Chýba národný front na obhajobu slovenských záujmov
Zhováral sa Matej MINDÁR – Foto: archív SNN
Rafael RAFAJ bol poslancom Národnej rady SR za SNS v rokoch 2006 až 2012. Po odchode z vrcholovej politiky pôsobí ako publicista, aktivista a expert na médiá a komunikáciu. Venuje sa politológii. Založil dve mimovládne organizácie. Jednou z nich je Inštitút národnej politiky, kde pracuje ako analytik a riaditeľ. Vyštudoval žurnalistiku a ako novinár píše do alternatívnych médií, v ktorých sa venuje kríze súčasného systému. Koncom augusta sme si pripomenuli Slovenské národné povstanie, prvého septembra zase výročie prijatia Ústavy SR. Porozprávali sme sa s ním o týchto dvoch významných politických aktoch, ako aj o štátnej samostatnosti Slovákov i aktuálnych geopolitických otázkach.
Koncom augusta sme si pripomenuli osemdesiate prvé výročie Slovenského národného povstania (SNP). Je nesporné, že sme sa ako Slováci týmto spôsobom prihlásili na stranu víťazných štátov po druhej svetovej vojne. Nedalo sa napriek tomu zachovať po skončení vojny samostatné Slovensko s novým politickým a ústavným systémom?
Je veľký paradox a unikát, že štát oslavuje štátnym sviatkom udalosť, ktorá viedla k strate prvej štátnosti návratom do „spoločného“ štátu. Povstanie využili na svoju politickú a geopolitickú agendu komunisti, kolaborujúci s Čechmi i so Sovietmi. Nakoniec aj Beneš sa ukázal ako agent KGB a politická trasorítka vo februári 1948. O osude a zániku Slovenska a jeho súčasti v novom východnom komunistickom bloku bolo rozhodnuté dávno pred SNP.
Žiaľ, trvanie štátu bolo krátke na to, aby sa nám podarilo to, čo Fínsku, ktoré napriek tomu, že viedlo dokonca úspešnú vojnu so ZSSR, si zachovalo vlastnú nezávislú a neutrálnu štátnosť. Vyšší záujem veľmoci nakoniec negoval porazenecký status Maďarska, ktoré sa rovnako ocitlo v sovietskej zóne vplyvu. Skúsenosti z krátkeho trvania prvej slovenskej štátnosti zanechali v časti národa nádej na jej obnovenie. Dodnes, žiaľ, pokračujú tendenčné naratívy o Slovákoch ako o „klérofašistoch“ a vlastenectvo liberáli a progresívci označujú za „nacionalizmus“.
Pripomíname si tiež tridsiate tretie výročie prijatia Ústavy SR. Urobila súčasná vláda Roberta Fica chybu, keď tento štátny sviatok zrušila ako deň pracovného pokoja?
Hoci sú Slováci starým národom, štát máme stále mladý. Len s vlastenectvom sa buduje moderná národná identita aj hrdosť. Štátnosť je prirodzený cieľ každého národa. Charakter štátnosti určuje ústava ako náš spoločný rodný list, a dokonca „list vlastníctva“, keďže Slováci sú v Slovenskej republike štátotvorným národom.
Práve v Preambule Ústavy SR máme definovanú aj dušu, aj duchovný zmysel slovenského štátu. Deň Ústavy SR použili ako zlaté teľa, s ktorým sa obchoduje. Ako chceme od ľudí, aby prejavovali oddanosť svojmu štátu a ako chceme budovať silný štát s pevnou identitou, keď si zo štátneho sviatku ústavy urobíme bežný pracovný deň? Sviatky by nemali byť obeťou ekonomickej konsolidácie ani nijakého politického obchodu.
Ostaňme ešte pri ústave. Aktuálnou témou je momentálne snaha koalície a veľkej časti KDH a Kresťanskej únie ústavne zadefinovať dve biologické pohlavia – muž a žena. Po náhlej nedávnej smrti poslankyne Anny Záborskej z Kresťanskej únie prišla koalícia o jeden dôležitý hlas. Myslíte si, že napriek tejto smutnej skutočnosti sa na jeseň nájde potrebná trojpätinová väčšina na jej schválenie?
