Župčiansky samotár ako prvý slovenský disident

Text a foto: Igor VÁLEK

Zanedlho si pripomenieme stopäťdesiate výročie úmrtia jedinečnej osobnosti histórie, duchovného života a literatúry – Jonáša ZÁBORSKÉHO (1812 – 1876). Muža, ktorého odkaz je hodný spomienky aj zamyslenia.

 Na košickom Hlavnom námestí sa v čase popoludnia zimného dňa ponáhľajú za radosťami a čelia starostiam obyvatelia i návštevníci mesta. Vietor im ženie do očí snehové vločky, klopia hlavy a smerujú tam, kde sa schovajú pred nepriazňou. Oproti Dómu sv. Alžbety stojí bývalá katolícka fara a z jej fasády sa pozerajú tváre dvojice významných osobností: „Na košickej fare sa 24. februára 1849 stretli vedúci predstavitelia slovenského národa Ľudovít Štúr a Jonáš Záborský a rokovali o národnom programe Slovákov.“

■ ZRKADLO TVÁRE

Stačí si spomenúť na súvisiace časti Záborského životopisu a musíte uznať, že je to text… polemický. Vernejšie pravde je skôr vyobrazenie súperov – lebo tými po začiatočnom spoločnom „vzplanutí“ Záborský a Štúr boli. Všimnime si najmä výraz Záborského tváre. Oči potiahnuté vzdorom, zachmúrený výraz, stvrdnuté rysy okolo úst…

Ozaj, existuje vôbec stvárnenie tohto muža, na ktorom by bol výraz jeho tváre iný? Pamätník na mieste rodného domu v turčianskom Záborí s bustou od Fraňa Štefunku, busta v prešovskom parku na centrálnom námestí, pamätná tabuľa na fare v Župčanoch, takmer dvadsať rokov skrývaná busta opätovne „tróniaca“ na tej istej košickej Hlavnej, tentoraz číslo 67, kde bol Záborský profesorom, portrét od akademického maliara Andreja Kováčika, plaketa od J. Liptáka. Vždy tá istá zachmúrená tvár s bolestným a so zatrpknutým výrazom – zrkadlo života plného sklamaní…

■ ŽIVOTOPIS ZATRPKNUTOSTI

V Záborského Vlastnom životopise sa môžeme dočítať, že prišla (naňho) chvíľa, keď sa opäť raz zapovedal. Stisol vzdorne ret, pevnejšie sa zaprel rukami do písacieho stola a napísal: „Životopis spisovateľov objasňuje značne jeho diela, je akoby kľúčom do ich svätyne. A nikto, tuším, život človeka vernejšie opísať nemôže ako on sám. To, hľa, príčina, prečo ja končím svoju spisovateľskú činnosť krátkym opísaním pamätnejších svojich osudov. Uznávam to za potrebné pre ten prípad, keby ma daktoré z mojich diel prežilo a udržalo sa na čas vo verejnosti. Ak ale takého dôjdu ocenenia ako v Šemberových Dějinách řeči a literatury české, kde meno moje len registrík pokútnych pisálkov rozmnožilo, nech príde k mnohým márnym prácam i táto. Ostatne životopis môj prispeje trochu i k objasneniu mnou prežitého veku. Kto menovite so slovenskou literárnou i politickou históriou zapodievať sa bude, ten tu daktoré užitočné pokynutia nájde.“

Toľko – vraj naposledy s perom v ruke – Záborský, zatrpknutý „národný hriešnik“, ako sám seba nazval v ktorejsi Žihadlici. Nebol by to on, keby na osteň zabudol i v takom vážnom „testamente“, myslíme tým narážku o vytvorení ďalšej „márnej práce“. Nebol by to on, keby i predvídavo nemal pravdu, myslíme tým skutočnosť, že kto sa „slovenskou literárnou i politickou históriou zapodieva“, nemal by obísť tento dokument. Má možnosť konfrontovať pohľad do diania v národno-emancipačnom hnutí v prvej polovici 19. storočia a medzi ľudí, ktorí pohyb priamo vyvolávali a či značne ho ovplyvňovali.

■ ÚSTUP ZO ZAŤATOSTI

Vráťme sa k meritu problému. Keď Jonáša Záborského „inštalovali“ v auguste 1853 za katolíckeho farára do dedinky Župčany, prišiel zatrpknutý, rozhádaný so svetom a rozhodnutý, že už nikdy nesiahne na tvorivé pero. Až okázalo sa začal venovať majetkovým pomerom a hospodáreniu. Opäť naplno, ako vždy a všetkému. Našťastie, v zaťatosti vydržal iba päť rokov, lebo – ako píše literárny historik Jaroslav Rezník: „Ustúpil vari prvý a posledný raz vo svojom živote a bolo to na prospech slovenskej literatúry.“ Tej, ktorej venoval veľkú časť života, pokladajúc ju za priam pevné lano, ktorým možno z jamy útlaku vytiahnuť národ na výslnie. Ak trochu zjednodušíme dej, môžeme povedať, že – okrem opísaného osudného košického stretnutia so Štúrom kdesi na úsvite „hádky“ – povestnou poslednou kvapkou bola dovtedy v slovenskej literatúre nevídaná polemika o jednej knihe.

Teda o jednej knihe zdanlivo, v skutočnosti však nešlo o nič menej ako o charakterový stret medzi starým a novým. O jazykové a literárne pole, na ktorom sa proti sebe postavili Staroslováci a štúrovci, rozdelení Záborského zbierkou Žehry z roka 1851. Boje o Žehry, lebo i tak história nazvala toto zápolenie, predstavovali rozhodujúci bod na ceste od literárneho klasicizmu a staroslovenčiny k literárnemu romantizmu a spisovnej slovenčine. Hneď po vyjdení knihy sa rozpútala prestrelka medzi opozičnými periodikami, Slovenskými novinami na Záborského strane a naproti tomu Hurbanom vydávanými Slovenskými pohľadmi na strane druhej. Ba mohli by sme povedať, že na „pôde“ tejto Záborského knihy sa utvoril priestor na cizelovanie najzávažnejších otázok slovenského literárneho, kultúrneho i politického života a jeho ďalšieho vývoja. Zvíťazili štúrovci. Nevyhral však, aspoň zo širšieho pohľadu, aj Jonáš Záborský ?!

■ CHLAD NEPOROZUMENIA

Zima stojaca pri Záborského kolíske i hrobe (narodil sa vo februári a zomrel v januári) akoby zapustila korene do všetkých ročných období jeho života, akoby to bola osobná ľadová krajina medzi týmito hraničnými kameňmi. Skúsme si predstaviť ako – až na krátke výnimky – musela citlivá duša človeka kňaza i literáta s veľkým srdcom trpieť zimou neporozumenia, odsudzovania, ba až očierňovania a výsmechu, ktoré ho stále prenasledovali.

Jonáš Záborský si vyslúžil rôzne epitetá – „župčiansky samotár“, „prvý slovenský disident“, „národný hriešnik“… Skúsme, aby sa zaužívalo ďalšie – „prezieravý kritik“. Veď napísal aj to, že ak zavrieme oči a kdekoľvek medzi Dunajom a Tatrami pichneme prstom do mapy, nájdeme ‒ Kocúrkovo. Myslel tým stav spoločnosti, ktorá bola, je (i bude?) často vo svojom vnútornom „fungovaní“ taká smiešna, až je to do plaču. Mimochodom, napísal to – prezieravo a kriticky – pred viac ako jeden a pol storočím…