Rusína z Jarabiny pochovali pri amerických prezidentoch
Emil SEMANCO ‒ Foto: archív autora
Deň vojnových veteránov vyhlásili krátko po Veľkej vojne, ktorej koniec ohlásilo svetu podpísanie prímeria vo francúzskom Combiegne 11. 11. 1918 o 11. hodine a 11. minúte. Vo Vojenskej expozícii Michala Strenka v Starej Ľubovni si 107. výročie ukončenia prvej svetovej vojny pripomenuli za účasti predstaviteľov štátnej správy, samosprávy, ozbrojených síl SR, duchovenstva, obce Jarabina, SZPB, miestnych organizácií a inštitúcií, mladých ľudí o deň skôr 10. novembra aj so 106. výročím narodenia Michala STRENKA, rodáka z neďalekej rusínskej obce Jarabina…
Nie tak dávno nevedel o ňom nikto ani v jeho rodisku. Pritom to bol najznámejší seržant americkej armády. Keď po ťažkých bojoch výsadky námornej pechoty USA obsadzovali japonský ostrov Iwo Jima, viedol 23. februára 1945 vojakov zo svojho družstva na najvyšší vrchol vyhasnutej sopky Suribači, kde vztýčili víťaznú zástavu. Fotoreportér agentúry Associated Press Joe Rosenthal zachytil tento okamih na dramatickej snímke, ktorú odborníci označili za najpôsobivejší fotodokument o bojoch Američanov v Tichomorí. Po vojne získal za túto fotografiu najprestížnejšie novinárske ocenenie – Pulitzerovu cenu. Fotografia o vztýčení zástavy na japonskom Sírnom ostrove, ktorý bomby a granáty premenili zo zeleného raja na mesačnú kráterovú pustatinu, sa stala predlohou na poštovú známku, ktorú v USA vydali 11. júla 1945 na počesť víťazstiev amerických vojakov na bojiskách druhej svetovej vojny. Poslúžila sochárovi Felixovi de Weldon, ktorý podľa nej vymodeloval dvadsaťštyri metrov vysoký monument a verne doň vkomponoval šesť takmer desaťmetrových postáv príslušníkov námornej pechoty, ktoré odliali zo sto ton bronzu!
Jeden z bojovníkov s insígniami seržanta, uprostred a takmer zakrytý spolubojovníkmi, má na opätku topánky vyryté meno MICHAEL STRANK. Za ním vľavo vzadu so zdvihnutou rukou k žrdi stojí Ira Hayes, arizonský Indián z kmeňa Pimov, o ktorom svojho času Johny Cash spieval baladu: „He won,t answer anymore“ ‒ Aj hrdinovia môžu byť smutní a už sa ich radšej na nič nepýtajte… Pred Strankom dvíhajú ťažkú kovovú žrď vlajky Frank Sousley, Rene Gagnon a John Bradley. Celkom vpredu zohnutý k zemi sa Harlon Block namáhavo pokúša zabodnúť koniec tyče do skalnatého podložia na okraji krátera.
Strenk, Block a Sousley nikdy slávnu fotografiu nevideli. A ani netušili, že sú slávni. Zahynuli pod japonskou sopkou Suribači ako tisícky ich bojových druhov krátko po tom, ako mladý frontový fotograf stlačil spúšť fotoaparátu. Oslavovanými národnými hrdinami sa stali Bradley, Hayes a Gagnon… Azda najväčší vojnový pomník na svete slávnostne odhalili vo Washingtone na Arlingtonskom národnom cintoríne k desiatemu výročiu skončenia druhej svetovej vojny. Je na ňom výrok vtedajšieho najvyššieho veliteľa tichomorskej námornej flotily USA admirála Chestera W. Nimitza, ktorý charakterizoval kruté boje na ostrove Iwo Jima slovami: „Neobyčajná statočnosť bola bežnou cnosťou.“
Strenkovci v Jarabine majú toľko rozlišovacích prídomkov, koľko je na dedine treba, aby bolo jasné, o kom je práve reč: Šiktirovi, Michalkovi, Benišinovi, Strenčišinovi, Jahančini, Šambroňanovi, Bačovi… Oproti domcu s popisným číslom 141, odkiaľ v jeseni 1920 odišiel za more Vasiľ Strenk-Bačov a o dva roky sa za ním vydala so synkom na rukách cez poľský Gdaňsk do New Yorku a Johnstownu v Pensylvánii aj jeho žena Marta, rodená Grofiková, je cez potok na dohodenie kameňom námestíčko s parčíkom, kde na pamätníku druhej svetovej vojny k menám trinástich jej obetí vytesali dodatočne ďalšie dve: MICHAL STRENK a MICHAL GROFIK.