A opäť sme pri symptómoch trvalej chronickej choroby našich politikov ‒ kupčení, politikárčení, populizme, vytĺkaní politického kapitálu alebo parazitovania a vydeľovania sa politikov na koaličných a opozičných aj pri principiálnych a existenčných otázkach národa, kde sa očakáva jednota bez ohľadu na politické tričko. Pri tzv. etických otázkach by mali byť nekompromisní voliči strán, ktoré ich majú vo svojej agende, ale vykrúcajú sa podporiť vládne návrhy. Bude to aj skúška intelektu a charakterov, najmä tzv. kresťanských demokratov a matovičovcov, ktorí sa štylizujú ako veriaci politici. Mám obavu o jej schválenie, pretože väčšina z nich má krvavé oči a nechápe, že sme v stave kultúrnej vojny s nebezpečnou ideológiou progresivizmu a že tento návrh je prirodzenou obranou civilizačných hodnôt, ktoré preveril a potvrdil čas.
Slovenská republika má v Európskej únii momentálne jediného spojenca ‒ Maďarsko. Napriek tomu vláda Viktora Orbána systematicky rôznymi spôsobmi spochybňuje jej územnú celistvosť. Akú politiku by mala v tomto smere viesť vláda a parlament?
Pri spoločnom boji s Bruselom by sme nemali zabúdať na historické skúsenosti – naše i všeobecné. Napríklad z bývalých spojencov proti Hitlerovi sa stali súperi v studenej vojne. Tiež na taktiku nášho suseda – „čím ďalej od Bruselu, tým bližšie k Budapešti“. V stratégiách je, žiaľ, lepšia Budapešť. Má nastavený komplexný systém historického revizionizmu, založený na údajnej trianonskej traume: vzdelávanie, občiansky sektor.
Má obrovské zdroje, vládnu podporu a aj trvalé cezhraničné pôsobenie. Na strane Slovenska len ustupujeme domácej piatej kolóne, mylne dúfajúc v zmier, čo je však vrcholom politickej naivity. A ešte vládna strana prichádza s návrhom na školskú autonómiu, po etnickej univerzite sme vymysleli ďalší svetový unikát tzv. národnostného školstva a pripravujeme zrušenie jedného volebného obvodu, ktorý politicky zabezpečuje ústavnú jednotnosť a nedeliteľnosť územia.
Na rozdiel od Budapešti nemáme ani inštitucionálne orgány na ochranu integrity. Vláda by mala v prvom rade zriadiť orgán na ochranu národno-štátnych záujmov aj vo vzťahu k eliminácii domácej a zahraničnej iredenty. Parlament by nemal schvaľovať zákony, ktoré oslabujú slovenskú zvrchovanosť na južnom území republiky.
Po stretnutí Donalda Trumpa a Vladimíra Putina na Aljaške prišla nádej na skoré ukončenie vojny na Ukrajine. Do akej miery ukrajinské vedenie na čele s prezidentom Volodymyrom Zelenským bude ochotné akceptovať aktuálnu geopolitickú realitu?
Vojna sa skončí vtedy, keď sa eliminujú jej príčiny, teda geopolitické uznanie bezpečnostných záruk pre Rusko, ktoré sa cíti ohrozené rozširovaním NATO, a teda možným vstupom Ukrajiny do Aliancie, ale aj mierou banderovského neonacizmu. Dokiaľ však bude kyjevský režim cítiť podporu Bruselu a niektorých militantných štátov s politikou rusofóbie a konfrontácie, Zelenský bude ďalej viesť zástupnú vojnu financovanú a vyzbrojovanú Západom.
