Má srdce bojovníka a dušu anjela

Zhováral sa Ľubomír PAJTINKA ‒  Foto: archív SNN

Poznajú ho doma i v zahraničí, najmä v Užhorode, ale aj inde. Charizmatický chlapík so vzácnym spojením tvorivých schopností – vynachádzavý učiteľ a spisovateľ. Okrem písania pre deti aj moderuje, chodí na besedy, zapája do tvorby kníh aj hendikepované deti, píše odborné články, študuje, hľadá stále nové a nové prístupy k deťom, s ktorými pracuje.  Všetko sa usiluje robiť s úsmevom, radosťou, potešením. A okrem toho všetkého je aj hrdým otcom štyroch detí.  Doc. PaedDr. Ján POCHANIČ, PhD., spisovateľ a súčasne učiteľ na slovenskej škole na Zakarpatskej Ukrajine,  laureát Chalupkovho Brezna je hosť prílohy SNN Rodina a škola.

Čo bolo podnetom na to, že sa mladý Janko dal na pedagogické chodníčky? Chlapi si túto profesiu nevyberajú často, teda prečo ste išli proti tomuto prúdu?

Samozrejme,  že v detstve ako každý dedinský chalan i ja som túžil byť kombajnistom, smetiarom, pilotom práškovacích lietadiel.  Ale postupom času mi tieto sezónne povolania akosi vyšumeli z hlavy a ja som ako čerstvý gymnazista stál pred otázkou ‒ kam ďalej? Keďže polovica chalanov z našej dediny pracovala v Česku na stavbách a zarábala už normálne peniaze, nazdával som sa, že sa pridám k nim, a to naše dedinské percento pracujúcich trošku zlepším. No, popravde, netrvalo to dlho.

Predčasné májové horúčavy a zakrývanie strechy na našom rodinnom dome mi dali jasne najavo, že na takú prácu, aj keď v zahraničí, sa ozaj, ale ozaj nehodím. A tak som opäť začal intenzívne premýšľať… Všetci, čo ma dobre poznajú, vedia, ako mi premýšľanie nejde, a tak som podobne ako celá naša dedina čakal na zázrak. Kým dedinčania pod pojmom zázrak si predstavovali intenzívny dážď, ktorý by zlepšil ich úrodu ‒ ročník 1996. Ja som mal na mysli niečo, čo ma aspoň trochu posunie k môjmu povolaniu. A predstavte si, ten zázrak prišiel. Nie, nepršalo ‒ to vonkoncom nie.

Ale v sobotu ráno k nám domov zavítali dve malé dievčence z  Bardejova. Podobne ako každý chalan na dedine i ja som chtiac-nechtiac vypomáhal mam(k)e v záhrade a sadil som priesady, tuším kapusty alebo kalerábu. Dievčatá, keď ma uvideli v štýlovom dedinskom oblečení, podčiarknutom gumovými čižmami, ktoré boli mimochodom o dve čísla menšie, hneď mi zadali otázku ‒ čo robím? Hrdý dedinčan, kombinovaný s vyštudovaným agronómom, som pohotovo odpovedal, že sadím banány. Dievčatá zrazu spozorneli a s úctou sa pre istotu ešte raz opýtali „Čo sadíš?!“ Moja odpoveď i po druhýkrát bola tá istá, že sadím banány. Dievčatá prekvapené a  udivené zároveň, že v dedine (Podhoroď sa volala i volá tá dedina) rastú banány, ihneď utekali domov a všetko dopodrobna vyrozprávali rodičom. Na druhý deň, aj keď bola nedeľa, sa opäť u nás zastavili a povedali, že kedy vyrastú tie banány?

Keďže som vedel, že v pondelok v obchode dostáva predavačka Anička tovar, povedal som, že zajtra.  A na tom i ostalo. V pondelok ráno som rýchlosťou mne danou utekal do obchodu a už vo dverách si pýtal dve kilá banánov! Našťastie dovar došiel a banány tiež… Banány som napochytro uložil do igelitovej tašky a uháňal dole dedinou. Zastavil som sa až pred domom, čo bolo logické a dopredu dané. Pod rúškom tajomstva, hoc bolo niečo pred deviatou ráno, som banány porozkladal vedľa priesad a pokojne čakal. No nie dlho. Dedinský kohút nenechá nikoho v dedine dlho spať a nebolo to inak ani v prípade nejakých Bardejovčaniek. Ako ináč si vysvetliť, že do päť minút boli už dievčatá pred bránkou a zvedavo sa pýtali: „Tak, čo, už narástli banány?“ A ja hrdý a natešený som gentlemansky otvoril polootvorenú bránku a pozval ich do záhrady.

