Každú iniciatívu za mier a proti vojne treba oceniť
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív
Pronárodný expert na zahraničnú politiku Marián ĎURIŠ poskytol nášmu matičnému dvojtýždenníku rozhovor o aktuálnych témach svetovej politickej scény. V rámci svojej profesie sa už niekoľko rokov venuje oblastiam zahranično-politickej a bezpečnostnej analýzy, medzinárodných vzťahov a strategickej komunikácie. Patrí medzi najpozývanejších Slovákov do zahraničných televízií a expertných diskusií.
Súčasné povojnové postavenie Európy a sveta sa radikálne mení. Ako vnímate postupný nárast svetového politického, vojenského a ekonomického vplyvu štátov BRICS na úkor euroatlantického spoločenstva?
Rast vplyvu štátov BRICS je stabilný a dlhotrvajúci. Organizácia BRICS má vo veľkej miere ekonomický rozmer, ktorý následne ovplyvňuje aj ten politický. Formalizovaná aktivita BRICS vo vojenskej oblasti je momentálne takmer zanedbateľná, keďže členovia majú rôzne aliančné a inštitucionálne ukotvenie i národné záujmy. To im však nebráni čoraz viac rozvíjať ekonomickú spoluprácu a vyhýbať sa sporom či rivalite s inými blokmi.
Na tomto základe, ekonomickom základe, sa teda zhodujú všetci členovia BRICS. A to je výrazný parameter stability a trvalosti rastu. Ak hovoríme, že sa to deje na úkor euroatlantického spoločenstva, tu by som zvýraznil fakt, že dych stráca najmä európsky priestor. Spojené štáty americké sú totiž naďalej hlavná „atlantická“ mocnosť vo väčšine parametrov, ktoré by sa mali pod vedením Donalda Trumpa ešte zvýrazňovať. Pri organizácii BRICS však nezabúdajme na jeden fenomén, ktorý býva často prehliadaný a pre budúcnosť má nesmierny význam. Je to demografický faktor.
Európska únia chybnými politickými rozhodnutiami technologicky, vojensky a ekonomicky postupne stráca svoju konkurencieschopnosť. Do akej miery je podľa vás možné zvrátiť tento nepriaznivý stav?
Ak uznávame, že európsky kontinent ako taký stráca dych, dôvody nie je ťažké identifikovať. Sú tri. Hlavný dôvod je neschopnosť Európskej komisie chápať trendy a súčasnú geopolitickú realitu. Ak nedokážete ako inštitucionálny kolos pochopiť aktuálny stav, čo sa deje a prečo sa to deje, nemôžete správne nastaviť ani európske záujmy a priority. Druhý dôvod sú niektoré národné vlády, ktoré kvôli ideologickej blízkosti k „bruselskej smotánke“ kopírujú rovnaké, veľakrát pomýlené stanoviská a politiky. Tretí dôvod sú národné vlády, ktoré nemajú dostatok politickej sily a odvahy presadzovať vlastnú politiku. A tak sa vždy podvolia, aj keď môžu mať občas tvrdšie vyhlásenia i postoje.
Vytvára to akýsi bludný kruh imaginárnych problémov a nepriateľov, vznešených vyhlásení, ideologických rozhodnutí, politického vplyvu, vydierania a poddajnosti, čo nakoniec vytvára stav, keď sa väčšina „vezie“, hoci mnohí tušia, ako sa jazda skončí. Zvrátiť stav je možné na európskej a národnej úrovni zároveň. Eurovoľby prinášajú viac racionálnych europoslancov, aj keď trend menenia pomerov je na môj vkus pomalší. Národné voľby zase môžu vyniesť lídrov a vlády, ktoré sa dokážu vzoprieť bruselským politikám a tvrdo im odporovať vo veciach, ktoré sú v ostrom kontraste s ich národným záujmom. Podľa prieskumov vo viacerých štátov tak môže svitať na lepšie časy.
Pokiaľ budú súčasní politickí predstavitelia Únie tlačiť na stále väčšiu politickú integráciu najmä v ľudsko-právnych otázkach, Európska únia ako taká sa časom rozpadne. Starý kontinent tak definitívne stratí svoje geopolitické postavenie v rámci svetovej politiky. Je naozaj dnešné úniové vedenie v tomto smere také naivné alebo len skryte zastáva záujmy určitých geopolitických aktérov?
Je len otázka času, kým ľudia zistia, čo prináša progresivizmus. Američania ho už nedokázali vystáť, tak ho v prezidentských voľbách odmietli. Keď hovoríme o ideologickom tlaku a následkoch pre Európsku úniu ako zoskupenie, je možných viac scenárov. Jeden zo scenárov je klasický odchod členských krajín a rozpad, čo by mohli spustiť najmä väčšie štáty alebo skupina menších štátov. Tento scenár však nie je zatiaľ príliš pravdepodobný aj vzhľadom na nálady.
