Najznámejší matičný správca
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora
Ak by sme zostavili rebríček najvýznamnejších zvolenských rodákov, na jeho poprednom, ak nie práve najvyššom stupienku by sa ocitlo meno spisovateľa Jozefa CÍGERA HRONSKÉHO. Oprávňuje ho na to bohaté literárne dielo pre detských i dospelých čitateľov aj pôsobenie v Matici slovenskej, hoci je pravda, že je dosť ľudí, ktorí s jeho postojmi nesúhlasili a nesúhlasia a opierajú sa pritom o fakt, že na jar 1945 pred príchodom oslobodzovacích vojsk do Bratislavy volil emigráciu a posledné roky prežil v argentínskom meste Luján.
Jeho dňom narodenia je 23. február 1896. „Február najhoršie obišiel zo všetkých mesiacov, lebo ho ukrátili na dňoch, a ja verím, že február prenáša túto krátkosť i na ľudí… Áno, vtedy sa rodia ľudia tak či onak krátki,“ spomínal s úsmevom. „Žiaľbohu, mám iba stošesťdesiatosem centimetrov, čo nestačí, aby človek vyčnieval.“
■ POD ZVOLENSKÝM ZÁMKOM
Hronský v spomienkach uvádza: „Krstný list mi hovorí, že som sa narodil vo Zvolene, hoci narodil som sa pod Zvolenským zámkom, a to nie je všetko jedno. I dnes vedel by som sa hádať, že Slatina je stokrát hodnejšia ako zvolenský Hron, a vôbec na mojej strane je všetko krajšie ako na druhej: púpava pod zámkom, drevený most na Slatine a Pustý hrad, ten je tiež u nás.“
„Prežil som krásne detstvo a rád ho mám i dnes,“ spomínal v roku 1940. „Nevodila ma guvernantka na prechádzky, zavše ani pečených zemiakov nebolo dosť na stole, ale za detstva som bol nesmierne bohatý. Deti z rodiny majiteľa píly museli sedieť za oblokom, keď trochu zadul vietor, mali všelijaké šaty a topánky a bledli od závisti, keď ma videli bosého brodiť sa v potoku a schovávať kabát pod most, lebo mi nebol treba. Srdce mi rástlo, keď som im mohol rozprávať, že som pod raštubňou chytil pstruha, pod transmisiou v piline roháča, ako som sa dostal do zámku až do väznice, kde zatvárali detvianskych zlodejov, ako som ušiel na Sliač na parádu, ako ma obháňali pltníci na Hrone, ako valcujú v železiarni plech, iba to som nepovedal, koľko strachu matka pretrpí, keď ma niet, a ako ma podvečer vyobšíva. Ale po večeri, keď mal otec nočnú šichtu, posadila si ma vedľa seba a rozprávala mi, mnoho rozprávala, spievala, čítala a nikdy by som sa jej nebol mohol odmeniť za tie prekrásne večery, i keby ma bola prežila.“ Hronského rodný dom, ktorý bol súčasťou Hudecovej píly, v ktorej otec tesár pracoval, už dávno nestojí. Zachovala sa len jeho fotografia.
■ V UNIFORME NA PIAVE
Mal jedenásť rokov, keď sa Cígerovci presťahovali za istejším živobytím do Krupiny. Chcel zveľadiť svoj talent ako maliar. Otec nevidel v narábaní štetcom seriózne zamestnanie. Navyše štúdium na akadémii bolo drahé a doma mal ešte šiestich súrodencov, ktoré sa takisto potrebovali pripraviť na život.
Išiel študovať na Maďarský kráľovský štátny učiteľský ústav do Levíc. Bolo to v čase vrcholiacej maďarizácie a Hronský priznal, že sa aj on takmer stal Maďarom. Už si vybral aj nové priezvisko Csongrádi. Opäť zasiahol otec: „Meno môžeš prevracať, ako chceš, ale domov sa mi neukáž.“„Stal som sa učiteľom, aby som sa učil,“ vyjadril sa k svojmu povolaniu. Jeho prvými pedagogickými pôsobiskami sa stali horské dediny Horné Mladonice a Senohrad, kde ho zasiahla prvá svetová vojna, a ani on sa nevyhol uniforme, pričom prežil kruté dni na povestnej Piave.
