Šoumen s otvoreným srdcom naplneným pokorou

Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ – Foto: archív Ibrahima Maigu

Rodák z Malijského mesta Mopti so slovenským občianstvom Ibrahim MAIGA zanechal počas pobytu na Slovensku nezmazateľnú stopu. Nielen ako herec, spevák, ale miešal sa po vzore svojho otca, ktorý bol v Mali guvernérom, veľvyslancom a ministrom, aj do slovenskej politiky. Hral aktívne tenis, rodnú krajinu reprezentoval i v šachu. Momentálne na Slovensko chodí málo, ale na svoju druhú vlasť nezabúda. Porozprávali sme sa s ním, ako sa mu v Mali darí a či nezabudol na Slovensko.

Aké si mal v Mali detstvo?

Tu v Afrike je komunitný život. Rodina je tu základ a vyrastal som pod dohľadom rodičov. Tí nás smerovali k tomu, aby sme sa stali dobrými ľuďmi a držali spolu. Nie každý tu má rodičov, ale ja a moji súrodenci sme to šťastie mali a rodičia nás všemožne podporovali. Výchova je základom každej spoločnosti, najmä tej našej.  Ak tak nie je, deti môžu skončiť zle, na drogách, na ulici. Ale zase z toho, ako sú vychovaní, môžu čerpať celý život.

Preto si sa aj po rokoch rozhodol vrátiť späť do Mali?

Mám malé deti a chcel som im odovzdať to, čo mne dali moji rodičia. Čo by som mal zo života, ak by moje deti boli zle vychované. Aj keby som vo svete urobil akúkoľvek kariéru, ak by som nemal dobre vychované zabezpečené deti, život  by nestál za veľa. Sú našimi pokračovateľmi. Videl som aj na Slovensku, že obaja rodičia tu musia chodiť do práce, aby uživili rodinu, a na ich výchovu nemajú veľa času. Tomu som sa chcel vyhnúť. Pretože peniaze nie sú všetko. To, čo takto získavaš, pri deťoch aj strácaš, ak sa im nevenuješ. Niektoré veci im môžu dať iba rodičia. Mali je chudobná krajina, preto sú rodinné väzby veľmi dôležité.

Pochádzaš z osemnástich detí, vychádzali ste spolu dobre?

Tu funguje hierarchia, teda mladší musia poslúchať starších. Ak som niečo povedal mladšiemu bratovi alebo sestre, museli ma poslúchnuť, naopak, zase ja starších. Nejestvuje, aby mladší vzdorovali a nepočúvali to, čo im starší prikážu. V tom prípade zasiahnu rodičia a urobia s ním poriadok. Ako sa hovorí veľký pes rozkazuje… (smiech)

 Si moslim, dodržiavaš striktne všetky pravidlá svojho náboženstva?

Rodičia sú moslimovia, otec mi už však zomrel, dožil sa deväťdesiatich rokov. Tak ako na Slovensku väčšina detí vyrastá v kresťanských rodinách, my zase v moslimských. Len málo percent územia Mali je kresťanského a pár percent zase vyznáva tradičné africké náboženstvá. Takže rodičia uctievali moslimské sviatky a zvyky, a to sme museli aj my. V dospelosti si však môžeme slobodne vybrať. Byť moslimom alebo kresťanom nie je len o kostole a mešite. Musíme sa podľa vierovyznania aj správať. Musíš blížnemu pomáhať, nesmieš klamať, podeliť sa s druhými a žiť, tak ma to moslimská viera naučila. Toto ja považujem za základ každého náboženstva. Ja si nechávam svoje presvedčenie pre seba. Poviem, ak sa ma opýtajú, áno, som veriaci. Len sa treba správať tak, ako nám to hovorí Korán alebo Biblia.

Máš manželku a dve deti, dcéru Fathimu a syna Oumara. Ako v rodine vychádzate?