Realistickejší scenár by časom mohol nastať pri nástupe suverenistických síl do národných vlád a následných rozporoch s bruselskými inštitúciami. V takom prípade by mohlo dôjsť k stavu, keď EÚ by formálne existovala, nikto by neodchádzal, ale vnútorné rozpory by boli natoľko veľké, že by štáty prestali rešpektovať vedenie. Tu by vznikol stav, kde by došlo k „rozvrstveniu“ vzťahov členských štátov k Bruselu či vzťahov v Európe ako takej. Jednu úroveň by mohla zahŕňať otázka bezpečnosti, armády a energetiky. Ďalšia by sa týkala spoločného trhu, tretia spoločnej meny a až posledná by sa týkala politickej integrácie. A každý štát by spolupracoval s ostatnými na takých úrovniach, ktoré by považoval za vhodné. Bez diktátu, bez nátlaku.
Konkurencieschopnosť starého kontinentu ničí aj ideologicky zameraná zelená politika a masívne zvyšovanie finančných prostriedkov na zbrojenie. Myslíte si, že skôr či neskôr prípadné nové vedenie Únie zvráti tieto škodlivé politické rozhodnutia?
Dobrovoľne to zrejme neurobia. Ursula von der Leyenová by s teatrálnym gestom zaťatých pästí a predstieraným odhodlaním dovtedy kázala za pultom, pokým by Európu neopustila posledná firma. Zbrojenie je veľmi široká téma, kde nebude až taká vôľa zastavovať toky finančných prostriedkov. Skôr tam bude úsilie silnejších európskych subjektov, aby si z „koláča“ odtrhli čo najviac a nenechali všetko odísť do zámoria. V prípade „zelenej“ politiky pomôže len tlak štátov, ktoré začnú cítiť ekonomické následky a budú to chcieť zvrátiť. Tieto postoje sú čoraz častejšie a dokonca sa objavujú aj v rámci Európskeho parlamentu, kde sa majorita hlasujúcich za tieto „zelené nápady“ začína akosi strácať.
Slovensko spoločne s Maďarskom presadzuje oproti zvyšku členských štátov Európskej únie úplne iný prístup k riešeniu vojny na Ukrajine. Akú dávate šancu takzvanej koalícii ochotných vo vojenskej pomoci nášmu východnému susedovi?
Koalícia ochotných bude naďalej posielať na Ukrajinu to, čo uzná za vhodné. Ale ani tu nie je všetko čierno-biele. Koľko toho odchádza zo Slovenska dnes? A ako je možné, že náš južný sused Maďarsko neposlalo ani jediný náboj? Dokonca zakázalo aj tranzit zbraní cez svoje územie. Na druhej strane sa pozrime na Taliansko. Formálne k „ochotným“ patrí, ale talianska pomoc Ukrajine je jedna z úplne najnižších v EÚ v percentuálnom pomere k HDP. Nemci nedávno poslali hrdzavé džípy bez ochrany proti mínam a s niektorými sľúbenými položkami meškajú roky. Preto v tejto koalícii nevidím veľký potenciál. Ten budú aj tak nakoniec určovať dvaja (či traja) najsilnejší hráči v danej situácii. Európa nie je v tomto prípade ani jedným z nich. A bude hrať len takú rolu, aká jej bude umožnená.
Ukrajina sa v poslednom čase viackrát uchýlila k ničeniu energetickej infraštruktúry, ktorá má pre Slovensko a Maďarsko strategický význam. Považujete aj vy osobne tento akt ako útok na Slovenskú republiku?
Je to útok na našu energetickú infraštruktúru a suverenitu. Uspokojiť sa s prázdnymi vyhláseniami šéfky Európskej komisie a nemeckého kancelára je veľmi krátkozraké a ľahkovážne. Nespomínam tieto ich vyhlásenia náhodou. Vtedy sa týkali akýchsi imaginárnych záruk pre Slovensko, ktoré by sa podľa bruselskej vôle v budúcnosti „odtrhlo“ od ruských surovín. A súvisí to aj s touto témou, pretože Európska komisia už pred časom vyzvala tretie krajiny (vrátane Ukrajiny), aby sa zdržali útokov na kritickú infraštruktúru smerujúcu do Európy.
Ak nevidíme rešpekt voči Slovensku, prečo sa stále držať zaužívaných vzorcov správania? Som prekvapený, že v tejto situácii ‒ keď kyjevské vedenie naďalej sabotuje prísun surovín, ktoré slovenská ekonomika nevyhnutne potrebuje – naďalej počúvame od našich predstaviteľov o „európskej ceste“ pre Ukrajinu, zasielaní elektrickej energie, predaji vojenského materiálu či podpore ďalších sankčných balíkov, ktoré nedávajú logiku.
Staronový americký prezident Donald Trump od svojho nástupu sľubuje ukončenie vojny na Ukrajine. Prečo podľa vás nedokázal do dnešného dňa dohodnúť s ruským prezidentom minimálne zastavenie bojov?