Keď uvideli žltučké banány pod svetlozelenými priesadami, výskali od radosti a s ešte väčšou radosťou ich všetky do jedného pozbierali. Moja radosť už popravde nebola až taká veľká, lebo banány neboli v akcii, ale tváril som sa, akoby mi to bolo jedno. No nebolo. V tom momente vošla moja mama do záhrady a usmievala sa tak, ako som ju už dávno nevidel. Poklepala ma po pleci a povedala mi, že s deťmi to naozaj viem. To, že za akú cenu, to zasa viem, len ja…

Akých učiteľov mal Ján Pochanič, spomínate na niektorých a prečo?

Popravde, aj keď to znie prinajmenšom zvláštne,  na základnej, resp. strednej škole som nemal nijakého učiteľa, ktorý by ma nejako výrazne ovplyvnil či oslovil. Ale čo je zaujímavé, moji naozajstní učitelia a vzory prišli neskoršie…  Keď som nastúpil na prvé školské pôsobisko, bol som mladý a asi ako každý absolvent som poriadne nevedel, čo ma v škole čaká. No našťastie, keďže som hral futbal v mužstve, kde prezidentom klubu bol môj riaditeľ ‒ vstup do učiteľovania som mal minimálne kráľovský a ľudský. Popravde, teraz s odstupom času to už môžem prezradiť, moja pondelková prvá hodina, vždy sa začínala v riaditeľni, kde za asistencie riaditeľa a zástupcov školy sme prebrali futbalové dianie v našom okrese, kraji. Azda ani netreba dodávať, že to bola paráda…

No a druhá skupina učiteľov, ktorá ma výrazne ovplyvnila, bola skupina pedagógov, ktorá participovala na celoslovenskej súťaži pedagogických pracovníkov ‒  Chalupkovo Brezno. Vďaka nim ‒ a teraz si dovolím menovať panie a pánov, ako sú Brigita Šimonová, Janka Borguľová, Július Lomenčík,  Dušan Jarina, Melánia Dubinyová, Ivan Halama, Slávka Očenášová, Maco Kán, Ľubo Pajtinka ‒ by som možnože nebol spisovateľom, učiteľom a človekom takým, akým som teraz. Ďakujem im!

Čo pre vás obsahuje pojem dobrý učiteľ?

Dobrý učiteľ je podľa mňa človek, ktorého deti doslova a do písmená žerú. A vôbec v ten deň nemusia byť na obede parené buchty alebo dukátové buchtičky.

Akým žiakom bol Janko Pochanič? Mal rád školu? Ktoré predmety boli tie, na ktoré sa tešil a z ktorých mu naskakovala husacina na koži?

Ej, zarúbali do mňa ako v hore do pňa… toľko úryvok. S pokorou priznávam, že v škole som nepatril k tým najlepším žiakom. Síce na základnej škole to ešte ako-tak šlo, ale postupom času a rokov  som sa zaradil do kategórie priemerných a tam som počas štúdia i zostal. Nebolo predmetu, ktorý by mi výsostne vyhovoval alebo naopak… veď  i na hodine nezaujímavej chémie som si vedel vytuningovať biely plášť na (sťaby) kožený, ktorý vyzeral na nerozoznanie od toho kúpeného na blšom trhu v Turecku.

Potrebujú ešte deti knihy? Vraj neradi čítajú , vraj zlyhávame v čitateľskej gramotnosti detí?