S manželkou sme už rozvedení. Deti mi robia radosť, máme ich obaja v striedavej starostlivosti. Týždeň ja, týždeň ona, alebo podľa dohody. Pravidelne sa stretávam so svojimi príbuznými a neterami. Mám rád okolo seba veľa ľudí.

V Mali je aj polygamia. Neuvažoval si v minulosti, že by si mal viac manželiek?

Áno, je možné mať viacero žien. Ale musíš sa vedieť o ne aj postarať, aby mali kde bývať a aby žili dobrým životom. A závisí to aj od názoru prvej manželky, tá s ďalšími musí súhlasiť. Takže to nie je také jednoduché.

Hovoríš šiestimi jazykmi, pochádzaš z majetnej rodiny, otec bol politikom. Bola to nutnosť alebo si sa jazyky musel ako svetobežník naučiť?

To bola viac-menej nutnosť. Chodil som do francúzskej školy, pretože Mali bolo kedysi francúzskou kolóniou. Naučil som sa aj dialekty kmeňov, ktorých je u nás niekoľko desiatok, v prvom rade aj dialekty otca a mamy, pretože každý pochádza z inej oblasti. Ak niekoho stretnem z inej oblasti, musím hovoriť bambarčinou. Niektorí ľudia v Mali ani neovládajú francúzštinu, ale hovoria svojím jazykom. Mal som šťastie, že ma jazyky otec začal učiť ako malého chlapca. Ale aj mnohí moji súrodenci nehovoria po francúzsky, ale svojím nárečím. Ja žijem v hlavnom meste Bamako, tam sa hovorí najmä bambarsky čo je v súčasnosti úradný jazyk. Úradných jazykov je v Mali trinásť. Otec hovoril jazykom songhai. No a nakoniec som sa naučil hovoriť aj po slovensky, anglicky a česky.

Na Slovensko si prišiel v septembri 1986. Prečo si si vybral práve Slovensko? Študoval si v Bratislave Slovenskú vysokú školu technickú, ktorú si nedokončil. Bolo na príčine to, že ťa oslovil šoubiznis?

Otec mal vďaka svojmu životu možnosti a kontakty, takže ma poslal do sveta. Syn jeho priateľa pracoval v Sigme Olomouc, tam sa vyrábali čerpadlá, a tak mi sprostredkoval pobyt v Československu. Ja som si obľúbil  tenistu Ivana Lendla, takže aj to rozhodlo. Spoznal som neskôr Dominika Hrbatého, ktorý je doteraz mojím priateľom, obdivoval som Karola Kučeru, Miloša Mečířa, Jána Krošláka. Chodil som rád na exhibičné dobročinné tenisové turnaje a už som potom poznal aj veľa ďalších umelcov. Tak to akosi dostalo prednosť.

Stretával si sa aj s inými Afričanmi, žijúcimi na Slovensku, ako bol napríklad Joseph Dielle z Kene, ktorého preslávila úloha Mirečka vo filme Básnici?

On študoval v Československu ešte predo mnou, skôr ako som sem prišiel, a to na Akadémii  múzických umení. Nestretli sme sa, on je staršia generácia. Kým som sem prišiel, vrátil sa späť do Afriky. Ale niečo máme spoločné. Jeho objavil pre film režisér Dušan Klein a mňa zase pre Fontánu pre Zuzanu Dušan Rapoš. Potom mi každý hovoril podľa postavy vo filmoch Vápno… Dielle pôsobil v Čechách, bolo ich tam viacero, ale na Slovensku som bol prvý černoch, ktorý sa presadil v šou biznise.

Udržiavaš aj doteraz vzťahy s umelcami, s ktorými si sa tu zoznámil?