Do Senohradu si priviedol manželku Annu Valériu, s ktorou si povedali áno prvého marca 1919. Po roku a pol sa vrátili do Krupiny. Prvým známym Cígerovým literárnym dielom je báseň Sirota, ktorú uverejnil vtedajší krupinský evanjelický farár Pavol Bujnák v Hontianskom Slovákovi. Pod druhú báseň sa podpísal ako Hronský. Povzbudený vložil do obálok texty krátkych próz a poslal ich do niekoľkých redakcií. Stretli sa s úspechom. Všimol si ich vtedajší tajomník Matice slovenskej a literárny kritik Štefan Krčméry a neváhal merať cestu do Krupiny, aby sa osobne stretol s nádejným autorom. Výsledkom bola zbierka poviedok U nás. Najprv sa nechal inšpirovať dedinou, ale nevidel ju rovnakým okom ako Kukučín, Tajovský alebo Timrava. „Slovenská dedina pri všetkej prostote má svoju záhadnejšiu hĺbku, ako by sa komukoľvek zdalo na prvý pohľad,“ tvrdil.
■ PRÁCA V MATICI
Od septembra 1923 učil Hronský v Kremnici, kde sa naozaj rozpísal. Po štyroch rokoch sa Cígerovci opäť sťahovali, a to priamo do centra slovenského kultúrneho diania ‒ do Martina. Neprešiel rok, aby sa k čitateľom nedostala jeho ďalšia kniha. Najmä deti sa potešili príbehom Smelého zajka, Sokoliara Tomáša, Troch múdrych kozliatok alebo prasiatok Budkáčika a Dubkáčika. Keď v roku 1932 musel Štefan Krčméry opustiť pre chorobu post tajomníka Matice slovenskej, nahradil ho práve Jozef Cíger Hronský. Pozdvihol túto inštitúciu a to, čo sa týka počtu členov aj aktivitami.
Vrcholom bola cesta k Slovákom v USA a Kanade v novembri 1935 až júli 1936. Keď delegácia zakotvila v newyorskom prístave, v batožine mala vyše štyridsaťtisíc kníh, vyše dvadsaťtisíc brožúrok, šesťtisícpäťsto časopisov, šesťsto obrazov, fotografie, gramoplatne i Plickov film Zem spieva… S premietaním filmu v zámorí sa spája úsmevná historka: „Museli sme vystrihovať,“ napísal Hronský v dvojdielnej zbierke čŕt Cesta slovenskou Amerikou. „Istá dáma v komisii (s väčším počtom rokov) vystriehla, že v žatevnej scéne, kde matka nachová synčeka, pri kladení dieťaťa do kolísky stala sa galiba. Trojmesačný synček sa zachoval ‒ nemravne. Čosi sa mu na sekundu vykĺzlo z košieľky a keby to americké publikum videlo, tak by mu to mohlo škodiť. Verte-neverte, ale je to tak. Predpis je predpis a predpis nepredpisuje veľa, iba toľko, že celé telo sa môže dostať pred zraky publika v akejkoľvek produkcii, okrem onej háklivej časti, ktorá má byť zakrytá na toľko a toľko (veru veľmi málo) centimetrov šírky a dĺžky… Nemáme nijakej možnosti poprikrývať nemravného Heľpana ani moci zaručiť, že obecenstvo pri tej neslušnej scéne zažmúri oči, nuž iba vytiahnuť nožnice a vykynožiť celú dlhú pasáž, aby to s muzikou nejako vychádzalo.“
Hronský priznal, že Plickov film dojal k slzám tých divákov, ktorí na Slovensku vyrástli, ale nové generácie v ňom už videli vzdialenú exotiku. S rozpakmi sa skončilo aj premietanie Jánošíka. Mladí americkí Slováci už mali v očiach iných hrdinov. Napriek tomu na vyše šesťsto prednášok prišlo okolo stosedemdesiattisíc návštevníkov. Po návrate z Ameriky musel Hronský čeliť kritike o význame a zložení delegácie. Pre ňu sa rozhodol rezignovať na svoj post. Výbor MS abdikáciu však neprijal. Naopak. Na Valnom zhromaždení MS v Prešove 12. mája 1940 zvolili Hronského za správcu. Funkciu prijal v neľahkom vojnovom čase, napriek tomu sa mu podarilo pozdvihnúť matičnú činnosť. Najvýraznejším výsledkom je moderný tlačiarenský komplex Neografia.
