Tridsaťtri nevyužitých rokov na upevnenie národného organizmu

Vladimír REPKA ‒ Foto: Internet 

Pri písaní tohto článku k ďalšiemu výročiu existencie nášho druhého samostatného štátu v moderných dejinách som dlho premýšľal, či by presnejší titulok nemal znieť „Tridsaťtri premárnených rokov“, a to mám na mysli skôr stav slovenského národného organizmu ako samotného štátu. Isté príznaky, kam sa bude tento stav uberať, sa však začali objavovať dávno pred prvým januárom 1993. V tejto súvislosti mi v pamäti rezonuje množstvo udalostí, najmä z posledných troch rokov pred obnovením samotnej štátnosti. Mám na mysli napríklad udalosti spred budovy SNR na Župnom námestí v Bratislave z 29. marca 1990 známe ako začiatok tzv. Pomlčkovej vojny.

Ako aktívny účastník a jeden z organizátorov mohutného zhromaždenia pred slovenským parlamentom som mal za Štúrovu spoločnosť tú možnosť byť priamym svedkom všetkého, čo sa vtedy pred budovou SNR dialo. Pamätám sa na ten deň mimoriadne presne, lebo sme aj so zástupcami ostatných národných organizácií udržiavali voľný priestor pred vstupom do parlamentu.

■ NEBOL MANDÁT…

Pred deviatou hodinou zrazu zhromaždenie ožilo, lebo k bráne budovy prichádzali dočasný premiér vlády SR Milan Čič a predseda SNR Rudolf Schuster. Razili si cestu davom k bráne a okolostojaci ľudia na nich pokrikovali: „Kedy už vyhlásite to samostatné Slovensko?“ Na to jeden z nich odpovedal: „Na to nemáme mandát!“ Ako reakcia sa ozvalo z davu, ktorý si veľmi dobre uvedomoval nedávnu komunistickú príslušnosť oboch konfrontovaných politikov: „A litovskí komunisti ho mali?!“ V tom čase totiž už 11. marca vyhlásila Litva nezávislosť od Sovietskeho zväzu aj hlasmi komunistických poslancov. Ktovie, ako by sa vyvíjali ďalšie udalosti, ak by sa vtedy dotyční politici riadili litovským príkladom či osobným presvedčením, na ktoré národne uvedomelý Slovák nijaký mandát nepotrebuje.

 ■ MEMORANDOVÉ OZVENY

K ďalším takým  príznakom, či skôr varovaniam, patrili udalosti spojené s celoslovenskými oslavami stotridsiateho výročia Memoranda národa slovenského, ktoré zvolala Matica slovenská na 8. júna 1991 do Martina. V rámci osláv sa v centre mesta uskutočnilo  početné zhromaždenie občanov, delegátov a návštevníkov z celého Slovenska, ktorí sa stali svedkami prihlásenia Matice slovenskej k úsiliu o získanie štátnej samostatnosti SR. Príslušné vyhlásenie prečítal z tribúny nezabudnuteľný Gustáv Valach, zatiaľ čo jeho hereckí kolegovia z martinského divadla na protest ostentatívne opustili zhromaždenie a verejne tak prezentovali svoj odmietavý postoj k emancipačnému úsiliu vlastného národa. Zdá sa, ako máme v hereckých kruhoch možnosť vidieť aj dnes, že profesionálne predstieranie cudzej identity ide väčšinou predsa len na úkor tej vlastnej… A napokon, príklad zlyhania poslancov HZDS vo federálnom parlamente podporou Zemanovej česko-slovenskej Únie, ktoré nebyť Klausovho ultimáta zo 6. októbra 1992 mohlo vážne ohroziť rozdelenie federácie.

■ ERÓZIA NÁRODNÉHO

Ako vidno aj z týchto, ale aj iných príkladov slovenský národ vstupoval do éry svojej štátnej samostatnosti poznačený zhubným asimilačným vplyvom predchádzajúcich štyridsiatich piatich rokov nejednotný a vedený nespoľahlivou a národne nekonzistentnou politickou reprezentáciou, ktorá v tom období nemala konkrétnu predstavu, aký obsah by mala mať samostatná slovenská štátnosť. Navyše pomerne silná opozícia predtým aj ústavne odmietajúca vznik nového štátu len čakala na svoj revanš. Je len pochopiteľné, že aktuálna vládna moc sa v tom prelomovom čase zamerala najmä na hospodársku, menovú a ekonomickú stránku budovania novej republiky, avšak absencia upevňovania a podpory národného, jazykového a kultúrneho obsahu štátu sa ukázala ako podstata príčin erózie a postupnej národno-duchovnej paralýzy slovenského národného organizmu pretrvávajúca do súčasnosti.

V každom prípade prvého januára 1993 nastala nová epocha v dejinách slovenského národa, ktorá si vyžadovala adekvátne dlhodobé prístupy a metódy pôsobenia. Nemal to byť koniec snaženia národných síl, len nový začiatok. Moc v novom štáte prebrali politické sily, ktoré boli okolnosťami donútené akceptovať daný stav, ale vnútorne ho neprijali z osobného či národného presvedčenia, keďže ho jednoducho nemali.