Trump bol nádej, ale dal nereálne sľuby o rýchlom ukončení konfliktu, a tak namiesto mierotvorcu môže pod časovým tlakom prejsť na nátlakovú stranu, čím odradí Rusko od dôvery v možnosť dohody superveľmocí. Aj keby Američania a Rusi nakoniec našli spoločnú reč, olej do ohňa budú prilievať militantné európske štáty. Únia stavila na falošnú kartu porážky Ruska, investovala do konfrontácie, pričom sama dospela do ekonomickej recesie odstrihnutím od ruských energií. Aktuálnu geopolitickú situáciu budú musieť tak najskôr pochopiť a uznať politici Únie, až potom môžeme očakávať normalizáciu vzťahov. Bude to bolestivé pre Kyjev, Brusel, ale aj pre nás.
Ako vnímate v tomto kontexte nedávne útoky Ukrajiny na ropovod Družba?
Ukrajina nám už viackrát ukázala, že nepestuje dobré susedské vzťahy. Útoky sú nielen útokmi na energetickú bezpečnosť Slovenska, ale aj na slovenský podiel na ropovode. Medzivládnu dohodu o postavení plynovodu Družba podpísali predstavitelia Československa a Sovietskeho zväzu 18. decembra 1959 v Moskve. Takže Slovensko má historický podiel na ropovode, ktorý je pravidelne cieľom dronových útokov na prečerpávacie stanice, na ktorých výstavbe sme sa spolu s Maďarskom najviac podieľali.
Je to nevďak voči našej podpore pre Ukrajinu a odraz zúfalstva, arogancie, teroristického nátlaku Zelenského na dva štáty Únie Slovensko a Maďarsko, ktoré sa snažia o reálnu politiku a nepodľahli nezmyslenému green dealu ani rusofóbii s ekonomicky nezmyselným opustením lacného ruského plynu a ropy. Zelenský to nakoniec aj sám priznal, že neprestane útočiť, pokiaľ spolu s Maďarskom nezmeníme odmietavý postoj k členstvu Kyjeva v Únii. Nakoniec tieto útoky rozzúrili aj Donalda Trumpa.
Do akej miery je Európa pripravená akceptovať ruské požiadavky ukončenia vojny na Ukrajine?
Kto je vlastne Európa? V Starom Ríme si patricijovia tiež mysleli, že sú elita, ktorá môže diktovať, že to oni sú „Rím“. Kým sa ľud – plebejci ‒ nevysťahoval na Svätý pahorok. Až potom pochopili, ako sa vzájomne potrebujú. Ako plebejské ruky síce pracujú na žalúdky patricijov, ale ani tie ruky by bez energie nemali silu pracovať…
Amerika už evidentne opúšťa euroatlantické spojenectvo a hľadí si svojho. Európa musí pochopiť, že geograficky aj geopoliticky sme Eurázia a že sme spojení minimálne ekonomickou výhodnosťou s Ruskom a Východom. Kým však budú pri moci vojnoví politici vo Francúzsku, v Británii či v Nemecku, budú aj ostatných ťahať do konfrontácie a nadradenosti nad „ruskými plebejcami“.
Európa sú predovšetkým ľudia a tí sa musia prebudiť do masových mierových protestov paradoxne proti militantom. Tak ako sa zastavila vojna vo Vietname aj zvnútra silným odporom proti vojne, tak sa môže zastaviť zvnútra Európy aj vojna na Ukrajine. Rusko je súčasťou Európy ‒ či sa to niekomu páči, alebo nie.
Vráťme sa k slovenskej politike. Podľa posledných prieskumov je najsilnejšou politickou stranou opozičné Progresívne Slovensko. Ktoré konkrétne vládne rozhodnutia podľa vás najviac poškodili dôveryhodnosť koalície ako celku?
Koalíciu najviac poškodilo nie to, čo robí a ako objektívne vynútene musí plátať diery v štátnom rozpočte po bývalých vládach Matoviča ‒ Hegera ‒ Ódora, ale to, čo neurobila a mala spraviť, pretože to sľúbila. Koalícia neukázala sľubovanú kvalitatívnu zmenu vládnutia bez hašterenia. Mnoho času venuje svojim vnútorným koaličným problémom, a nie riešeniu problémov Slovenska.
