Atletický míting, ktorý vstal z popola ako bájny fénix
Vladimír MEZENCEV ‒ Foto: atletika.sk
O tomto podujatí sa vždy hovorí s úctou. Konkrétne od roka 1957, keď sa zrodilo. Začiatkom augusta oslávilo svoje významné jubileum, ale „iba“ šesťdesiat rokov. Ako vidieť, aj náš najslávnejší atletický míting si prežil nielen šťastné, ale i smutné roky. Teda také, v ktorých sa jeho dátum konania vôbec neobjavil v nijakom kalendári kráľovnej športu. Tých smutných bolo až osem. Okrem nich boli i ďalšie – nie veľmi vydarené. Konkrétne tie, keď namiesto olympijských víťazov a medailistov svetových šampiónov i rekordérov štartovali v jednotlivých disciplínach iba priemerní pretekári.
Za tie desaťročia sa v jeho dejinách veľa zmenilo. Najčastejšie názov podujatia – až jedenásťkrát – o niečo menej dejiská; v Bratislave boli preteky na troch miestach, potom prišla šamorínska kapitola a už tri roky je domovom mítingu Banská Bystrica. Verme, že keď nie natrvalo, tak na veľmi dlho…
Niekoľkokrát pritom hrozil definitívny zánik mítingu, najakútnejšie po jeho päťdesiatom ročníku v roku 2010. Napriek tomu, že dovtedy ani jedno športové podujatie nepritiahlo na Slovensko toľko svetových hviezd. Z mítingu, zaradeného do elitného svetového atletického seriálu MOBIL IAAF GRANT PRIX, sa stal národný seriál GRANT PRIX Slovensko 2010. Aj keď išlo o podobné pomenovania, aj športovému laikovi bolo jasné, že rozdiel medzi týmito pretekmi bol taký, ako povedzme medzi Bratislavou a Sninou. Pritom však priaznivci atletiky mohli byť vôbec radi, že sa uskutočnili. I tak však potom nasledovala smutná päťročnica bez nich…
■ UZNÁVANÉ SVETOM
Ani s názvami mítingu to nebolo jednoduché. Jeho prvé dva ročníky sa volali Veľká cena Pravdy. Potom sa však v Prahe niekomu znepáčil prívlastok „veľká“, a tak ďalšie štyri sa uskutočnili pod názvom Cena Pravdy. V ďalších rokoch pribudli k organizátorom a k sponzorom Čs. televízia a vtedajší národný podnik Slovnaft, a tak v rokoch 1973 – 1989 podujatie doslovne prekvitalo pod názvom PRAVDA – TELEVÍZIA – SLOVNAFT na štadióne TJ Inter Bratislava. Už pri vyslovení slova „péteeska“, pretože takto zľudovel názov pretekov, akosi automaticky začala vyžarovať úcta k podujatiu, ktoré v tých časoch v atletickom svete niečo znamenalo.
V rokoch 1992 – 2010 však v názve už zostal iba významný spracovateľ ropy, teda Slovnaft, i to iba v období 1992 – 1998. Slovnaftu nemožno nič vyčítať, naopak, na niekoľko rokov sa mu podarilo udržať vysoký štandard podujatia, veď napríklad v roku 1992 na štadióne Interu sa predstavili siedmi úradujúci majstri sveta z MS 1991 v Tokiu. O rok neskôr diváci mohli obdivovať Marlene Otteyovú, ktorá v priebehu dvadsaťtri rokov (1980 ‒ 2003) na olympijských hrách i svetových šampionátoch vrátane halových vybojovala tridsať medailí! Bez problémov zvíťazila v oboch šprintoch so svetovými výkonmi…
Po najsmutnejšej kapitole slávneho podujatia, ktorá trvala päť rokov (2011 – 2015), keď sa neuskutočnilo ani raz, prišlo zmŕtvychvstanie a zároveň návrat k názvu, ktorý sľuboval cestu k najvydarenejším rokom mítingu. Už nie však v Bratislave, ktorá nemohla poskytnúť dôstojný štadión, aj keď sa to zdá neuveriteľné, akosi jej už vôbec nezáležalo na tom, aby jej slávu vo svete šírili i veľké atletické preteky. Tie sa presťahovali do najmodernejšieho všešportového komplexu na Slovensku – do Šamorína. Bolo tam síce dôstojné a vyhovujúce prostredie, ale ani to sa špičkovým atlétom nestalo trvalým miestom na každoročné zápolenia. Od roka 2023 sa preteky P ‒ T ‒ S uskutočňujú v prostredí, kde je slovenská kráľovná športu skutočne doma – pod Urpínom. Doterajšie tri ročníky v Banskej Bystrici dokázali, že v súčasnosti je to doslova najideálnejšie miesto, ktoré na Slovensku máme a v ktorom „péteeska“ môže z roka na rok zvyšovať svoju autoritu i úctu.