Pri tejto otázke sa mi obnovuje alergia, ktorú mám vždy po zjedení orechov… Pokúsim sa však odpovedať. Čitateľskej gramotnosti detí sa intenzívne venujem od roka 2006. A aj keď výskumy a prieskumy vravia, že naše deti čítajú menej, treba si položiť otázku prečo?  Popri fantastických autoroch, ktorých si pamätám ešte ako chlapec, treba si uvedomiť, že doba sa trochu posunula a i deťom treba ponúkať kvalitné, aktuálne texty súčasných autorov, v ktorých si poväčšine môžu nájsť to, čo práve potrebujú, resp. hľadajú. Deti čítajú s radosťou ‒ je len na nás, akú kvalitu im ponúkneme…

Čo si myslíte o čitateľskej gramotnosti učiteľov? Čítajú ešte dnešní učitelia?

Aj keď sa o učiteľoch mnohí neraz vyjadrujú nepekne ‒ neverte im! Poviem vám, lebo sám som už veľa, veľa rokov učiteľom, že učitelia pre blaho a spokojnosť svojich žiakov urobia čokoľvek. A je im úplne jedno, či podstatné informácie prečítajú  v otravných letákoch alebo na internete.

Vo vašej tvorbe pre deti sa objavuje vzácna vec – zapájate do spolupráce pri ich dotváraní napríklad nevidiace deti. Ako sa to dá?

Vždy som si myslel, že spisovateľ môže byť iba veľmi múdry človek, ktorý nosí oblek, tvári sa vážne a podobne. Ale teraz, keď už ma viacerí označujú za spisovateľa, som dal všetkým najavo, že to tak nie je. I spisovateľ môže mať károvanú košeľu ako váš sused, resp. dieru na kolene, o ktorej predstiera, že neexistuje. Dôležité je, aby ostal sám sebou. A asi i preto som ja do svojej tvorby vždy zapájal deti, aby si čím skôr uvedomili, že pozícia spisovateľa nie je niečo abstraktné, ale im je celkom, celkom blízka. A keď rolu (pomocného) spisovateľa zoberú naozaj vážne ‒ výsledok musí byť výnimočný. Pretože je vytvorený deťmi, pre ktoré je výsledný produkt (čítaj kniha) určený.

Čo je dnes na učiteľskej profesii najťažšie?

Asi vydržať a nestratiť hrdosť.

Aký záujem je v Užhorode, ktorý bol pred druhou svetovou vojnou súčasťou Československa, o slovenčinu? Prečo sa ju ešte deti vlastne učia?

Záujem detí o slovenskú školu (ktorá je mimochodom jediná na Ukrajine) je obrovský. Do prvej triedy sa nám každoročne hlási niečo okolo dvesto až tristo uchádzačov. Ale keďže nemáme alternatívu ani paralelu, musíme z nich vybrať minimum z maxima, čiže okolo štyridsať žiakov. Mnoho žiakov má ešte staré babky, ktoré si pamätajú predošlý politický systém a svorne tvrdia, že optimistická cesta a vízia ich synov a dcér ‒ našich žiakov ‒ je na Slovensku.  Tak nám neostáva nič iné, len im veriť a držať palce, aby sa v slovenskom školstve plnom nástrah nestratili…

Aký dosah má vojna na Ukrajine na deti? Čo trápi mladých v súčasnosti?

Keď som sa ešte na základnej škole učil o prvej, resp. druhej svetovej vojne, myslel som si, že počas svojho života vojnu nezažijem. Čo myslel ‒ bol som o tom presvedčený. No zrazu takmer pred štyrmi rokmi som sa stal chtiac-nechtiac jej súčasťou. A preto môžem s presvedčením povedať, že je to veľmi náročné pre všetkých občanov. Ak sa však zameriame na deti: hneď na úvod si povieme (samozrejme, závisí to od regiónov krajiny), že niektoré fyzicky ešte školu počas tejto vojny, operácie – nazvime si to, ako chceme – nenavštívili… A to sú, vážení, už štyri roky.

A aj keď hovoríme, resp. hovorí sa o online vyučovaní – neviem, či je to správne pomenovanie, keď vám vypnú elektrinu dvakrát až trikrát za deň na šesť až osem hodín. Medzitým ak zaznie siréna  a vy sa musíte presunúť do úkrytu, a to nikdy neviete, ako dlho bude trvať, čiže každý nech si urobí obraz o vzdelávaní… No nazdávam sa, že v tomto období určite nebude patriť medzi silné stránky krajiny. Nielen na základe uvedených informácií nejeden pozorný čitateľ sa stotožní s mojím tvrdením, že deťom neskutočne chýba socializácia, kontakt, prísun poznatkov, určitý stereotyp… A ak k tomu zahrnieme i bezpečnosť, pokoj, istotu, zdravie… zistíme, že im toho chýba akosi priveľa…

Ako je to s motiváciou detí učiť sa?