Boli bratranci, rovesníci – seržant a poručík v armáde USA. Jeden padol 1. marca 1945 na malom sopečnom japonskom ostrovčeku a druhý zahynul 24. marca 1944 v morských vlnách aj s posádkou pri pobreží Talianska ako veliteľ bombardéra AAF-201 N 3957, ktorý zostrelili fašistickí vojaci pri poslednom osudovom devätnástom nálete.
Stál som pri tom pamätníku s vtedy vyše sedemdesiatročným jarabinským kronikárom Mikulášom Strenkom, ktorý mi pomohol mnohými cennými dokumentmi a spomienkami. Ešte vo mne rezonuje jeho stále sýty a hlboký hlas a zreteľne počujem hrdosť v ňom, keď pripomínal, že nielen Kysučania majú svojho Čerňana. Veď aj ďalší americký astronaut Thomas D. James, ktorý sa narodil 22. januára 1955 v Baltimore, má slovenských predkov. Jeho starí rodičia Ján Matľák a Katarína Hrebiková odišli do USA v roku 1901 z neďalekej obce Jakubany… Rozprávali sme sa s vtedajším starostom obce Mikulášom Kaňom a riaditeľom školy Mgr. Jozefom Kovalčíkom – lebo to bola ich zásluha, že sa dostalo posmrtnej cti aj tým dvom chlapcom, čo opúšťali rodnú dedinu v náručí svojich matiek a ich rodáci sa o ich odvážnom živote a hrdinskej smrti dozvedeli, až keď sa mohlo hovoriť aj o bojových zásluhách slovenských Američanov…
Cez nemý menoslov v kameni ožívala a sprítomňovala sa jarabinská história vždy tak trochu ako boj s neľahkým životom a neprajnosťou čias. A Jarabinčania sa vždy vedeli protivenstvám postaviť i pobiť, ak bolo treba. Akoby som však znovu zreteľne počul povzdych toho najstaršieho, že už stačilo, že je dosť hašterenia, bitiek i vojnového moru, mora sĺz a nepokoja, aby stopy Slovákov nefarbila krv, nech už ich život zavial kdekoľvek do sveta.
Vasiľ Strenk sa živil ako mnohí chlapi z Jarabiny, Litmanovej i Kamienky. Chodil svetom ako drotár. Keď mu krošňa oťažela starosťami o ženu a dieťa, zbalil si vysťahovalecký kufrík. Horšie azda nebude… Spoza mora posielal skúpe listy a naostatok aj pár dolárov Marte na cestu.„Príď,“ napísal. „Popredaj, čo sa dá. Mám teraz robotu v májne. Banícka robota je ťažká, ale zárobok je predsa len istejší ako v kraji…!“ Poslúchla ho. Veď akýže je to život zostať v dvadsiatich s deckom sama bez muža. Do Ameriky sa zberal aj brat Jozef Grofik, išla i ona. A hoci si myslela, že na tom šífe zahynie, predsa len pevne na hrudi chránila svoj najdrahší majetok – malého Miška…
Vasiľ bol dobrý muž. Všetko, čo zarobil, donášal domov. Ona tiež čosi dostala za vykŕmené husi od Židov a priskrblila aj za ušité a popredané periny. Ak aj zašiel s chlapmi po šichte do krčmy, minul sotva pár centov na duhan. Na tancovačky, kde hrával na trúbke, ju brával so sebou… Malý jej sedával na kolenách. Hojdala ho do rytmu, ale on hľadel očarovaný na otcovu trúbku, priťahovala ho ako magnet. Mama mu pritom neraz po rusínsky nôtila… A keď sa johnstownským domcom v baníckej prisťahovaleckej kolónii ozval plač ďalšieho novorodenca, celkom dobre vedela, že už to nebude fiu Mihály, ako jej prvorodeného zapísal doma maďarónsky notár do V. zväzku knihy narodených pod poradovým číslom 72 na strane 186, ale newborn child Mary, potom ešte pribudli John a Pete…