■ ROKY V EMIGRÁCII
Po vypuknutí SNP sa Hronský na jednu noc ocitol zatvorený v pivnici. S pomocou priateľov sa vyhol odvozu do partizánskeho tábora, kde by ho čakala smrť alebo gulag. Záchranu našiel u príbuzných na krupinských lazoch. S blížiacim sa frontom Hronský musel rozmýšľať čo a ako ďalej. Rozhodol sa pre emigráciu. Cez Alpy sa Cígerovci dostali do Ríma. Tam si poňho prišli policajti. Z väzenia ho vyslobodil Karol Sidor, bývalý slovenský veľvyslanec vo Vatikáne, ktorý mu zabezpečil miesto na lodi Mendoza. Na jej palube sa preplavil cez Atlantik do Buenos Aires. Keď za ním prišla manželka a syn, nový domov našli v pútnickom meste Luján, asi sedemdesiat kilometrov od argentínskej metropoly.
Pokračoval v proslovenskej aktivite a dostal sa aj k maľovaniu. Na papier dal román Svet na Trasovisku, v ktorom podal svoj pohľad na SNP. Renomovaný literárny kritik Alexander Matuška napísal, že Hronský „mal čo povedať a vedel to povedať, pretože sa hľadal stále a nezaoberal sa pohodlne v raz nájdenom“. V monografii, ktorá vyšla v roku 1970, zareagoval Matuška na tvrdenie komunistických ideológov, že ide o pamflet… „Pamflet?“ pýta sa Matuška. „Keby Hronský postupoval karikujúco, dalo by sa na rozdiel od idealizovaných pomerov pred Povstaním hovoriť o pamflete na SNP. Avšak Hronský karikuje viacej určité osoby ako veci. Jednako, i keď vylúčime výsmešný úmysel, musíme dobre po slovensky povedať, že je jeho pohľad skrivodlivý.“
Vladimír Mináč, ktorý stál na opačnej strane politického spektra ako Hronský, sa v rozhovore s Danou Podrackou pre Literárny týždenník vyjadril: „Nenávisť, ktorá preťala národ a vyhnala J. C. Hronského, bola krutá, agresívna, vojnová, vtedy nešlo o moralistické pózy a postoje, hodné zbronzovatenia, ale o holý život. Vtedy bolo skutočne pre Hronského nevyhnutné utekať od pekla nenávisti až na kraj sveta. Kedysi sme si myslievali, že nemal odísť. Ale čo by robil, keby bol ostal? Čo by spravoval, čo by redigoval, čo by bol písal? Nebol taký adaptabilný ako Milo Urban, nikdy by nebol mohol ťahať dlhé románové štrúdle o tom, ako ho poučili novodobé dejiny, aký má úžitok z poučenia.“
■ LEPŠIE JE SVETLO
Jozef Cíger Hronský zomrel v Lujáne 13. júla 1960. Ubehol len mesiac a desať dní, keď sa do večnosti pobrala i jeho manželka Anna Valéria. „Slovenské hroby v cudzej zemi!“ povzdychol si básnik Mikuláš Šprinc, Hronského blízky priateľ a spoluemigrant. „V každom hrobe leží jeden ľudský osud. V slovenských hroboch slovenské osudy. Nebolo pre nich miesta v rodnej zemi?“
To miesto sa napokon našlo, ale až v roku 1993. Telesné pozostatky Cígerovcov previezli na Slovensko a uložili ich na Národnom cintoríne v Martine vedľa hrobu Štefana Krčméryho, ktorého zásluha na zrode Hronského ako spisovateľa je nezmazateľná. „Okolo spisovateľa robieva sa mnoho kriku, ale ‒ verte ‒ škoda reči. Knihu napísať ‒ to je veľmi ľahučká vec. Trochu atramentu, trochu fantázie a trochu trpezlivosti. To je všetko,“ tvrdil Hronský. Z odkazov, ktoré nám zanechal, spomenieme iba jeden: „Lepšie je zažíhať svetielko ako preklínať tmu. Zapaľujte svetlá, šírte lásku, milujte sa vospolok, zabúdajte na to, čo bolo, lebo vás treba pre to, čo príde. Včas zažíhajte v dušiach vašich detí svetielka o Jezuliatku, o veľkom dare Betlehema, svetielka viery, svetielka lásky a nádejí, lebo na každého kdesi číha tma, ale kto bude nosiť v sebe svetlá, nebudú ani ťažké chvíle ju preklínať.“ Slová hodné zamyslenia.