■ MAGNET BUBKA
Spomenúť všetkých tých atlétov svetovej extratriedy, ktorí súťažili na mítingoch P ‒ T ‒ S by zabralo skutočne veľa priestoru. Spomeňme preto iba niekoľkých z nich. Ako prvého skokana o žrdi Sergeja Bubku; ten sa v Bratislave predstavil v dvoch dresoch – najskôr v sovietskom a potom v ukrajinskom. Bubka azda najviac preslávil tento atletický míting. Až 35-krát vytvoril nový svetový rekord (17-krát vonku, 18-krát v hale), z nich dva razy iba v Bratislave, Paríži a v Moskve.
Pri Dunaji v roku 1984 výkonom 585 centimetrov svoj premiérový a o štyri roky neskôr skokom 605 centimetrov v poradí sedemnásty. Svedkami týchto rekordov bolo v oboch prípadoch vyše dvadsaťtisíc divákov. Na „péteeske“ Bubka štartoval až osemkrát, nevyhral iba raz. V roku 1989 mu na Slovensku nevyšiel pokus o tretí svetový rekord. Vtedy však od nás odchádzal nielen s cenou za prvenstvo v súťaži, ale aj za najhodnotnejší výkon podujatia a zároveň i s dekrétom o udelení čestného občianstva hlavného mesta Bratislavy. V roku 1994, teda po desaťročí od vytvorenia svetového rekordu na Pasienkoch, sa s péteeskou natrvalo rozlúčil zopakovaním výkonu z roka1984, teda s prekonaním latky vo výške 585 centimetrov.
Tohto atléta v roku 1997 vyhlásili za najúspešnejšieho svetového športovca roka, okrem toho v roku 1988 sa v Soule stal olympijským víťazom a je šesťnásobným majstrom sveta nepretržite za sebou.
Nemenej úspešná je aj jeho športovo-diplomatická kariéra. Bol predsedom Ukrajinského olympijského výboru, viceprezidentom IAAF, členom Medzinárodného olympijského výboru. Bratislavu, ktorú tak miluje, navštívil ešte niekoľkokrát, trebárs v roku 2007 pri príležitostí osláv pätnásteho výročia vzniku Slovenského olympijského výboru, v roku 2011 ako divák sledoval daviscupové stretnutie Slovensko – Ukrajina, pretože jeho syn Sergej bol vynikajúci tenista a reprezentant svojej krajiny. Sergej Bubka s veľkou radosťou privítal obnovenie mítingu P ‒ T ‒ S v roku 2016 s nádejou, že podujatie s takou bohatou históriou sa vracia späť. Dúfa, že bude na vysokej úrovni, no ešte dôležitejšie je, že sa ho po dlhej prestávke podarilo obnoviť…
■ STÁLE MÁ MOTIVÁCIU
Hod kladivom žien mal na P ‒ T ‒ S premiéru až v roku 2016 v Šamoríne. Vtedy zvíťazila Anita Wlodarczyková z Poľska výkonom 77,20 metra. K nám prišla s tou najlepšou vizitkou. Už v roku 2012 vyhrala olympijskú súťaž v Londýne a na svojom konte mala tri tituly majsterky sveta (2009, 2013, 2015) a prívlastok prvej ženy na planéte, ktorá kladivo hodila za hranicu 80 metrov. Stalo sa tak v roku 2015. Celkovo má na svojom konte tri zlaté olympijské medaily (2012 Londýn, 2016 Rio de Janeiro, 2021 Tokio), po štyri z majstrovstiev sveta a Európy a po prvýkrát vytvorila nový svetový rekord v roku 2009 hodom dlhým 77,96 metra.
Na mítingu P ‒ T ‒ S štartovala päťkrát, vždy sa jej na tomto podujatí páčilo, i keď v roku 2021 sa musela uspokojiť s druhým miestom za Rodriguezovou z Venezuely. Premožiteľku nenašla ani na jubilejnom šesťdesiatom ročníku, aj keď jej výkon 70,94 metra nezodpovedal vzdialenostiam, na ktorých končilo kladivo hodené z jej rúk pred desaťročím. Nečudo, veď výkon pod Urpínom dosiahla v deň svojich štyridsiatych narodenín a je teda svetovým veteránskym rekordom v kategórii Masters 40+. Ten pripojila k svojmu svetovému rekordu, ktorý predstavuje 82,98 metra.