Nevedela však, že najstaršieho i najmladšieho syna vojenské krížniky o pár rokov kamsi ďaleko odvezú a darmo bude pritláčať skrížené ruky na hrudi ako vtedy pred strašným typhoonom na palube lode z Gdaňska do New Yorku už sa jej živí nevrátia… Presťahovali sa do väčšieho domu vo Franklin Borough, ktorého časť aj prenajímali. Michalovi bolo smutno za Points Stadium v Johnstowne, kde bol kapitánom bejzbalových nádejí, ale o to viac sa teraz venoval hre na french horn. Ten mal, pánečku, iný zvuk ako stará otcova trumpeta! Načo by mu aj boli v úzkych uličkách medzi tehlovými barakmi rýchle reakcie a výborné periférne videnie. Ako slepému noty? Fotografická pamäť ho prenášala v škole z triedy do triedy bez väčšej námahy, a tak väčšinu času trávil na muzikách, kde hrával na harmonike aj bratranec Mike Grofik, ktorý študoval na učiteľa hudby. Strenk mal hlas ako zvon. Keď zatiahol daktorú z tých mámivých maminých piesní, vždy sa našli v sále dvaja-traja krajania, čo sa pridali rusínskymi hlasivkami i pohárikom ražnej.
Michala však lákalo more. Po priemyslovke odišiel na stavbu ciest. Aj mal dobrý „job“ na pensylvánskej diaľnici, ale to sa už čoraz viac medzi chlapmi hovorilo o Hitlerovi, o vojne v Európe a Michalovi, na ktorom už aj tak nechávali dievčatá oči, učarovala uniforma. Šiesteho októbra 1939 sa ako dobrovoľník prihlásil do armády. Na štyri roky k námornej pechote. Výcvik absolvoval na Parris Islande na základni New River v Severnej Karolíne a potom ho prevelili na kubánske Guantanamo. Koncom apríla 1941 ho povýšili na desiatnika a 26. januára 1942 získal hodnosť seržanta.
To už bola Amerika v šoku. Ťažko sa spamätávala z Pearl Harbouru. Japonská bojové heslo Tora, Tora, Tora ‒ ako smrtonosný tajfún takmer dvoch stoviek lietadiel ‒ zmietol pyšnú flotilu a základňu Američanov na jednom z Havajských ostrovov. Na druhý deň po útoku Japoncov, 8. decembra 1941, vyhlásili USA vojnu fašistickému Japonsku.
Seržant Michael Strank precestoval s námorníckym vakom celými Spojenými štátmi na západ a v San Diegu sa hlásil na vojenskom krížniku, ktorý nabral kurz ‒ Wallisove ostrovy, námorná základňa Uvei. V marci 1943 už mal Purple Heart za boje na Pavuvu v Russelovom súostroví. Takto ho v parádnej rovnošate aj s medailou na hrudi vystískala mama, keď vo februári 1944 prišiel domov na mimoriadnu dovolenku. Naposledy sa objal s rodičmi, so sestrou, s bratom…
Absolvoval ešte ďalší výcvik v Camp Pendletone už na Havajských ostrovoch a s chlapcami zo svojho „platoonu“ sa nalodil na krížnik, ktorý celé týždne zasypával vyhasnutú sopku Suribachi ohňom palubných kanónov. Sedem a pol kilometra dlhý a štyri kilometre široký ostrovček Iwo Jima bol mimoriadne dôležitý strategický bod. Japonci pod velením generála Tadamiči Kuribajašiho tu využijúc vhodný terén vybudovali pevnú obranu so systémom prepojených bunkrov a tunelov. Mali tu dve poľné letiská i radarovú stanicu, ktorá útoky amerických bombardérov B-29 na japonskú pevninu signalizovala s dvojhodinovým predstihom.
