1863. Michal Mudroň bol aj právnym zástupcom matičného spolku počas celého prvého obdobia až po zrušenie Matice uhorským ministerstvom vnútra v roku 1875. Neodťahoval sa od organizačnej a administratívnej práce, keď prevzal tzv. jednateľstvo Matice slovenskej v Bratislave. Matičné stanovy síce predpokladali vytvorenie miestnych odborov v rôznych kútoch Uhorska, ale tie napokon štátna moc nepovolila. V podstate boli predchodcami matičných regionálnych pracovísk tak, ako ich poznáme dnes.

Michala a Pavla Mudroňa zvolilo zakladajúce matičné valné zhromaždenie za členov prvého výboru. V prípade Pavla boli jeho zásluhy umocnené tým, že si ho zároveň vyvolilo za prvého tajomníka Matice. Onedlho sa vážnej tajomníckej funkcie vzdal, keďže sa jej nemohol plnohodnotne venovať popri svojej náročnej právnickej praxi. Známe sú jeho reprezentatívne cesty a zastupovanie Matice slovenskej a národného hnutia doma i v zahraničí.

■ ZAHRANIČNÉ AKTIVITY

Medzi najvýznamnejšie angažovanie v tejto oblasti patrí účasť Pavla Mudroňa spolu s Andrejom Radlinským a Jánom Baltazárom Jesenským-Gašparé v roku 1867 na veľkej národopisnej výstave v Moskve a Petrohrade. Cestovali do Ruska s tichým posvätením vedenia Matice slovenskej, aby reprezentovali slovenský národ na tomto, svojho času širokom podujatí, organizovanom na najvyššej úrovni. Výstava za početnej účasti významných predstaviteľov ďalších slovanských národov bola aj s odkazom na reminiscenciu Slovanského kongresu v Prahe v roku 1848 nazvaná Slovanským zjazdom. Za českú stranu treba spomenúť napríklad účasť popredného politického a kultúrneho reprezentanta Františka Palackého. Aj keď ruský imperátor Alexander II. slovenských zástupcov na rozdiel od českých oficiálne neprijal.

Pavol Mudroň sa v roku 1871 zúčastnil aj na sokolskom zlete v Brne, na ktorom ako popredný predstaviteľ Slovákov vystúpil so slávnostnou zdravicou. Významná bola úloha Pavla Mudroňa počas každoročných augustových slávností v Turčianskom Svätom Martine, ktoré nielen spoluorganizoval, ale i reprezentoval Maticu slovenskú pred zahraničnými delegáciami.

■ RÁZNA KRITIKA

Húževnato poukazoval na stav, že v Hornom Uhorsku žije 1,8 milióna Slovákov, ktorí nemali po likvidácii troch slovenských gymnázií v roku 1874 až 1875 ani jednu strednú školu. V otázke slovenského vzdelávania sa nevzdával ani po vyše tridsiatich rokoch od zrušenia slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Keď nepochodil v roku 1911 u najvyšších predstaviteľov Uhorska, napísal pamätný spis pod názvom Kulturálne krivdy Slovákov, verejne publikovaný v roku 1912.

Na dôkladnú prípravu do celouhorských volieb si Slováci zriaďovali volebné výbory, ktoré striedavo viedli Michal Mudroň i Pavol Mudroň. Michal vytrvalo od roka 1865 päťkrát kandidoval do uhorského parlamentu za mesto Stupava, Malacky, Pezinok i Kulpín vo Vojvodine, no pri otvorenej manipulácii volieb a tzv. verejnom hlasovaní nemohol reálne uspieť. Pavol Mudroň kandidoval vo voľbách sedemkrát v domovskom Turci. Rovnako neúspešne ako jeho brat, čo nebolo prekvapujúce.

Známy likvidátor Matice slovenskej a militantný šovinista Béla Grünwald zverejnil v roku 1878 politickú brožúru A Felvidék; politikai tanulmány, ktorá krajne zavádzala o slovenskej otázke, a to zvlášť primitívnym spôsobom. Michal Mudroň preto vydal podobný, ale obranný spis pod názvom Horný vidiek, kde obratným spôsobom vyvracia Grünwaldove klamstvá. V spise dejinne vizionársky Maďarov varoval, že nemá práva na existenciu ten národ, ktorého regenerácia sa zakladá na nedostatku mravného citu.

