Fiasko Trumpovej zahraničnej politiky
Radoslav ŽGRADA – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA
Po ľahkom víťazstve pri podvolení si Venezuely podnikol americký prezident D. Trump ďalší krok na obmedzenie hospodárskeho rastu Číny prostredníctvom odstavenia jej prísunu k uhľovodíkom od spriatelených režimov. Súčasne, usilujúc sa vyhovieť židovskej lobby, ktorá je vo Washingtone extrémne silná, zaútočil spolu s Izraelom na Iránsku islamskú republiku. Tentoraz sa však silne prepočítal…
Po protestoch v Iráne v období od decembra 2025 do februára tohto roku americké a najmä izraelské vedenie nadobudlo dojem, že režim ajatolláhov je značne oslabený. Eufória zo zajatia venezuelského prezidenta Nicolasa Madura navyše dodala Trumpovi sebadôveru. Úzky kruh administratívy amerického prezidenta spolu s kabinetom Benjamína Netanjahua naplánovali rýchlu akciu na zvrhnutie a likvidáciu iránskeho vedenia v domnienke, že tým dôjde aj k zmene režimu prostredníctvom tamojšej (neexistujúcej) politickej opozície.
■ IZRAELSKÝ KONCEPT
Tel Aviv dlhodobo považuje Irán za svoju bezprostrednú bezpečnostnú hrozbu a v regióne po rozvrátení Iraku Saddáma Husajna a al-Asadovej Sýrie zostal Teherán ako jediný režim nepodliehajúci vazalskému postaveniu voči Spojeným štátom. Je to dlhodobý koncept štátu Izrael, o čom hovoril už Wesley Clark v interview z roka 2007. Navyše Irán ako suverénny štát budoval samostatnú od Západu nezávislú geopolitickú architektúru v rámci spoločenstva BRICS. Trump naivne veril v rýchle víťazstvo, ktoré mu dá všetky tromfy pri rokovaní na samite pripravovanom v Číne na prelome marca a apríla (pre neúspech operácie už zrušenom). Irán sa ukázal viac ako húževnatý a nezdolný súper.
■ ZÁPAS O UHĽOVODÍKY
Globálny boj o uhľovodíky má viacero vrstiev, mimo obmedzovania zdrojov pre čínsky priemysel ide aj o zachovanie dolárového systému. Po ropnom šoku z roka 1973 sa nasledujúci rok krajiny Perzského zálivu združené v GCC a OPEC dohodli s Washingtonom, v tom čase brilantne vedeným Henrym Kissingerom, že ropa bude obchodovaná výhradne v amerických dolároch. Krajiny vyvážajúce ropu sú tak nútené reinvestovať dolárové príjmy do amerických štátnych dlhopisov a akcií. To posilňuje úlohu dolára ako svetovej rezervnej meny, financuje technologické investície v Spojených štátoch, živí vojensko-priemyselný komplex a jeho „nekonečné vojny“ – a najmä fakticky dotuje neudržateľný americký verejný dlh, ktorý aj za úradovania súčasného prezidenta neustále rastie.
Úsilie o ekonomické zadržiavanie Číny a ochota vyhovieť Tel Avivu v hypertrofovanej fanatickej snahe zabezpečiť si vlastnú bezpečnosť (v neposlednom rade aj slobodu B. Netanjahua pred väzobným stíhaním) vybuchlo Donaldovi Trumpovi do tváre. Teherán sa zjavne na prípadný konflikt pripravoval minimálne od čias Georga W. Busha, keď bol zaradený na povestný zoznam krajín „Osi zla“. Dôsledne sa nastavil na asymetrický a dlhodobý konflikt s agresorom. Prakticky okamžite po nevyprovokovanom útoku došlo k uzavretiu Hormuzského prielivu pre krajiny spolupracujúce s USA a Izraelom.
Denne sa ním transportuje dvadsať miliónov barelov ropy, čo predstavuje približne štvrtinu svetového obchodu s ropou po mori a dvadsať percent svetovej spotreby a dvadsaťdva percent skvapalneného zemného plynu, pochádzajúceho najmä z Kataru. Na Saudskú Arábiu pripadá približne 5,5 milióna barelov denne, Spojené arabské emiráty tri milióny, Irak 3,5 milióna barelov, Kuvajt dva milióny, Katar zhruba 1,5 milióna barelov ropy denne, k tomu treba pripočítať v priemere približne 6,75 milióna metrických ton (14 miliárd kubických metrov) LNG mesačne. Strategickým cieľom Iránu je uvaliť na Spojené štáty a monarchie Perzského zálivu také vysoké náklady, aby sa americký prezident D. Trump rozhodol pre prímerie zahŕňajúce obmedzenie budúcich izraelských akcií. Teherán chce v podstate donútiť Trumpa, aby si vybral medzi bezpečnostnými záujmami Izraela a stabilitou globálnych trhov.
■ NEKOMPETENTNÉ ELITY
Všetko naznačuje, že nás čaká dlhotrvajúci konflikt s negatívnymi výhľadmi pre svetovú ekonomiku. Pre Európu, ktorá vyšla zo zimnej sezóny prakticky s prázdnymi zásobníkmi plynu, to znamená jediné – v lete bude musieť súperiť s Áziou o nahradenie stratených objemov, a to za výrazne vyššie ceny. Zatiaľ čo európski politici svojim občanom vysvetľovali nutnosť „zelenej transformácie“ a nekonečného boja s Putinovým Ruskom, realita opäť vykoná vlastné korekcie. Všeobecne oba konflikty Západu s nastupujúcimi centrami moci, konkrétne s Moskvou a Teheránom, a tým nepriamo s hlavným protagonistom konfrontácie Čínou, opäť a znova poukazujú na nelichotivý trend – silnejúci úpadok Západu prejavujúci sa v prvom rade krajne nekompetentnými elitami.