Ani nie. S niektorými som sa prestal stretávať už tu na Slovensku z politických dôvodov. Moje názory na politiku dosť ľuďom prekážajú. Oliver Andrássy na môj Facebook napísal, že ak chcem robiť prevrat tak v Mali, nie tu. Politika vždy rozdeľovala spoločnosť ‒ vtedy, aj teraz. Každý môže mať svoj politický názor, ale treba ho aj rešpektovať, a to mnohí nedokázali. Napríklad Maroš Kramár. Rád ma mal naopak Tuli Vojtek, ten zostal stále sám sebou.

Vydal si tri platne piesní, autobiografickú knihu Slovensko, osud môj, ty kokso!, ktorá je tvojou otvorenou spoveďou o živote aj o tom, že polovicu srdca máš v Afrike a druhú na Slovensku. Bol si často v televízii, rozhlase, hral vo filme, bol si prvým Afričanom, ktorý účinkoval v Slovenskom národnom divadle. Čakal si, že sa až tak veľmi presadíš a budeš populárny?

Nikdy v živote by ma to nenapadlo. Ja som bol však stále zábavný a komunikatívny typ človeka, bol som za každú srandu. Všimli si ma už na vysokej škole, bol som priateľom s tanečníkom a hercom Fredym Ayisim z Ghany, ktorý bol známym športovcom, bol majstrom Európy a sveta v karate. Postupne sa to začalo nabaľovať a všimli si ma v médiách.

Vstúpil si na Slovensku aj do politiky. Kandidoval si dvakrát neúspešne, najprv za Stranu demokratickej ľavice a potom za Priamu demokraciu. Aké je tvoje politické zmýšľanie, si skôr ľavičiar alebo pravičiar? Aké politické hodnoty vyznávaš?

Nemal som politické ambície, ale oslovili ma, tak som si povedal prečo nie. Ja som sociálne zameraný, tak som to, hoci neúspešne, skúsil. Mali je veľmi skúšaná krajina a veľmi kapitalizmus neobľubujem, krajina si veľa zažila od svojho vzniku cez koloniálne obdobie až doteraz. Som mierovo zameraný, nemám rád vojny, tie prinášajú jednoduchým ľuďom len chudobu a utrpenie. Dobre pre ľudí je len vtedy, ak sa môžu rozvíjať a slobodne žiť v mieri. Viem, že sa nedá mať v živote všetko, ale toto je základ. Ak by nebolo na svete vojen, žilo by sa nám všetkým lepšie a peniaze do zbraní by sme mohli investovať do pokojného života najmä jednoduchých ľudí. Malijčania dobre vedia, o čom hovorím.

Aká je momentálne politická a hospodárska situácia v Mali?

V štátoch okolo Mali je stále vojnová situácia. U nás vládne v podstate vojenský režim. Politické strany majú pozastavenú činnosť. Takmer nič sa tu v minulosti nevybudovalo, infraštruktúra, energetika nefunguje. Nemáme ani potravinovú sebestačnosť, všetko musíme dovážať a potom je to drahé. Navyše my sme boli po väčšinu existencie kolonizovaní, viedli sa tu občianske vojny, a to sa na hospodárstve prejavuje. Mali trpí častým suchom, hoci tu máme dve rieky a raz do roka dažďové obdobie, ktoré krajinu zavlaží. Krajina by sa teda dokázala uživiť aj sama pri dobrej vládnej politike. Teraz prevzali moc vojaci, ktorí sa starých diktátorských politikov zbavili. V auguste tu bol pokus o štátny prevrat a zvrhnutie súčasného prezidenta. Hoci je Mali krajina bohatá na nerastné suroviny, nie sme ekonomicky samostatní a ľudia tu zarábajú v prepočte len pár dolárov na deň. Ale musia z toho vyžiť. Inú šancu nemajú.

Ani na Slovensku to nie je ideálne…

Videl som to aj na Slovensku. Všetky fabriky sa rozpredali a potom sa Slovensko stalo závislým od dovozu a stalo sa akurát montážnou dielňou Európy. Tak majú dobre platenú prácu okolité štáty, ale nie Slováci. Namiesto aby pracovali doma, utekajú robiť na Západ. Ako sa na Slovensku hovorí, malo by to byť naopak, všade dobre, doma najlepšie. Ak by som sa mal dobre doma, neodchádzam do Nemecka. Toto vnímam ako zlú politiku Dzurindovej vlády, ale aj tých vlád, ktoré prišli po ňom.