Vládne strany neurobili doteraz nič na vyvodenie osobnej zodpovednosti za prešustrovanie 23 miliárd, odzbrojenie našej armády „darmi“ vojenskej techniky Ukrajine, vajatajú aj nad vyvodením zodpovednosti za nariadenia počas tzv. pandémie, namiesto zastavenia vyzbrojovania Ukrajiny patríme medzi najväčších dodávateľov smrtiacej munície a nič sa zatiaľ nezmenilo na DCA obrannej zmluve so Spojenými štátmi s faktickým odovzdaním dvoch letísk.
Vláda namiesto ráznej eliminácie politicko-ideologických mimovládok prišla len so slabým zákonom. Kabinet nemá ani čitateľnú, ani ráznu politiku voči niektorým likvidačným nariadeniam Európskej únie. Jedno hovorí na tlačovkách a sociálnych sieťach doma a opačne realizuje v Bruseli.
Dlhodobo ste pôsobili v Slovenskej národnej strane. Preferencie jej dnes nedávajú šancu byť po voľbách parlamentnou stranou. V prípade ak sa mimoparlamentná strana Demokrati pred voľbami spojí napríklad so SaS, koalícia v dnešnom rozložení síl stratí parlamentnú väčšinu. Mala by sa preto Slovenská národná strana v mene vyššieho princípu spojiť s niektorou hodnotovo blízkou politickou stranou?
Ak koalícia presadí viacero volebných obvodov, môže robiť čokoľvek, vládu už na dlhé roky nezloží, pretože vyvolá neformálnu zmenu pomerného systému na väčšinový, kde sa protinárodné strany pospájajú do veľkej predvolebnej koalície. Aj návrh na zvýšenie kvóra na sedem percent len urýchli transformačné zmeny v prospech súčasných opozičných subjektov.
SNS si už vyčerpala svoj potenciál, nevie ponúkať to hlavné, čo by od nej pronárodný volič očakával. Už ukázala manželstvá z rozumu, ktoré sa vždy končia ako talianske manželstvo s hádkami. Pochybujem, že niekto, okrem Smeru, by mohol mať záujem o objatia so súčasným predsedom SNS a riskovať ďalšiu povolebnú dezintegráciu a stratu svojho kreditu. Východisko tak stojí na volebnej výhre Smeru a dobrom výsledku mimoparlamentnej strany Republika. Ostatné bude vecou ponúk na zostavenie novej vlády.
Otázka na záver. Blížime sa k polovici tohto volebného obdobia. Akým spôsobom môže koalícia získať späť dôveru sklamaných voličov, čo sa prejavuje poklesom preferencií vládnych strán, podľa ktorých by dnes už súčasnú vládnu koalíciu nezložili?
V prvom rade tak, že sa začnú správať ako koalícia, kde má platiť jeden za všetkých, všetci za jedného, a nie jeden na úkor druhého. Ľudia očakávajú, že sa budú správať ako rodina, ktorá si problémy rieši vnútri doma, a nie odkazmi cez tlačovky a sociálne siete. Tak, že dajú ľuďom jasnú víziu a sami pôjdu príkladom.
Keď som bol poslanec a prišla hypotekárna kríza, okamžite sme si na niekoľko rokov zmrazili platy. Ľudia potrebujú vidieť príklady spoluúčasti ‒ ako sa verejní činitelia podieľajú aj sami na konsolidácii. Vláda by mala zapojiť proslovenské organizácie a pronárodných aktivistov na ochranu národno-štátnych záujmov, vytvoriť akýsi neformálny „národný front“ boja proti hrozbe nastolenia totality progresivizmu.
Na to však musia siahnuť po expertoch, ktorí majú túto novú autoritatívnu ideológiu, jej metódy, dogmy, ciele aj aktérov prečítaných. Nakoniec stále platí, že nie je dôležité, čo sa stalo a čo kto urobí, ale ako sa to odprezentuje. To znamená kvalitatívnu a efektívnu zmenu komunikačnej aj mediálnej politiky, pretože nad nepriateľskými médiami ešte nik nevyhral. Zatiaľ tiež kríva sebaprezentácia odbornosti, ktorej absencia zlomila krk bývalej vláde. Čas na zmenu ešte je…
Autor je asistentom poslanca NR SR
