Dlhoočakávaný tretí konsolidačný balík uzrel svetlo sveta. Po náročných koaličných rokovaniach minister financií Ladislav Kamenický predstavil sumár dvadsiatich dvoch opatrení, ktoré majú v budúcom roku ušetriť až 2,7 miliardy eur. Tento odvážny cieľ má podľa vlády definitívne odvrátiť Slovensko od takzvanej gréckej cesty. Ak by sme ako štát pokračovali v trende, ktorý nadstavil bývalý premiér a minister financií Igor Matovič, výška štátneho dlhu by prekročila povolené pásmo nad úroveň šesťdesiatich percent HDP. Týmto spôsobom by sa dlhodobá udržateľnosť verejných financií limitne blížila k nule a zahraniční veritelia by si zaiste schuti pochutili nad možnosťou ešte väčšieho zníženia sociálneho štandardu obyvateľstva, ako je to dnes.
Ak sa na tento problém pozrieme objektívnym zrkadlom, zistíme, že ani jedna vláda po páde socializmu nehospodárila s prebytkovým štátnym rozpočtom. Nástupom trhového hospodárstva a postupného predaja strategických štátnych podnikov Slovenská republika prišla o veľkú časť nedaňových príjmov, ktoré by za iných okolností tvorili možno až štvrtinu každoročného štátneho rozpočtu. Ak by to tak bolo, dnes by všetky doterajšie vlády Roberta Fica nezanedbateľnú časť sociálnych programov hradili zo ziskov strategických štátnych podnikov. V tom prípade by možno aj štátna kasa bola niekoľko rokov po sebe v plusových číslach. Pravicoví politici a ekonómovia by nám na toto naše tvrdenie odpovedali jednoduchou vetou: Prikrývajme sa len takou perinou, na akú máme! Ak by sme skočili na ich hru, Slovensko by malo síce vyrovnané alebo prebytkové hospodárenie, ale veľká časť obyvateľstva by sa nachádzala v oveľa horšom ekonomickom stave ako dnes.
Ak do toho započítame celosvetovú finančnú krízu v rokoch 2008 až 2011 a jej neskoršie následky, dve vlády Smeru (2012 ‒ 2020) si nemohli dovoliť prijať vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, ak chceli zachovať sociálny štandard obyvateľstva. A to z dôvodu absencie už spomínaných nedaňových príjmov, ktoré by mohli za iných okolností tvoriť nemalú časť dôležitých príjmov pre základný chod štátu. To by však dve Dzurindove vlády (1998 ‒ 2006) nemohli rozpredať strategické štátne podniky s vysokou pridanou hodnotou do rúk zahraničných investorov. V rokoch 2012 ‒ 2020 tak mali vlády Smeru iba dve možnosti. Buď zradia svoje základné DNA sociálnej demokracie a budú „poctivými“ štátnymi hospodármi, alebo aj za cenu deficitov zachovajú sociálny štandard obyvateľstva a budú zvyšovať jeho životnú úroveň.
Počas obdobia vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera (2020 ‒ 2023) sa slovenské verejné financie aj pre covidovú a energetickú krízu dostali do ešte horšieho stavu. Objektívne však treba povedať, že napriek týmto dvom krízam neboli využívané efektívne. Okrem rôznych podozrení pri manažovaní ochorenia COVID-19 sa aj nemalá časť finančných prostriedkov doslova prehajdákala, napríklad na zvýšenie daňového bonusu pre dieťa, ktorého prijatie znamenalo začiatok konca bývalej koalície.
Súčasná Ficova vláda tak hasí tieto rozhodnutia bývalej koalície, ale sčasti aj svoje rozhodnutia z rokov 2012 ‒ 2020. Nachádza sa tak v nezávideniahodnej situácii. Uvedomuje si, že konsolidácia je nevyhnutá a bude niesť obrovské politické náklady. Opozícia si doslova vychutnáva tento stav aj s vedomím, že ak by bola pri moci, konsolidovala by možno tvrdšie. A mnohí jej podporovatelia by za cenu odstavenia Roberta Fica od moci zniesli aj oveľa drastickejší pokles životnej úrovne, ako je to dnes.
Text: Matej MINDÁR – Foto: Aktuality
Autor je asistent poslanca NR SR
