Detvana zaodel do operného rúcha
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora
Budúci skladateľ prišiel na svet 28. februára 1875 v Banskej Bystrici. Malý Viliam strávil veľa času s matkou, ktorá bola výborná klaviristka. Pri nej získal chlapec cit pre hudobné umenie. Aj počas štúdií na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici venoval najviac voľného času hudbe. Jeho koncertovanie sa stretlo so záujmom poslucháčov a už do toho času sa kladú jeho prvé pokusy o komponovanie. Druhou jeho vášňou bolo cestovanie. Ako suplikant prešiel najmä kraje vtedajšieho Horného Uhorska, neskôr sa vybral na juh Európy.
Jeho prvým učiteľským pôsobiskom bol Piliš neďaleko Budapešti. Ale už po pol roku sa vrátil do rodného kraja ‒ do Ostrej Lúky. Vo voľných chvíľach si rád zabehol do Dobrej Nivy ku kolegovi muzikantovi Bernáthovi. Zamiloval sa do jeho dcéry Eleny a bola z toho svadba…
■ SLATINSKÝ PRAMEŇ
V roku 1895 prišiel Figuš-Bystrý učiť do Veľkej (dnes Zvolenskej) Slatiny. V nej i v susednej Očovej a vo Vígľaši postretal mnohých spevákov, ktorí uchovávali bohaté ľudové tradície podpolianskeho kraja. Až okolo dvesto nápevov mu poskytla výborná slatinská speváčka Zuzana Bahýľová. Objavili sa v zbierke Slovenské ľudové piesne z Veľkej Slatiny pre klavír a spev a stali sa základom pre monumentálne dielo 1 000 slovenských ľudových piesní, vydávaných v rokoch 1925 až 1931. Vtedajšie ministerstvo školstva mu síce sľúbilo podporu, ale nakoniec si z každého zväzku objednalo iba po tri kusy.
■ NA DOLNEJ ZEMI
Keď do skladateľovej rodiny pribudla dcéra Elena, hľadal lepší život na Dolnej zemi, vo vojvodinskej Padine. Aj v novom prostredí sa venoval organizovaniu hudobného života. Spriaznenú dušu našiel v Mikulášovi Schneiderovi-Trnavskom, ktorý bol od roka 1906 zbormajstrom srbskej cirkvi vo Veľkom Bečkereku…
„Hodina, čo som uňho strávil, bola jedna z najpríjemnejších. Cítil som, že som v spoločnosti opravdivého umelca, človeka osvietenského ducha. Jeho ustavičný humor držal ma stále v dobrej nálade,“ poznačil si do denníka.
■ INŠPIRÁCIE POÉZIOU
Začiatkom roka 1907 sa Viliam Figuš-Bystrý vrátil s rodinou do rodnej Banskej Bystrice. Bolo to v čase, keď v meste stagnoval hudobný život, čo ho nemohlo nechať ľahostajným. Rozvíjal ho najmä v spolupráci s husľovým virtuózom Ferom Rothom zo Zvolena a s bystrickým huslistom Gejzom Meszlényim. Po výlete do Vysokých Tatier sa zastavil u básnika Hviezdoslava, ktorého veršom dal hudobný šat. Hudobne podfarbil i verše Ivana Krasku alebo Rázusovu báseň Hoj, zem drahá. Obľube sa tešilo aj stošesť piesní zo zbierky Poľné kvety. Pre spev za sprievodu klavíra sú určené Figušom spracované Púchovské a Zbojnícke piesne a Ľudové balady.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny skryl svoje notové zápisy. Obával sa, že by o ne prišiel pri domovej prehliadke, aké boli u Vansovcov alebo u Thurzovcov. „Bolože radosti, keď 11. novembra 1918 mohol som prvýkrát učiť v škole po slovensky, čo mi pripadalo ako uskutočnenie dlhého sna z dôb najstarších,“ zaznačil do denníka.
■ POVOJNOVÉ STRASTI
Nadšenie pre hudbu je jedna vec, starosť o rodinu iná a dôležitejšia. Bolo treba prekonať povojnovú biedu. Pokus získať miesto profesora na novozaloženej Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici mu nevyšiel. Ponúkali mu miesto v Brne a Prešove, ale sťahovanie mu nebolo po chuti.
V roku 1920 prijal miesto učiteľa v Hudobnej škole vo Zvolene, čo sa pozitívne odrazilo na jeho príjme i na čase, ktorý mohol venovať komponovaniu. Nasledujúci rok sa po smrti prof. Doubeka uvoľnilo miesto učiteľa hudby na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, kam nastúpil prvého júna 1922. V tom čase sa stretol s Bélom Bartókom, s ktorým ho spájala láska k ľudovej piesni. Dohodli sa na prevzatí Bartókovej zbierky slovenských piesní pre Maticu slovenskú. V nej bol členom hudobnej sekcie umeleckého zboru.
■ V HUDOBNEJ KLENOTNICI
Prichádzal vrchol bohatej tvorby Viliama Figuša-Bystrého. „Keď teraz po tieto dni počúvam tie veľkolepé tvorby súčasnej hudby, ovláda ma nedôvera, pochybnosti, ba bojácnosť o mojich snahách. Nie sa radšej vzdať skladateľského účinkovania? Veru, budem potrebovať veľa času, kým sa trochu ukľudním a budem schopný pokračovať v práci,“ zapísal si skepticky. Našťastie ho skepsa rýchlo prešla. Povzbudilo ho stretnutie s Leošom Janáčkom.
V decembri 1925 Oskár Nedbal, dirigent opery SND, prijal do repertoáru Figušovu operu Detvan, na ktorej začal pracovať už v roku 1921. Premiéra odznela v SND prvého apríla 1928. Hoci sa ozvali i negatívni kritici, viac bolo pozitívnych. Ide o dielo, ktoré sa právom dostalo do klenotnice slovenského hudobného umenia, a to nielen preto, že išlo o prvú slovenskú operu s národným ľudovým námetom. Hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý zomrel 11. mája 1937 a jeho pamiatku si môžeme uctiť na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.