Američania udreli na ostrov všetkou silou. Od 15. júna 1944 naň pálilo až päťsto vojenských plavidiel a tisícka bojových lietadiel ho zasypávala neuveriteľným množstvom bômb. Tri divízie námornej pechoty – štyridsaťdeväťtisíc vojakov a dôstojníkov ‒ sa však na ostrove vylodili až 19. februára 1945. Prvá americká zástava na ňom zaviala po štyroch dňoch smrtonosných bojov. Nebola veľká a dostatočne viditeľná z každého miesta na ostrove. Ktorýsi prieskumník zo Strenkovej čaty sa preto preplazil k najbližšiemu plavidlu a dovliekol odtiaľ šesť a pol metrovú kovovú tyč. Strenk, jeho zástupca Block, Indián Hayes z arizonskej rezervácie Sacaton, strelci Bradley a Sousley i nevysoký syn francúzskych prisťahovalcov z Manchestru Rene Gagnon sa krytí prudkou paľbou prískokmi i dlhým, úmorným plazením dobýjali k vrcholu sopky. Mike mal pod krátkym „batledresom“ na hrudi zástavu s hviezdami a pruhmi veľkú ako svet – bez pár centimetrov dva a pol krát jeden a pol metra… S nimi postupoval aj mladý agentúrny fotograf Rosenthal, ktorý žurnalistickou intuíciou vycítil, že sa udeje čosi, pri čom nemôže chýbať
Seržanta Stranka 1. marca zasiahol granát. Priletel od vlastných – z americkej lode. Mike práve do piesku kreslil plán ďalšieho postupu. Do akcie už viedol čatu Harlon, ale o hodinu tiež padol mŕtvy po výbuchu granátu. Franka Sousleyho, tretieho z vrcholu Suribači, usmrtil japonský ostreľovač 21. marca na severnej strane ostrova.
Slávu víťazov zažili len Bradley, Gagnon a Hayes. Do Bieleho domu k prezidentovi Trumanovi ich pozvali všetkých šiestich. Prišli len traja, aby si vypočuli slová o hrdinstve. Indián Ira to tak nevidel. Keď odchádzal z rezervácie do vojny, náčelník kmeňa mu povedal, aby sa nespreneveril povesti bojovníka…
„Nie, nebolo to hrdinstvo,“ odpovedal na tisíckrát počutú otázku, kým sa neupil k smrti. Ako duchovia sa mi vynárali tváre štyridsiatich druhov, ktorí zostali pod tou prekliatou japonskou sopkou na Sírnom ostrove. Zo Strenkovej čaty prežili len piati. Len dvadsiati siedmi z celej dvesto päťdesiatčlennej jednotky… Ira nikdy nevidel slávny Iwo Jima Memorial, na ktorom je v súsoší posledný s rukou zdvihnutou k zástave. Pochovali ho 24. januára 1955, keď dopil svoju poslednú fľašku whisky…
Na odhalenie pamätnej tabule Michaelovi Strankovi vo Franklin Borough prišiel v roku 1986 len John Bradley. Je na nej text: „Michael Strank bol najstarší a mal najvyššiu hodnosť zo šiestich mužov, ktorí vztýčili americkú zástavu na Iwo Jima.“Pochovali ho najprv na japonskom ostrove – ako všetkých ostatných. Domov sa vracali na palube krížnika Lincoln v cínových rakvách. Vojaci i generáli. V smrti všetci rovní…Michaelov priateľ Franklin Sousley leží na Elizavilskom cintoríne v Kentucky. Rene Gagnon umrel v roku 1979 v Manchestri, John Bradley odišiel za spolubojovníkmi ako posledný v roku 1994 a je pochovaný v meste Antigo…Seržanta Michaela Stranka uložili do americkej zeme na Arlingtonskom národnom cintoríne 19. januára 1949 vedľa amerických prezidentov, ktorí ho vo svojich prejavoch pri vojenských slávnostiach neraz spomínali. Na hrobe má vytesané ako miesto pôvodu – Pensylvania…
