REFLEXIA
Oto BALOGH
Na Nový rok sme si pripomenuli 20. výročie vzniku Slovenskej republiky. Do ďalšieho roku existencie samostatného štátu vstupujeme s hrdosťou na to, čo sme dosiahli, ale aj s istými obavami z ďalšieho vývoja. Napriek mnohým pozitívam je totiž nemálo toho, na čo nemôžeme byť hrdí.
Svet nás vníma ako dôveryhodného partnera, schopného plniť svoje záväzky. Stali sme sa členmi Európskej únie i NATO, papierovo patríme k najvyspelejším demokratickým štátom sveta, v segmente automobilovej výroby dokonca k absolútnej svetovej špičke. Máme demokraciu, slobodné voľby, slobodu slova a pohybu. Ale máme aj obrovské množstvo neriešených a neustále odkladaných problémov v zdravotníctve, školstve, sociálnej oblasti, stotisícové masy nezamestnaných, rómske osady, v ktorých sa život zastavil na úrovni spred dvoch storočí. V spoločnosti kraľujú konzumný život, egoizmus a honba za peniazmi, majetkom či funkciami. Za nevysvetliteľných okolností pribúdajú milionári a multimilionári, množenie ktorých prekonáva len narastajúca masa chudobných. Podľa makroekonomických čísiel sa máme dobre, reálne to však pre väčšinu Slovákov vyzerá úplne naopak. Stredná spoločenská vrstva, tvoriaca v každom normálne fungujúcom štáte kostru ekonomiky, u nás prakticky vymrela. Sú len stále bohatší bohatí a chudobnejší chudobní. Zostali nám len mizerné platy a dôchodky, drahé hypotéky, nízke úroky v bankách, vysoké výdavky a pre mnohých každodenný boj o prežitie. A ešte výzvy a sľuby politikov. O tom, že sa musíme uskromniť, zomknúť a ešte raz si odtrhnúť od úst, aby sme pomohli štátu pri boji s hospodárskou krízou. O tom, že musíme byť solidárni a trpezliví, lebo inak to nejde. Mám ale obavu, že občania štátu, ktorého takmer všetok majetok jeho politici predali do rúk zahraničných korporácií, sú k takýmto výzvam stále viac apatickejší. Bujnejúca korupcia, nepotrestané rozkrádanie verejných financií, vytváranie privilegovaných spoločenských (profesijných) kást, chýbajúci pocit právnej istoty v takmer každej oblasti, absencia spravodlivosti a úcty k tradičným hodnotám, výsmech čestnej a poctivej práce (ak vôbec nejaká je), to sú veci, ktoré denne zažíva väčšina z nás a ktoré sa akosi nesnúbia s víziami, ktoré nám predkladajú politici.
Áno, mali by sme pracovať na vízii spoločnosti, v ktorej hrajú prím morálka a zákony. Ale aj mať právo kontrolovať, s kým a za akých podmienok budeme solidárni. Lebo reálny život nie je len pohľad z hradného vrchu a solidarita s tými, ktorí sa majú lepšie ako my. Politici majú záväzky nielen voči zahraničiu, ale najmä k vlastným občanom.