Trumpova administratíva ukázala dobrú vôľu smerom k mieru, čo treba oceniť. V exekutíve má ľudí schopných presadzovať vlastné záujmy napriek tvrdeniam mainstreamu, ktorý ich vo svojich komentároch dehonestuje na báze nenávisti a ideologickej antipatie. Isteže, nemusíme veriť altruistickým motívom. Do tohto konfliktu je vložených príliš veľa záujmov z rôznych strán. A nie je to len Donald Trump, ktorý ovplyvňuje úspech či neúspech rokovaní.
Doma sa mu síce podarilo „vyhnať globalizmus“ z Bieleho domu, ale ako ovplyvňuje jeho motiváciu fakt, že bruselskí a ďalší európski globalisti nechcú o mieri počuť a naďalej živia konflikt? Ako toto prostredie ovplyvňuje ruské vnímanie spolu s faktorom relatívne stabilných úspechov na bojisku? Ako zasahuje do plánov amerického prezidenta vidina Nobelovej ceny za mier? Otázok by sme našli rovnako veľa ako „sabotérov“ snahy o zastavenie bojov. A v takomto neprajnom prostredí sa ťažko pracuje. Preto nie je prekvapením, že hoci došlo k významnému stretnutiu medzi americkým a ruským prezidentom na Aljaške, Ukrajina už nebola jedinou a nosnou témou. Bola len jednou z mnohých. Donald Trump sa teda môže s prioritami presunúť do oblastí, kde s ruským partnerom dokáže komunikovať, spolupracovať a synchronizovať svoje kroky a získať väčší výsledný benefit.
Ako vnímate nedávne stretnutia premiéra Roberta Fica na čínskej pôde s najvplyvnejšími svetovými štátnikmi združených v skupine BRICS?
Ak tieto stretnutia prinášajú konkrétny úžitok pre Slovenskú republiku a jej občanov, je to pozitívne a prospešné najmä v situácii, keď sa tento priestor čoraz viac emancipuje a pomaly, ale isto ekonomicky a demograficky rastie. Je dobré to považovať za jeden z vektorov, ktorý by mal dopĺňať „celkový mix“ zahraničnej politiky a partnerských väzieb. Nie je dobré to vždy rozdeľovať len binárne: Západ a Východ. Vnímanie zahraničnej politiky môže byť veľmi rozmanité, keď sa na vec prestaneme pozerať cez progresívno-ideologickú prizmu.
Slovensko je zasadené do stredoeurópskeho priestoru s možným presahom vzťahov na juhovýchod, do kultúrneho prostredia slovanských národov, v širšom kontexte sme súčasťou európskeho kontinentu, čo pred nás stavia určité výzvy a limity, ale aj príležitosti. Priestor štátov BRICS zasahuje významné územie s nerastným bohatstvom, ktoré môže byť pre nás veľmi zaujímavé. Od lacných a dostupných energií, na ktorých stojí naše hospodárstvo, až po vzácne materiály potrebné pre špičkové technológie tohto a budúceho storočia. Západní lídri, ktorí pochopili trend, komunikujú s týmito štátmi na bilaterálnej báze pravidelne. Preto ak je možnosť sedieť pri jednom stole a dohodnúť sa na niečom zaujímavom, prečo túto šancu nevyužiť?
Akú vidíte budúcnosť Slovenskej republiky v novej rodiacej sa geopolitickej realite?
Každé obdobie prináša určité výzvy. Tie nám však zväčša nebránia, aby sme reagovali na geopolitickú realitu okamžite. Nie až s odstupom dvadsiatich rokov, a aj to len vtedy, keď nám to „niekto zvonku“ dovolí. Sebavedomé vlády sa nepýtajú či môžu. Nerozprávajú o suverenite, ale konajú, lebo poznajú realitu a čo je v danej realite ich bytostný záujem. Nanajvýš zlaďujú a synchronizujú kroky s najbližšími partnermi. Suverenita je „zakázané ovocie“, po ktorom bude v blízkom období čoraz väčší dopyt. Ukázali to americké voľby a dôkazom sú viaceré európske štáty s očividným trendom verejnej mienky.
Preto budúcnosť Slovenskej republiky bude priamo úmerná tomu, koľko suverénnych lídrov a schopných odvážnych zástupcov ako spoločnosť vygenerujeme a následne demokraticky zvolíme, aby obhajovali slovenské, nie cudzie záujmy. Ak sa takí, v dostatočnej kvalite a kvantite, objavia v exekutívnych pozíciách, potom sa o našu budúcnosť neobávam a vidím ju v pozitívnych odtieňoch. Ak budeme pokračovať cestou presúvania sa od jedného mantinelu k druhému, potom pôjde o prešľapovanie na mieste. Bez väčšej nádeje a perspektívnej vízie, takmer v postavení podriadeného, kde sa čaká na externé povolenie v niečom konať, činnosť zodpovedných je umelo vykazovaná a verejnosť zabávaná malichernými a bulvárnymi šarvátkami.
Autor je asistent poslanca NR SR