Na sociálnych sieťach sa vyjadruješ priamočiaro k situácii na Slovensku. Cítiš sa byť stále rebelom, ktorý ide proti oficiálnemu prúdu a chce si zachovať vlastný názor?

Áno, vždy som šiel. Mohol som sa mať na Slovensku ako prasa v žite, ale zo svojich názorov som nikdy nespustil.  Aj mnohí umelci na Slovensku sa zapredali politikom. Lenže treba si povedať, že ten, kto podporuje krivdu, stáva sa jej spolupáchateľom. Ja radšej budem mať čisté svedomie, ako by som mal žiť s pocitom, že som niekomu ublížil. A Slovensko nie je len Bratislava, v iných častiach sa ľuďom žije biedne. A vždy na politiku doplácajú najmä čestní ľudia. Nie je správne, ak sú politici milionári a na východe či na Orave musia žiť ľudia z podpory, lebo si tam nenájdu ani prácu. Ale oklamať ľudí môžeš iba na čas, oni raz pochopia, že niekto sa iba tvári, že politicky pracuje pre nich.

Máš šesťdesiatdva rokov. Je v Mali niečo ako náš dôchodok? Čím sa momentálne živíš?

Je tu niečo ako dôchodok. Ja momentálne podnikám v agrikultúre, obchodujem aj na medzinárodnej úrovni s poľnohospodárskymi plodinami. Nemal som s tým síce skúsenosti, aj keď som zdedil po otcovi roľu, ale naučil som sa to.

Ty si reprezentoval Mali v šachu. Udržiavaš sa stále aj teraz duševne v kondícii?

Práve teraz, keď nahrávame tento rozhovor, je u mňa niekoľkonásobný majster Mali v šachu Bakary Traore. Tento rok som bol piatym najlepším šachistom v Mali, ale  urobil som jednu chybu, inak by som skončil vyššie. Nedávno som reprezentoval Mali v Nigérii na africkom šampionáte. Vediem dcéru k šachu, už absolvovala svoj prvý turnaj, veľmi ju to bavilo.

Berieš si roky k srdcu alebo si v duši stále ten bezstarostný usmievavý chlapec, ktorého sme na Slovensku poznali v deväťdesiatych rokoch?

Vek chápem len ako číslo, nevnímam ho, žijem život stále naplno. Raz mi niekto povedal, to si už taký starý? Tak som mu povedal, že je lepšie byť starý ako mŕtvy… (smiech) A kto nechce byť starým, nech sa poberie na onen svet, kým je ešte mladý…

Čo by si Slovákom ako Slovák odkázal, ako by sa mali správať k svojej vlasti a čo by sme pre ňu mali urobiť, aby sme sa tu mali lepšie?

Mne na Slovensku stále záleží, je to moja druhá domovina, mám tu stále svojich fanúšikov a priateľov. V prvom rade si Slováci musia uvedomiť, že nikto sa o nich nebude starať lepšie než oni sami. Už vôbec nie politici. Vlády prichádzajú aj odchádzajú, nie každý to však myslí so Slovákmi dobre. Chcem ich aj touto cestou pozdraviť, odkázať im, že ich mám rád. Slovensko mi úprimne prirástlo k srdcu. Veľa mi dalo a mám naň len najlepšie spomienky. Každý Slovák, hoci žije v zahraničí, sa sem musí raz vrátiť. Dlho som tu už nebol, ale stále sa chystám pricestovať aspoň na pár dní, pospomínať si, postretávať ľudí, priateľov, s ktorými som tu niečo prežil. Hoci som čierny, cítim sa a som naozaj Slovák.