Ťažko povedať, kde sa zrodili chýry o tom, že v Banskej Bystrici ukončí svoju pretekársku kariéru. Naopak, ako povedala, motivácia jej do ďalších súťaží nechýba a ráta s tým, že bude štartovať aj na jesennom svetovom šampionáte v Tokiu. Čas ukáže, či sa pokúsi urobiť všetko pre to, aby sa ešte zúčastnila na OH 2028 v Los Angeles. Zatiaľ teda motivácie má dosť, ale nemôže zaručiť, či jej vydrží až do najbližšej olympiády. Kariéru v každom prípade nekončí. Keďže P ‒ T ‒ S patrí medzi jej najobľúbenejšie mítingy, na Slovensku ju možno uvidíme aj o rok…
■ VYDARENÉ JUBILEUM
Organizátori jubilejného šesťdesiateho ročníka tohto mítingu sa až po jeho veľmi vydarenom priebehu priznali, že s takým aj rátali. Pre istotu však svoj optimizmus nedávali „na bubon“ a nechávali si ho pre seba. Nakoniec, dôvodov na spokojnosť mali viacerí. Okrem nich asi štyritisícpäťsto divákov, ktorí videli hodnotné výkony, niekoľko národných i mítingových rekordov, a v neposlednom rade aj z toho, že slovenskí atléti sa pri silnej zahraničnej konkurencii nestratili.
Táto „péteeska“ sa do svojej bohatej kroniky zapísala aj tým, že na Slovensku sa premiérovo bežala stovka pod 10 sekúnd. Stalo sa tak zásluhou amerického šprintéra Ronniho Bakera, ktorý dosiahol čas 9,94 sekundy, a aj v poradí druhého Ryiema Fordeho z Jamaiky – ten stovku absolvoval za 9,98 sekundy. Baker, ktorý na OH 2021 v Tokiu obsadil piate miesto časom 9,95 sekundy, po dobehnutí neskrýval svoju obrovskú radosť z toho, že sa práve jemu na tomto podujatí a pred toľkými ľuďmi podarilo ako prvému na Slovensku prebehnúť 100 metrov pod 10 sekúnd. Podľa atletického odborníka, manažéra, televízneho komentátora a hlásateľa, Alfonza Jucka Baker vo svojej doterajšej kariére zabehol stovku pod 10 sekúnd aspoň dvadsaťpäťkrát.
■ SKVELÁ ATMOSFÉRA
Aj vďaka intenzívnemu povzbudzovaniu a skvelej atmosfére na celom štadióne slovenskí atléti nezostali v tieni zahraničných favoritov. Na konte mali štyri víťazstvá, tri národné rekordy a jeden vyrovnaný. S povzbudzovaním a prejavenými ováciami však boli nadšení aj úspešní pretekári zo zahraničia. Držiteľ striebornej medaily v hode oštepom z OH 2021 v Tokiu Jakub Vajdlejch z Česka na adresu usporiadateľov i celého prostredia povedal: „Je tu krásny štadión a fantastickí fanúšikovia. Na tomto mítingu som bol naposledy ešte v Šamoríne. Nemôžem si vynachváliť slovenské mítingy…“.
Víťazstvá pre slovenské farby vybojovali Ján Volko v behu na 200 metrov za 20,53 sekundy, Gabriela Gajanová na 800 metrov časom 1 : 58 : 53 minúty – rekord P ‒ T ‒ S, Viktória Forsterová na 100 m prekážok za 12,63 sekundy ‒ rekord SR, Emma Zapletalová na 400 m prekážok za 53,75 sekundy ‒ rekord SR a P ‒ T ‒ S. Okrem toho Patrik Dömötör v behu na 400 m prekážok dobehol druhý a časom 48,94 sekundy vyrovnal slovenský rekord. Ešte v národnom predprograme naša štafeta žien na 4 krát 100 metrov v zložení Viktória Strýčková, Lenka Kovačovicová, Agáta Cellerová a Delia Farajpour dosiahla čas 43,95 sekundy, ktorý znamená nový rekord SR.
Niektorým čitateľom sa môže zdať, že vždy, keď spomenieme „péteesku“, venujeme nemálo priestoru dejinám tohto mítingu. Robíme to však cieľavedome preto, aby sme poukazovali na to, ako sa z podujatia svetového významu, ktorého meno sa s úctou vyslovovalo v najvýznamnejších atletických kruhoch na všetkých kontinentoch, mohlo ľahko stať, žeby sa o ňom hovorilo už len v minulom čase. Našťastie, vďaka prezidentovi Slovenského atletického zväzu Petrovi Korčokovi a skupine nadšencov okolo neho sa tak nestalo.
Verme, že situácie s ročnou či päťročnou prestávkou v organizovaní P ‒ T ‒ S sa už nikdy nezopakujú. Veď toto podujatie je symbolom nielen slovenskej, ale i celosvetovej atletiky. Zrodilo sa už skutočne dávno na škvare dráhy na štadióne Slovana na Tehelnom poli, ktorá už dávno neexistuje. Potom prišli slávne roky na štadióne Interu Bratislava s tartanovou dráhou, na ktorej sa rodili svetové, európske i národné rekordy. Napriek tomu všetkému sa hlavné mesto republiky obrátilo „péteeske“ chrbtom, a dokonca jej osud ho prestal zaujímať. Našťastie dnes je všetko inakšie. Potvrdil to aj augustový míting pod Urpínom, na ktorom zápolilo 257 kvalitných atlétov zo 43 krajín piatich kontinentov…