■ TIEŽ NA ÚVAHU…
My skôr narodení sme ako deti čítali Hronského rozprávky, ale meno autora nám nič nehovorilo a ani učitelia nemali snahu vysvetliť nám, o koho ide. Svoj osud má nielen Hronský, ale i jeho busta a ulica vo Zvolene. Zvolenčania si mohli významného rodáka uctiť až po uvoľnení politických pomerov koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ako prví na Slovensku odhalili v Parku Ľudovíta Štúra spisovateľovu bustu. Ale prišla povestná normalizácia a Hronského podobizeň sa ocitla niekde v pivnici, kde mala zapadnúť prachom zabudnutia. Keď zaviali nové, azda pozitívne vetry, Hronský sa opäť dostal na čestné miesto. Nie nadlho. Jedno ráno bol podstavec prázdny. Nie je známe, či sa busta stala obeťou hlúpeho vandala, alebo skončila v zbere cenných kovov. V roku 2016 odhalili kópiu tohto diela, ktorého autorom je akad. sochár Ján Kulich. Je z materiálu, ktorý nie je zaujímavý pre zberateľov vzácnych kovov ani umeleckých predmetov.
Hronský má vo Zvolene aj svoju ulicu. Pravda, skromnú, čo možno vystihuje jeho povahu. Podstatne frekventovanejšie sú ulice pomenované po Masarykovi, Kozáčekovi (zvolenský rodák a po Moysesovi druhý predseda Matice slovenskej) alebo komunistickom dejateľovi Jánovi Švermovi. Možno zvolenskí radní páni mohli pri premenovaní Gottwaldovej ulice na Študentskú myslieť na Hronského, ale „o tom potom“, ako hovorieval jeden politický klasik.
Hronského ulica vo Zvolene spája tzv. Malú stanicu (Zvolen-mesto) popod nadjazd s Jesenského ulicou. Kedysi išlo o dôležitú spojnicu centra mesta s vtedy hlavnou, dnes nákladnou (starou) železničnou stanicou. Ulicu tvorí pestrá zmes architektúry, pričom je pozitívne, že niektoré domy dostali, resp. dostávajú nový vzhľad. Až na jednu chybičku krásy. Tou je vskutku unikátne „arborétum“ ‒ zanedbaný pozemok, ktorý má svoju históriu. Bolo to niekedy koncom minulého storočia, keď do redakcie regionálnych novín, v ktorých som vtedy pracoval, prišiel Igor Kusý (dnes už mŕtvy), ktorý býval v susedstve zdevastovaného domu. Vraj aby sme skúsili niečo napísať. Z vybitých okien sa totiž šíril smrad a dlho do noci spev opitej partie bez oficiálneho domova. Kritika zabrala. Pozvali ma, aby som prišiel nafotiť búranie tohto „domu hrôzy“.
Naivne som si myslel, že na jeho mieste vyrastie niečo, čo oživí Hronského ulicu. Na naivitu sa však dnes nehrá. Po vyše štvrťstoročí je pozemok zarastený burinou (niektoré rastliny sú vraj nebezpečné alergény), ba vyrástli už aj stromy. Burina sa stáva „úschovňou“ všetkého, čo okoloidúci nepotrebujú. Odpadky všetkého druhu pomaly hnijú rovnako ako zvyšky po tých, ktorí toto „útulné“ miesto využijú na nevyhnutné telesné potreby. Obrátil som sa na zvolenský MsÚ. Odpoveď? V skratke: „Každý rok posielame majiteľovi list. Je to súkromný pozemok. Viac urobiť nemôžeme.“ (?) Aj nadšenci z radov dobrovoľných zberateľov odpadkov sa Hronského ulici vyhýbajú. Propagačne výhodnejšie je pre nich zbieranie na Laniciach vedľa novodobej kultúrnej pamiatky Zvolena ‒ viac ako štvrťstoročie rozostavanej haly, ktorá by si zaslúžila vyhlásiť za Národnú kultúrnu pamiatku ako symbol ľudského megalomanstva a hlúposti a ako príklad, ako sa dajú rozhádzať verejné financie. Ale to je už o inom, či? Ktovie, čo by o dnešnom Zvolene napísal Hronský… Zvolenskí matičiari si pripomenú stotridsiate výročie jeho narodenia podujatím v Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra a pri jeho buste vo štvrtok 19. februára
