Výkladový slovník slovenčiny ponúka mnoho výrazov, ktoré právom radíme medzi perly materinského jazyka. Toho nášho, slovenského. Jedným z nich je aj „dríst“. Významovo sa zrozumiteľne tiahne od západu na východ našej vlasti a naozaj by sme „drístali“, ak by sme sa odvážili písať o tom, že nie každému je zrozumiteľný… V regióne Trenčína naberá slovo aj iný podtón ‒ označuje slovnú hnačku. Fajnovo napísané – dyzentériu. Chorobu špinavej mysle. Nielen rúk.
Niektorí politici a ich neochvejní prívrženci sa nás už od volieb pokúšajú privyknúť na to, že slovná dyzentéria je v jazykovom prejave normálna. No, do istej miery majú pravdu – v ich jazykovom prejave je takmer vždy prítomná. Zaujímavé je, že vulgárny slovník používajú aj tí „slušní“ politici, ktorí ho verejne odmietajú aspoň vo svojich prejavoch mimo reštauračných zariadení. Do našich končín už dávno zaviala paradoxne aj Oxfordská „vzdelanosť“, dobre a dlho živená mzdou asistenta europoslanca. Ozaj, nikoho v našom štáte ani v Bruseli nezaujíma, že asistent europoslanca môže odmenu za svoju prácu poberať, iba ak ju vykonáva v Bruseli a nie v Oxfordských kaviarňach na kurzoch organizovania majdanov?
Ešte aj to matovičovské vyvreskovanie je inteligenčne schodík nad hlúposťou, lebo je svojím spôsobom rafinované. Je premyslené. Ide o marketing. A ako sa ukazuje ‒ do výšky asi siedmich voličských percent účinný. Líder opozície už asi zistil, prípadne bol o tom na nejakej redakčnej rade známeho červeného denníčka dôrazne informovaný, že so svojou jednoduchosťou na poli slovenskej politiky progresivizmus príliš nezakorení. A tak prešiel na vyšší – ako sa u nás v médiách vraví – „level“, teda vývojový stupeň. Niežeby sa dal nazvať iným myšlienkovým vývojovým stupňom. Jednoduchosť zostala, akurát bola „faceliftovaná“ vulgárnosťou. A tak do svojho slovníka poňal opozičný líder „výrazivo“, ktoré patrí medzi bežné za múrmi pevnosti Ilava, teda väčšinou v tretej nápravnovýchovnej skupine.
Hlavný opozičný „líder“ sa potuluje po Slovensku a s cieľom osloviť matovičových voličov šermuje výrazom, ktorý v expresívnej podobe označuje mužský pohlavný orgán. Z blazeovanej navoňanej „oxfordčiny“ sa zrazu stal aj vulgárny politik. A čo je horšie, v opozícii v tom nie je sám. Zostáva sa pýtať ‒ dá sa ešte hlbšie politicky klesnúť? U lídra opozície ide síce o netušené možnosti, ale predstava, že odpoveď môže byť aj kladná, je značne desivá. Lenže u nás na Slovensku nielen môže, ale skúsenosť napovedá, že aj bude. Stačí počkať a s blížiacimi sa voľbami nám oxfordskí absolventi hádam aj holé zadky budú natŕčať.
Do veľkej miery je iba na nás, či si takéto správanie necháme, či sa neohradíme, či naň nebudeme poukazovať ako na nielen neprístojné, nehodné kandidáta za poslanca parlamentu či potenciálneho člena vlády, alebo ho prijmeme ako normu. Zdá sa, že časy, keď nám nadávali do opíc, dezolátov, konšpirátorov, zbabelcov a podliakov či ruských agentov, sú preč. Oxfordskí panáčikovia ich nahradili tým, že pritvrdzujú svoj slovník vo verejnom priestore. Uspokojiť sa s tým, že sú to poľutovaniahodní, je spoločensky nanajvýš nebezpečné. Vulgárnosť a jej nositelia z oboch strán politickej barikády nemajú vo verejnom priestore, v ktorom vychovávame aj deti, čo robiť! Problém bude, ak sa tie časy osočovania voličov s iným politickým názorov napokon vrátia späť.
Text: Ivan BROŽÍK – Foto: Internet
