Každému súdne uvažujúcemu voličovi musí byť jasné, že doterajší spôsob skladania kandidátok s „nádejnými poslancami“ NR SR nie je dobrý. Teraz si v podstate každý ambiciózny jedinec s vysokým egom a pružným charakterom môže vybrať ktorúkoľvek stranícku kandidátku, zapáčiť sa jej zostavovateľom, a keď už sa pre pár stoviek preferenčných hlasov, čo nie je problém zohnať, dostane do parlamentu, potom začne vydierať v záujme získať výhody alebo si zvolí stranu, v ktorej chce pôsobiť bez ohľadu na tú, ktorá ho na kandidátke do parlamentu dostala.
Poslanec je človek, ktorý má prostredníctvom delegovanej vôle voličov riadiť legislatívu štátu. Ukazuje sa, že viacerí poslanci v okamihu zvolenia na voliča kašlú a potom už myslia iba na svoje politické a materiálne uspokojenie. Príkladov máme v NR SR momentálne sedem. Tých zjavných ‒ a to ešte nevieme, koľko je tých skrytých. Sedem na prvý pohľad nie je veľké číslo, v matematickom vyjadrení však ide bez nejakých desatiniek percenta o takmer päť percent členov poslaneckého zboru. Odbaviť to mávnutím ruky a ich nazvaním „vydierači“ je voči oklamanému voličovi naozaj žalostne málo, keďže títo zištní jednotlivci môžu pokojne nielen ignorovať, ale aj zmeniť vôľu miliónov voličov v parlamentných voľbách. A to je trochu chrapúnske voči parlamentnej demokracii ako takej. Nehovoriac o urážke voličov a bezohľadnom pohŕdaní nimi.
Chcelo by to legislatívne upraviť dva okruhy tém, lenže teraz s tesnou menšinou či tesnou chabou (nie ústavnou) väčšinou to pôjde iba veľmi ťažko, skôr nepôjde… V prvom rade ‒ mandát poslanca by mal byť imperatívny. Zvolili si ťa voliči za tú a tú politickú stranu? Za taký a taký volebný program? Tak buď budeš v parlamente fungovať tak, že ciele strany a jej volebného programu budeš plniť a podporovať, alebo ak nie ‒ vrátiš poslanecký mandát a budeš sa z NR SR porúčať. A nie mesiace traumatizovať spoločnosť a destabilizovať štát, lebo konečne si ty, jeden egoista, získal možnosť vydierať, aby si sa dostal k vlastnému vysnenému profitu. Imperatívny mandát je jediná cesta, ako sa zbaviť poslancov, ktorí okamihom ich zvolenia zabudli na význam slova charakter. Napriek sľubom, teda vlastne verejným prísľubom, ktoré voličom v predvolebnom období neúprimne dali.
Druhou cestou, ktorá by však mala byť súbežná s tou prvou ‒ imperatívnym mandátom, je zmena volebného systému tak, aby mal každý región zastúpenie v parlamente, na čo však treba upraviť ústavu a na to zas treba mať ústavnú väčšinu, a nie iba tesnú podpolovičnú menšinu poslancov v parlamente. Potom by sa nám nestávalo to, čo sa stalo, že napríklad iba Bratislava a Košice spolu získajú vládu nad parlamentom. A voliči v regiónoch nech sú ticho, lebo „my sme vyhrali“. Národná rada Slovenskej republiky má vykonávať prenesenú moc danú jej občanmi, ale občanmi celej Slovenskej republiky, nie iba občanmi z bášt straníckych centrál. „Musia sa skončiť časy, keď tretina poslancov parlamentu žije alebo pochádza z hlavného mesta, pretože strácajú nielen kontakt so skutočným životom v regiónoch, ale najmä zodpovednosť voči ich obyvateľom,“ uviedol v tejto súvislosti Hlas ‒ SD. A musia sa skončiť aj časy karieristických bezohľadných vydieračov, vlastníkov poslaneckých mandátov, žiada sa dodať.
Text: Ivan BROŽÍK
Foto: TASR
