Generál, ktorý zachránil mladú republiku
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora
Josef ŠNEJDÁREK pochádzal z moravského mesta Napajedla, kde sa narodil pred stopäťdesiatimi rokmi 2. apríla 1875. Mama mu zomrela, keď nemal ani dva roky, a vychovávali ho prarodičia. Ako trinásťročný si zmyslel, že sa stane tureckým pašom, utiekol z domu a dostal sa až do Terstu. Dobrodružná povaha ho neopustila ani po tom, keď úspešne vyštudoval kadetskú školu. V innsbruckých kasárňach sa nudil. Tvrdil, že „rváč a vojak patria na front, a keď front nejde za mnou, musím za ním“.
Po dvojročných potulkách Stredomorím a Afrikou vstúpil v januári 1899 do francúzskej Cudzineckej légie. Počas siedmich rokov sa zúčastnil na mnohých poľných ťaženiach na Sahare a v horách Atlasu. Domorodí beduíni sa ho báli, ale si ho i vážili. Nazývali ho Šan-Darik ben Debrá. V alžírskom Orane si našiel manželku Cathérine, dcéru bohatého veľkostatkára, odvážnu ženu, ktorá, keď bola doma sama s malou dcérkou, zastrelila dvoch zlodejov, ktorí vnikli do domu…
■ VO VEĽKEJ VOJNE
V prvej Veľkej vojne 20. storočia bojoval na francúzskej strane, utrpel viaceré zranenia a zbieral vyznamenania i povýšenia. Na konci vojny ho poverili formovaním česko-slovenských légií. Patril k blízkym spolupracovníkom Milana Rastislava Štefánika, ktorý sa spoliehal na Šnejdárkove bojové skúsenosti. Po vyše dvadsiatich rokoch sa začiatkom roka 1919 mohol opäť prechádzať Prahou.
Prvý minister národnej obrany Československej republiky Václav Klofáč ho nenechal dlho odpočívať. Poveril ho velením v boji o Těšínsko, na ktoré si robili nároky Poliaci. Báli sa ho a očierňovali. „U Poliakov som dostal prezývku Waligura, to je chlap, ktorý v poľských rozprávkach žerie deti,“ spomínal. „Niesol som tento titul pokojne, pretože som mal úplne čisté svedomie.“ Poliaci mu dokonca nastražili pod posteľ bombu. Síce vybuchla a poškodila dom, ale Šnejdárek atentát prežil. O deväť dní úlohu splnil…
■ LESŤ S KANIBALMI
Na Slovensko sa valili maďarskí červenoarmejci Bélu Kúna, vojaci Maďarskej republiky rád. Šnejdárek sa postavil na čelo 2. pešej divízie, ktorú tvorili neskúsení nováčikovia a narýchlo zmobilizovaní veteráni. Zastavil ústup a 9. júna 1919 prešiel do protiútoku. Vytlačil Maďarov z Banskej Štiavnice, zo Zvolena, z Tisovca, z Novej Bane… Využil i lesť. Asi stovke mužov prikázal, aby si začiernili tváre a na hlavy si uviazali turbany. Nechal ich cestovať vlakom zo Žiliny do Košíc, na každej stanici vystúpili a nezrozumiteľne bľabotali. Maďarskí špióni poslali do Budapešti správu, že Šnejdárkovi prichádzajú na pomoc senegalskí strelci kanibali, čo spôsobilo v maďarskom vojsku veľkú paniku.
■ TVRDÝ, ALE SPRAVODLIVÝ
Bol tvrdý k sebe i k svojim podriadeným, ale viackrát dokázal, že má vskutku ľudské srdce. V júli 1919 jednému vojakovi hrozil trest smrti za šírenie boľševickej propagandy a podnecovanie k vzbure. Šnejdárek tento rozkaz nepodpísal. „Osemnásťročný mladík je ešte skoro dieťa. Nemôže byť nebezpečným boľševikom a vojsko, ktoré by sa dalo podnietiť k vzbure rečami osemnásťročného dieťaťa, nie je vojsko. Potrestajte ho inak. Myslím, že najlepšie pár zauchami,“ argumentoval. Z tohto „nebezpečného vzbúrenca“ vyrástol vzorný vojak.
Rovnako veľkodušne sa zachoval asi k štyristo Zvolenčanom, ktorých Maďari pri ústupe vzali so sebou. Podarilo sa im poutekať, ale česko-slovenskí žandári v nich videli boľševikov. Zatvorili ich v kine. „Bol tam neznesiteľný zápach a úplne skazený vzduch,“ spomínal generál Šnejdárek. „Muži stáli a sedeli pri stenách aj uprostred sály, kde len mohli. Miestnosť bola zašpinená, znečistená aj výkalmi, pretože záchodu nebolo. Povedal som si: Za štyridsaťosem hodín mám vo Zvolene choleru. Vstúpil som dnu, zdvihol som ruku a vyžiadal ticho. Potom som sa opýtal: Odkiaľ ste všetci? ‒ Všetci sme z tunajšej továrne. Keď boľševici boli zahnaní z mesta, vzali nás násilím so sebou. Keď sme sa vracali z Lučenca späť do Zvolena, pochytali nás v lesoch česko-slovenskí vojaci a dopravili sem. Naše ženy a deti nám nosia jedlo… Obraciam sa k žandárskemu dôstojníkovi a pýtam sa ho: Prečo ich tu držíte zatvorených? – Musíme s nimi spísať protokoly, znela odpoveď. Ja na to k tým zajatcom: Ak vás pustím na slobodu, sľubujete mi, že nikto neutečie a že sa dostaví vždy, keď bude treba, na výsluch? – Sľubujeme! ‒ Tak marš von! Vonku na vás čakajú vaše ženy.“
■ POMNÍK ŠTEFÁNIKOVI
Po utíchnutí bojov pôsobil Šnejdárek v trnavskej, košickej a už ako generál v bratislavskej posádke. Na jeho podnet postavili prvý pomník na mieste tragickej smrti generála Štefánika. V roku 1927 ho oficiálne zbavili záväzkov voči francúzskej armáde a stal sa česko-slovenským občanom. Bol horúcim kandidátom na miesto náčelníka generálneho štábu, ale politici vrátane prezidenta Masaryka dali prednosť intrigujúcemu Ludvíkovi Krejčímu. Josef Šnejdárek sa rozhodol odísť do penzie. Žil v Bratislave a po rozdelení republiky v emigrácii vo Francúzsku a v marockej Casablanke, kde zomrel pred osemdesiatimi rokmi 13. mája 1945, mesiac po smrti manželky. Ich telesné pozostatky uložili na cintoríne v rodnom meste Napajedla až v roku 1996.
■ ČESTNÝ OBČAN ZVOLENA
O životnej ceste Josefa Šnejdárka hovoria jeho memoáre. Prvý raz vyšli už v roku 1939 a opätovne v roku 1994 pod názvom Pochoduj, alebo zomri! Dozvedáme sa z nich aj o oslobodzovaní Zvolena v roku 1919. Vtedy býval v dome Wittmannovcov, v rodine, ktorá úspešne podnikala v mliekarenskom priemysle. Nakoniec sa stali i príbuznými, keď sa jeho dcéra Mária vydala za mladého Wittmanna. Vnučka Katarína sa po návrate na Slovensko usilovala udržať pamiatku generála Šnejdárka. Výsledkom je pamätná tabuľa na Wittmannovom dome v centre Zvolena, ktorého sa Josef Šnejdárek v roku 1934 čest
