Clá na tovary z Európskej únie (a jej členských štátov) vyvážané do USA mohli byť naozaj aj vyššie ako pätnásť percent. Ale ak mohli byť vyššie, mohli byť aj nižšie. Asi najvýstižnejšie colnú dohodu medzi USA a EÚ charakterizoval tentoraz prezident Peter Pellegrini: „Až čas… ukáže, aké dopady a na koho bude mať táto obchodná dohoda.“
Trump je jednoducho Trump a pre neho nič iné (prepáčte výraz, ktorý sa všeobecne mnohým vrátane autora poznámky bridí) ako „Amerika First“ neexistuje, lebo on to vidí tak, že on je Amerika a že on Trump je „First“. Naoko sa nezdá to aktuálne „zlo“ až také na „obesenie“. Aj keď sa skôr tlačí do textu výraz diktát ako dohoda.
Ministerka hospodárstva Denisa Saková pripomenula, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Podľa nej „Európska únia po náročných a intenzívnych rokovaniach dosiahla rámcovú obchodnú dohodu so Spojenými štátmi americkými“. Dobre, preglgnime, neoponujme. Denisa Saková vyzdvihla, že „namiesto hroziacich 30-percentných ciel, ktoré mali vstúpiť do platnosti už 1. augusta, sa podarilo dohodnúť kompromisnú sadzbu pätnásť percent pre väčšinu tovarov, a to vrátane automobilov“.
A sme teda pri kompromise, ktorý sa málokedy vydáva za úspech, ale ide iba o „vydupanie“ možného z nielen zo zdanlivo prekérnej situácie. To, že súčasťou dohody (opakujeme, dohody, ktorú nekritizujeme, iba s ňou polemizujeme) sú aj miliardové zbrojné objednávky z Bruselu do USA, znie ako mucha v inak chutne vyzerajúcej polievke. Ach, kde sú tie časy, keď slovenský zbrojársky priemysel zamestnával desaťtisíce našich občanov a zarábal pre (hypoteticky) náš štát?
Je tu však ešte čosi, čo „sa zjavilo“ takpovediac aj v súvislosti s (ne)schopnosťou Bruselu zaoberať sa niečím iným ako direktívami, nariadeniami, obmedzeniami a zbrojením či vakcínami. O diletantstve v umení diplomacie ani nevraviac. Podľa agentúry NMS pre voličov vládnej koalície je politika EÚ väčšia hrozba ako vojna na Ukrajine. Napíšme si to aj inak – väčšinou voličov na Slovensku (inak by nezvolili túto vládnu koalíciu) začína byť Brusel vnímaný ako olovená guľa, reťazou priviazaná k ich nohe v situácii väzňa legendárneho Alcatrazu.
Ale to sme sa akosi (úmyselne) odchýlili od hlavnej témy poznámky – Slovensko vo svete medzinárodných ekonomických vzťahov. Vidíme, že cesta delegovať túto problematiku na Brusel je – eufemisticky napísané – pomerne veľmi „nezjazdná“. Ak aj niekedy výnimočne výhodná, tak pre Slovensko určite nie. Tie časy už boli a nejavia tendenciu sa vrátiť. Takže – čo znie ako plán „B“? No, ešte ho nevidieť, ale mohli by to byť intenzívne a najmä už aj teraz preventívne kontakty na zoskupenie BRICS, na ázijské a ďalekovýchodné trhy. Ide o označenie spoločného hospodárskeho zoskupenia krajín Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika. Prvýkrát toto označenie použila investičná banka Goldman Sachs v roku 2001, vtedy ešte ako BRIC. Južná Afrika pristúpila až v decembri 2010 a formálne bola uvedená 18. februára 2011. Od roka 2024 do BRICS vstúpili Egypt, Etiópia, Irán a Spojené arabské emiráty. Pôvodne malo od prvého januára 2024 dôjsť k rozšíreniu zoskupenia aj o Argentínu a Saudskú Arábiu. BRICS však ďalej rastie a už rozhodne netvorí iba nejakú tieňovú ekonomiku. Naopak, začína byť VIP hráčom vo svetovom obchode. Tadiaľ vedie aj cesta pre Slovensko, tentoraz skôr diaľnica.
Text: Ivan BROŽÍK – Foto: Internet
