Prvého januára 2026 uplynulo deväťdesiat rokov od narodenia jedného z najvýraznejších básnikov slovenskej literatúry všetkých čias. Charakterizovala ho poetika, ktorá absolutizovala modernistickú požiadavku originality básnického videnia sveta aj jazyka. Bohatou obraznosťou i akcentom na silné zmyslové východisko básnickej výpovede umelecky produktívne odpovedal na vyprázdnenú rétorickú líniu poézie éry schematizmu. Svojou tvorbou do takej miery vplýval na predstavu o modernej básni, že na sklonku 60. a ešte i začiatkom 70. rokov registrujeme v domácej literatúre vlnu jeho epigónov.
Básnik a prekladateľ Ján Stacho sa narodil v Trnave, kde vychodil základnú školu a absolvoval gymnázium (1954). Vysokoškolské vzdelanie ukončil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1960). Lekársku prax vykonával v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach, v rokoch 1964 – 1969 bol redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, krátky čas pôsobil ako česko-slovenský kultúrny atašé v Indii. V rokoch 1970 – 1973 viedol ako šéfredaktor Revue svetovej literatúry, potom utrpel ťažké zranenie pri autonehode a odvtedy bol na invalidnom dôchodku, doživotne pripútaný na lôžko. „Veršokňažník v dužinách slovenčiny“, ako ho trefne nazval Marián Grupač, zomrel 15. júla 1995 v Bratislave vo veku 59 rokov.
Do literatúry vstúpil Ján Stacho ako člen Trnavskej skupiny (konkretisti) na stránkach legendárneho časopisu Mladá tvorba. Knižne debutoval leporelom pre deti Čokoládová rozprávka s ilustráciami mladého Albína Brunovského (1959); v ďalším období sa už k tvorbe tohto druhu nevrátil. Rozsahom nie príliš veľké Stachove básnické dielo zahŕňa zbierky Svadobná hostina (1991), Dvojramenné čisté telo (1964), Zážehy (1967), Apokryfy (1969) a Z prežitého dňa (1978). Čitateľov svojimi knihami veršov vytrhol z osídiel každodennej všednosti a dobových stereotypov, ponúkol im dovtedy neobjavené horizonty, respektíve obohatil vďačných recipientov o senzibilitu, fantazijné nálady a imagináciu. Ako prekladateľ sa Ján Stacho venoval francúzskym (J. A. Rimbaud, A. Bertrand, S. J. Perse…) i ďalším básnikom (P. Neruda, D. Thomas, K. I. Galczyński a iní).
Všetkých členov Trnavskej skupiny spájalo to, že ich vyjadrovacie prostriedky boli samostatnými elementmi básnickej tvorby – s uvádzaním do vzťahov a vytváraním funkčného systému. Pre Jána Stacha platí, že harmonicky vnášal do svojej poézie intenzívne senzibilné videnie sveta, jeho rozmanitých faktov, detailov, nuáns či odtieňov. Dimenziu citlivosti zvykol miestami prevrstvovať expresívnymi tónmi, drsnosťou i cynizmom, metafory maximalizoval, čo raz slúžilo na zvýraznenie významu, inokedy k jeho zašifrovaniu s možnosťou viacznačnej explikácie a interpretácie. Bezpochyby kľúčovú rolu má v Stachovej poézii jazyk, ktorý bravúrne ovládal, respektíve sa s ním virtuózne pohrával. Cez jazyk a zvolené motívy (žena a muž, láska a bolesť, samota a viera, krutosť a čistota, detstvo a domov, choroby a hrôzy, smrť a život) sa snažil vyťažiť nové vnímanie, pociťovanie a videnie. Hlboká skepsa, bolesť, smútok, zúfalstvo, ale tiež viera v život s ustavičnou inováciou a metamorfózami, ktoré v sebe nesú jasné humanistické posolstvo, oslobodzujú básnika od rutinérstva a sebauspokojovania.
Tvorcova poézia obsahuje náboj, ktorý otriasa zdanlivo bezpečnými istotami a útočiskami tohto sveta – zároveň ho funkčne transformuje a integruje v nových rozmeroch. Na druhej strane, ako uvádza Viktor Timura, „zvýrazňuje výlučnosť subjektivity a subjektívneho videnia, čomu zodpovedá formálna voľnosť až provokatívna zmyslovosť, grimasy, grotesknosť, sarkazmus i cynizmus. Myšlienky, asociácie, protirečenia a mnohoznačnosť metafor sa vlieva do dynamického prúdu. S čitateľom nekomunikuje priamo, ale utváraním novej skutočnosti usiluje sa ho vtiahnuť do spolutvorby ľudskej skutočnosti pri odhaľovaní skrytých významov zakódovaných v metaforách.“
Kruciálnym zlomom (nielen) ohľadne básnickej tvorby Jána Stacha bola autohavária, ktorá ho vyradila z aktívneho života, znehybnila a pripútala na lôžko. Finitná kniha veršov (Z prežitého dňa, 1978) evidentne odráža zmenu poetického princípu vo sfére výrazových prostriedkov i básnického tvarovania. Metafora už nemá ústrednú pozíciu, je zriedkavejšia, ale o to účinnejšia, získava vecný charakter a priamu komunikatívnosť. Markantne sa tiež zvyšuje intenzita prežívania vonkajšieho sveta, hlavne prírody, od ktorej akoby básnik očakával milosť… Esenciálne do popredia vystupuje čaro života s jeho krásou, honosnosťou a monumentalitou, zápas o človečenské šťastie a vrúcnosť citu. Frekventovaný motív lásky nadobúda na elegickosti, pričom v celkovom obraze ide o autentický pohľad na svet a subjektívnu (individuálnu) výpoveď tvorcu, ktorý si naliehavo uvedomuje dotyky smrti a zápasí o fundamentálne prejavy života, o vlastnú ľudskosť a dôstojnosť. Voľný verš zjavne ustúpil viazanému, svoje miesto v Stachových básňach harmonicky nachádza aj sonet.
Zovšeobecňujúco možno uviesť, že poézia trnavského rodáka reflektuje nielen zložitosť sveta v druhej polovici 20. storočia, ale i tenziu subjektívnych konfliktov vychádzajúcich z rozporov reality, túžob a osobných ťažkostí, ktoré so sebou prináša nevyspytateľný život. Básnický „modus operandi“, respektíve spôsob a forma, ako ich zobrazil vo svojej tvorbe, začleňuje Jána Stacha k najvýraznejším protagonistom modernej slovenskej umeleckej literatúry.
Text a foto: Peter CABADAJ