■ HRIECHY MAĎARIZÁCIE

Michal Mudroň ťažko niesol protiprávnu likvidáciu Matice slovenskej v roku 1875 a nikdy sa s tým nezmieril. Aj samotný spis Horný vidiek venuje otázke nezákonného zrušenia Matice slovenskej podstatný priestor. Popri obrannom spise demaskuje ďalší pamflet maďarónskej propagandy, a to aj na svoju dobu šokujúci Protestantizmus a panslavizmus od zvolenského evanjelického farára Jána Thébusza, ktorý vyšiel v roku 1882 krátko pred Vianocami. Autor pod pseudonymom Felvidéky zaútočil na evanjelického farára z Békešskej Čaby Gustáva Seberíniho i celý cirkevný evanjelický a. v. dištrikt. Michal Mudroň reagoval knihou s podobným názvom, ktorú napísal dokonca v maďarčine. Rázne poukázal na nezákonnosť postupov maďarizácie a na rozpor s koncepciou uhorských dejín i národnostnej politiky.

■ OPÄŤ V MARTINE

Netreba zabúdať, že Michal Mudroň bol aj deväť rokov nakladateľom Slovenských pohľadov a predsedom konzorcia politických Národných novín v Martine. Bohužiaľ, v roku 1885 sa jeho politické a právnické aktivity radikálne zastavili. Ťažká mozgová choroba ho vyradila z aktívneho života. Aby toho nebolo dosť, pridali sa k tomu aj  finančné problémy. V najťažšej životnej chvíli prišiel bývať k bratovi Pavlovi do Martina, kde v jeho rodine žil až do smrti. Zomrel o dva roky neskôr 11. septembra 1887.

Aj Pavla Mudroňa ešte pred bratovou smrťou koncom roku 1880 postihol výron krvi do mozgu. Napokon sa silnou vôľou síce zotavil, ale jeho mladícka energia i rečnícky temperament sa vytratili. Mudroňovská generácia postupne odchádzala ‒ v roku 1904 zomrel aj Miloš Štefanovič a v roku 1909 Štefan Fajnor.

■ POMSTA UHORSKEJ MOCI

Uhorskí politickí exponenti prenasledovali Pavla Mudroňa aj vo veku sedemdesiatich rokov. Spolu s ďalšími dvadsiatimi dvoma predstaviteľmi slovenského národného života bol v roku 1900 odsúdený v tzv. banskobystrickom procese pre schvaľovanie trestnej činnosti. Podstatou odsúdenia bolo, že vítal na martinskej železničnej stanici svojho švagra, redaktora Národných novín Ambra Pietra po jeho odsúdení v inom politickom tzv. tlačovom procese.

Uhorská moc sa porátala s Pavlom Mudroňom aj na cirkevnom poli, keď ho disciplinárny súd odsúdil za principiálne postoje proti zmaďarizovaniu dištriktuálneho úradu. Mudroňa napriek zásluhám nakoniec flagrantne odvolali z úradu seniorálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a do smrti nemohol zastávať akúkoľvek cirkevnú funkciu. Rovnako v roku 1907 dostal nemalú pokutu za prípravu ľudových zhromaždení požadujúcich uzákonenie všeobecného volebného práva.

■ ZÚČTOVANIE S UHORSKOM

Pavol Mudroň po tragickom nešťastí, keď si vážne zlomil nohu, bol za smútku slovenského národného hnutia 12. marca 1914 pochovaný na Národnom cintoríne v Turčianskom Svätom Martine. Zúčtovanie s Uhorskom urobil za bratov Mudroňovcov ich starý spolubojovník Matúš Dula Deklaráciou slovenského národa 30. októbra 1918. Slovenská národná rada, ktorú toľké roky Pavol Mudroň viedol a usilovne udržiaval, zohrala napokon kľúčovú úlohu pri konštituovaní Slovenskej národnej rady a vzniku Československej republiky.

A Matica slovenská? Tú v roku 1919 obnovoval jeho dlhoročný priateľ Jozef Škultéty, aby onedlho vstúpila do jedného zo svojich najúspešnejších historických období.