U nás na Slovensku, a dovolím si tvrdiť, že skoro všade na svete, je pre deti najlepšia hodina tá, ktorá odpadne. Potom v rebríčku obľúbenosti nasleduje hodina zastupovaná, a potom dlho, dlho nič, až sa dostaneme ku klasickej hodine, ktorú všetci poznáme. Áno, my na Slovensku klasickú vyučovaciu hodinu veľmi dobre poznáme – no na Ukrajine to už také samozrejmé nie je. Preto deti, uvedomujúc si závažnosť situácie, sa usilujú využiť všetok voľný čas na prísun možných informácií. Lebo dobre vedia, že podkutí vedomosťami môžu veľmi dobre precválať školským systémom a nenápadne sa etablovať v (dovtedy) cudzej krajine.

Ako by naše školy mohli pomôcť slovenským deťom na Ukrajine?

Aj keď v Ukrajine funguje oficiálne jedna „slovenská“ škola, v mnohých mestách, dedinách sa učí slovenský jazyk ako druhý jazyk, ako fakultatívny a pod. Určite počas ostatných rokov cítiť enormný záujem o slovenský jazyk (čo určite teší). A to nielen v typických baštách (kde dávnejšie žili Slováci, dnes už len ich potomkovia), ale i v nových mestách. Som presvedčený, že nejeden riaditeľ školy by si vedel predstaviť zaujímavé projekty, ktoré by prospeli obom stranám a naštartovali tak inú formu spolupráce … Lenže jedným dychom dodávam, že budú si musieť ešte „trochu“ počkať na upokojenie súčasnej situácie.

Aké je postavenie učiteľov v Ukrajine? Akých máte kolegov?

Postavenie učiteľov na Ukrajine je podobné ako na Slovensku – sme na pokraji spoločnosti. Niektorí učitelia sa tu dokonca medzi kamarátmi hanbia priznať, že sú učitelia a pri predstavovaní si vymýšľajú stále nové a nové zaujímavejšie povolania. Čo je niekedy komické, zvlášť vtedy, ak ich poznáte.

Vraj máte aj špecifický systém klasifikácie – pre žiakov môžete vyberať až z dvanástich zámok. Je to účinné?

Nuž, keď o policajtoch a blondínkach existujú nekonečné vtipy, prečo nedať niečo i o učiteľoch, a zvlášť na Ukrajine – veď až tak sa nás to netýka. Takže na Ukrajine platí, že na „dvanástku“ vie iba Pán Boh, aj preto ju nikto nedáva. Na „jedenástku“ vie iba učiteľ a i tá známka sa objavuje iba ojedinele. No a tie ostatné známky sú už pri intenzívnom učení celkom, ale že celkom dosiahnuteľné. Tak veľa šťastia. Apropo, bifľoši – jednotka je najhoršia!

Akým rodičom je Ján Pochanič a aké sú zásady jeho rodičovskej pedagogiky?

V prvom rade si treba pripomenúť, že mám štyri vlastné deti doma a ďalších štyridsať v triede. Aj keď číslo 4 sa mi vtiera do pozornosti, ignorujem ho a odpoviem vám na otázku. Našťastie pre moje deti, alebo ako to nazvať, sa môj psychický vývoj zastavil na ich úrovni. Plne rozumiem ich požiadavkám, potrebám a cítim sa pri nich ako jeden z nich. Aj keď mnohí si pomyslia, že som iba na reverz z nemocnice … Sklamem vás ‒ nie je to tak. Ja deti milujem a som pre ich šťastie ochotný urobiť čokoľvek. Namojdušu!

Aký odkaz by ste radi poslali rodičom a učiteľom, čo im želáte?

Z pozície rodiča, ale i učiteľa by som chcel všetkým odkázať, že im držím palce, aby svoje ratolesti vychovali tak, aby i po rokoch boli na nich hrdí a pyšní zároveň. A nezabudnite, že i desaťminútová prestávka, môže trvať dvadsať minút…