■ POSOLSTVO ZOTRVAČNOSTI

Túto zvláštnu situáciu predznačilo aj stretnutie na pôde Krajanského múzea Matice slovenskej v Bratislave 5. januára 1993, ktoré pripravil Ústav pre zahraničných Slovákov, a malo byť prejavením pocty novému štátu a pohľadom do budúcnosti, resp. načrtnutím novej perspektívy ďalšieho vývoja. Okrem mnohých významných hostí z Matice slovenskej, politických strán, vedúcich predstaviteľov organizácií zahraničných Slovákov a i.  sa na stretnutí zúčastnili aj predstavitelia vládnej moci ‒ vtedajší minister zahraničných vecí SR Milan Kňažko a zástupca HZDS Augustín Marián Húska. V úvodnom prejave v podaní riaditeľa ÚZS Dr. Jána Bobáka bol predstavený pohľad na budúcnosť SR z národného hľadiska (tzv. program troch D – demokratizácia, decentralizácia a dečechizácia) s dôrazom na nevyhnutnosť vymanenia slovenského kultúrneho a jazykového priestoru z českého vplyvu ako základného predpokladu zdravého rozvoja nášho národa. Toto posolstvo prijalo auditóriom so zjavným uspokojením, a to aj za predsedníckym stolom.

Na to vystúpil Milan Kňažko a vo svojej odpovedi síce kultivovane, ale rozhodne odmietol akékoľvek nové prístupy v slovensko-českých vzťahoch či zmeny v slovenskej politike do budúcna v tejto dôležitej oblasti. O budovaní zdravého vlastenectva, národného povedomia, preferovaní slovenskej kultúry, školstva, jazyka a tradícií nezaznelo z jeho strany ani slovo. Nadšenie v sále citeľne zamrzlo a pre mňa to bol signál, že existujúca štátna moc nemá pre budúcnosť národa nijaký plán. Stručne povedané – pokračujme ďalej v tom, čo bolo, len v nových pomeroch a administratívnych hraniciach. To presne vyjadrovalo a dodnes vyjadruje predstavu štátnej moci o smerovaní SR.

■ KONZERVOVANIE MINULOSTI

Táto „doktrína“  konzervovania „československej“ minulosti a spôsobov konania v nových pomeroch štátnej samostatnosti stala sa zároveň  kardinálnym a chronickým problémom Slovenskej republiky. Či už ide o obdobie do roka 1998 alebo po ňom, keď sa k moci dostala predtým už spomínaná modifikovaná opozícia, nič sa nezmenilo v napĺňaní štátnej formy národným obsahom. Naopak, po nástupe Smeru ako voľného pokračovateľa predchádzajúcej, samostatný štát akceptujúcej garnitúry sa základné, z bývalého Československa zdedené smerovanie ešte posilnilo. Príslušným štátnym orgánom akoby došla trpezlivosť a začali postihovať tie skupiny obyvateľstva, ktoré najvýraznejšie prejavovali svoje vlastenecké cítenie. Mám na mysli kauzu Slovenskej pospolitosti, ale aj iných národne orientovaných skupín a jednotlivcov, ktorým bola nasadená psia hlava „politického extrémizmu“.

To všetko ruka v ruke s čoraz intenzívnejšou démonizáciou prvej Slovenskej republiky, bez existencie ktorej by nevznikla ani len myšlienka, nieto ešte realita  súčasnej štátnosti. Namiesto širokej kampane šírenia a upevňovania národného povedomia a integrity štátotvorného národa, známe a overené z ostatných oslobodených národov bývalého postsovietskeho bloku, na Slovensku pokračovalo ťaženie proti väčšine ako-tak národným pohybom pretavené do sprísňujúcej sa legislatívy v posilnení represívnych orgánov. Výsledkom týchto dlhotrvajúcich krokov za absencie akejkoľvek štátnej podpory slovenského národného organizmu je súčasný úbohý obraz slovenskej spoločnosti, zmietajúcej sa v akomsi predsmrtnom kŕči.

■ DEZINTEGRAČNÝ TREND

Iróniou je, že tzv. štát akceptujúce politické sily, ktoré uvedený proces rozbehli v nádeji, že sa zapáčia svojim tútorom v zahraničí, sa nakoniec od roka 2020 sami stali jeho obeťou. Bez ohľadu na to, v súčasnosti len ďalej pokračuje trend dezintegrácie národnej identity Slovákov najmä dlhodobým pôsobením českého jazyka a kultúry cez verejnoprávne a súkromné médiá a prostredníctvom kultúrnych podujatí usporadúvaných pravidelne v každom kúte Slovenska. Stačí si urobiť štatistiku televízneho vysielania tzv. slovenských kanálov a zistíte, že proporcionalita češtiny voči slovenčine vo vysielaní sa vo všeobecnosti pomaly, ale iste blíži k päťdesiatim percentám.

V poslednom čase sa tento vplyv ešte zvýšil. Pár ráz som pri pozeraní televízneho programu nezačul slovenčinu simultánne ani na jednej domácej televíznej stanici! A to nespomínam tzv. zábavné programy, ale aj iné, ktoré sa tradične nezaobídu bez českého hosťa. Keď k tomu prirátate oblasť filmového umenia, kde sa mnohým dielam svetovej kinematografie dodnes nedostalo slovenského znenia alebo dabingu, zato v českom ekvivalente ich máte v televízii, kinách, DVD a iných nosičoch plné regály, oblasť tzv. miestnej a obecnej kultúry, kde minimálne päťdesiat percent pozvaných umeleckých telies má české pozadie, rozhlasové vysielania, kde sa české hudobné a iné skupiny a podobne prezentujú ako domáce a tiež posledný trend prelínania češtiny a slovenčiny vo filmoch, v televíznych seriáloch, ale aj v hudobnej produkcii, zistíte, že z tohto hľadiska je súčasná Slovenská republika len bizarným pokračovaním bývalého „Československa“.

Svedčia o tom aj uplynulé,  v poradí tridsiate tretie televízne vianočné sviatky nesúce sa „tradične“ v znamení osláv českej kultúry a jazyka vrátane záplavy českých rozprávok pre slovenské deti, nedávajúce ani  najmenšiu nádej, že tie nasledujúce Vianoce budú už skutočne slovenské.