Po zmene spoločenských pomerov sa tvoril naratív prechodu do „civilizovaného“ sveta. Schválne nenazývam dohodnutý štátny prevrat revolúciou, pretože ak by to bola revolúcia, nemohlo by sa stať, že jáchymovskí „mukli“ a všetky ostatné obete prednovembrového režimu nepoberajú ani dve tretiny dôchodkov, ktoré majú tí, čo ich mlátili v lágroch obuškami. Všetko sa to „režisérom“ podarilo a Západ si mädlil ruky, ako sa bez jediného výstrelu elegantne zbaví konkurencie a plazivo získa nové kolónie. Ak si niekto myslel, že na Západe naozaj niekto túžil po tom, aby sme sa mu ekonomicky vyrovnali, bol na fatálnom omyle.
Veď ako si vysvetliť, že krajina, ktorá vyrábala lietadlá, lode, lokomotívy, turbíny, v poľnohospodárstve, bola úplne sebestačná a nemala ani žiadne dlhy, sa v priebehu niekoľkých rokov stala len hladovým údolím užitočných idiotov, montážnych hál a lacnej pracovnej sily? Poľnohospodári sú systematicky likvidovaní a namiesto vlastnej produkcie dovážame (niekedy z obrovskej diaľky) nekvalitný „šmejd,“ ktorý by kedysi nemal u nás nárok, lebo potravinárske normy boli vari najprísnejšie na svete. Ako si vysvetliť, že ten istý tovar v tom istom obale má v rôznych štátoch EÚ inú cenu, ale aj iný obsah?
To, že sme po druhej svetovej vojne patrili do sféry sovietskeho vplyvu, bola dohoda svetových mocností. Na tom sme ako malý štát sotva mohli niečo zmeniť. Nadávali sme, najmä po okupácii vojskami varšavskej zmluvy na ruskú čižmu, ale vari nám niekedy tí zlí Rusi určovali, koľko môžeme produkovať hovädzieho mäsa, dirigovali nás, aké zvieratá tu môžeme chovať a aké plodiny môžeme pestovať? Starali sa o zakrivenie banánov alebo uhoriek, ako to s vervou iniciatívnych blbcov permanentne robia kráľovsky platení bruselskí, nikým nevolení úradníci?
Starý človek nevie, či sa má smiať, alebo trpko zaplakať, keď vidí, ako masívne sa prekrúcajú dejiny i naratívy. Keď si dnes prečítate Denník N alebo SME, to ako keby ste čítali také Rudé právo v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Taká istá demagógia, podobný nenávistný slovník, len je to teraz celé zamerané opačným smerom. Kedysi to smerovalo proti „strýčkovi Samovi“, dnes je to proti Rusom. Dvadsaťročný bakalár vám „zasvätene“ vysvetlí, v akom svete ste žili vtedy, keď sa „zárodok“ jeho vlastnej osobnosti ešte len bezstarostne hompáľal kdesi v tatkových gatiach. Keď poviem, že stranícky denník Pravda mi v osemdesiatych rokoch uverejnil na celú stranu článok „Keď o osudoch odborníkov rozhodujú neodborníci“, znie to ako science fiction, najmä keď dnes mi niekoľko podobných článkov médiá uverejniť odmietli, vraj sú „politicky nekorektné“.
Musím podotknúť, že som nikdy nebol člen KSČ ani ŠtB. Čo by na to povedali tzv. Demokrati, ktorí už teraz otvorene hovoria, ktoré weby vypnú, ktoré médiá zrušia a koho zatvoria do basy, keď sa dostanú k moci? Presne ako vravel Karel Kryl: „Od demokracie majú najďalej tí, ktorí jej majú plné ústa.“ Mládež je indoktrinovaná progresivistickými víziami pod taktovkou zapáleného insitného „vzdelanca z intelektuálnej“ rodiny, ktorá zdieľa mentálne nastavenie byť „hore“ za každého režimu. Mladí počas dňa „hybernujú“ vo virtuálnej realite, kde sú len v komfortnej zóne. Veď jedným „klikom“ zneškodnia aj batmana, prípadne zrovnajú so zemou obec s päťtisíc ľuďmi. Sebavedomie im vôbec nechýba, ale stačí vypnúť mobil, v sekunde sa ocitnúť v skutočnom svete a tu majú mnohí z nich elementárny problém zaviazať si šnúrky na topánkach. Rodičia mladým „opičou“ láskou dláždia cestu k pohodlnému životu.
Vyše tridsať rokov sa tu tára len o ľudských právach, povinnosti akoby neexistovali a pri najmenšom probléme trpia mladí psychickými traumami. Všetky tie digitálne peniaze, pandemické zmluvy, fyzikálny i ekonomický nezmysel zvaný green deal a podobné „opatrenia“ nie sú ničím iným, len nástrojmi na totálne ovládanie ľudstva. Iróniou je, že tí, čo tu otrocky slúžia cudzím záujmom, nazývajú vlastizradcami všetkých ostatných.
Text: Tomáš KUŤKA – Foto: SNN (koláž)
