Rieka živej tvorivej vody divadelnej kultúry
Keď v prezidentskom paláci v Bratislave otvárali v roku 2009 spomienkovú výstavu k nedožitej storočnici scénografa Martina BREZINU, ako výčitka zaznelo, že ani po vyše desaťročí od jeho skonu nie je jeho rozmerné a viacvrstevné dielo zosumarizované a zhodnotené v celej šírke a význame. Dnes po takmer tridsiatich rokoch od jeho úmrtia môžeme smutne konštatovať to isté. Navyše, ak by sme sa hocikoho na Slovensku, ale aj v metropole Šariša, kam prišiel ako dvadsaťosemročný a prežil tu ďalších šesťdesiat plodných rokov, na neho spýtali, len málokto by vedel o ňom čosi povedať. Pritom na fasáde starého Divadla Jonáša Záborského, ktoré pred osemdesiatimi rokmi spoluzakladal, má Martin Brezina pamätnú tabuľu, v novom DJZ (ktoré vzniklo aj jeho zásluhou) portrétnu bustu od národného umelca sochára Arpáda Račka a v divadelných análoch zápis, že len pre toto divadlo vytvoril vyše šesťsto scénických výprav…
Teatrológ a niekdajší hlavný dramaturg prešovského divadla Oleg Dlouhý (1951 – 2014) o Brezinovi uviedol, že tento vzdelaný, invenčný a svetom poučený umelec v prostredí, kde pôsobil, väčšinou nemal pri formovaní inscenačného tvaru rovnocenných spolupracovníkov – v prostredí bez výraznejšej umeleckej či divadelnej tradície, v podmienkach zájazdového divadla a s kvalitatívne slabšími partnermi – si kredit zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej scénografie vybudoval spolupôsobením talentu, vlastného umeleckého ideálu, architektonicko-konštruktérskym myslením a nekonečnou pracovitosťou. Vo svojich najlepších scénických výpravách Martin Brezina jednoduchými prostriedkami vytvoril divadelný priestor so špecifickým výtvarným účinkom a s logickou variabilitou. Mal rád ladné línie, vlnovky, špirály, oblúky, šikmé plošiny, rampy, parádne schodiská, veľké nástupné priestory pre komparz alebo zbor. S obľubou používal sieťoviny, rastre, drapérie, jednoduché a elegantné kombinácie materiálov a tvarov. Na scénach často umiestňoval impresívne prvky a doplnky – veľké vázy a svietniky, lustre, kandelábre, točené a kanelované stĺpy, dekoratívne mreže, podstavce, sochy, busty, masky, kreslá s vysokým operadlom… Farbu a intenzitu svetla kombinoval so scénickou hudbou, farebným svetlom citlivo zvýrazňoval alebo zjemňoval detaily a vytváral zvláštnu náladu podľa toho, ako si to vyžadovali okolnosti. Držal sa pritom zásady, že „inscenáciu nevytvára len scénografia, ale aj slovo, zvuk, hudba, tanec, svetlo, kostým, réžia a najmä herec“.
■ OD ŠTÍTOV K VELIKÁNOM
Narodil sa pred stopätnástimi rokmi v podtatranskej Východnej. Po absolvovaní prešovskej Priemyselnej školy stavebnej talent a nadanie ďalej rozvíjal v bratislavskej Škole umeleckých remesiel a reklamného výtvarníctva. Popri iných predmetoch tu v rokoch 1929 až 1931 študoval u profesora Ľudovíta Fullu figurálne kreslenie a monumentálnu maľbu a u profesora Mikuláša Galandu voľnú a úžitkovú grafiku. Ako študent hltal prednášky z dejín umenia, umeleckých remesiel a architektúry, s ktorými vtedy prichádzali do Bratislavy predstavitelia Bauhausu – nemeckej avantgardnej umeleckej školy – Walter Gropius, László Moholy-Nagy, Paul Klee alebo Vasilij Kandinskij. Opantávala ho krása línií, striedmosť, ale zároveň aj výpovednosť a expresívna pôsobivosť konštruktivistických kompozícií – geometria tvarov.
Aj pod vplyvom týchto podnetov rozhodol sa pre štúdium architektúry na pražskej Štátnej ústrednej škole bytového priemyslu, ktorú absolvoval v rokoch 1931 až 1936. Počas pobytu v Prahe, ktorá bola vtedy popri Paríži akoby filiálkou svetových avangardných smerov, sa stretával s viacerými slovenskými kolegami. Zblížil sa najmä s Jánom Želibským a Jánom Mudrochom. Nadchýnal ho pestrý kultúrny život a vtedajší umelecký kvas, od začiatku ho inšpirovali pražské scénografie Vlastislava Hofmana, inscenácie Emila Františka Buriana, predstavenia Jiřího Voskovca a Jana Wericha v Osvobozenom divadle…
■ MÚZY SRDCU NAJBLIŽŠIE
S diplomom akademického architekta akosi pochopiteľne zamieril do Paríža, kde počas niekoľkomesačného pobytu sa obzor jeho poznatkov o modernom umení a jeho tvorcoch znovu rozšíril. Bezprostredne spoznal viacerých z nich.
S touto vedomostnou výbavou a osobnou skúsenosťou zakotvil v roku 1937 v Prešove, kde prijal miesto štátneho profesora na Vyššej priemyselnej škole stavebnej. Oženil sa s Prešovčankou Magdou Rijákovou, ktorá mu v roku 1940 porodila syna Ľubomíra a o štyri roky neskôr Slavomíra. Obidvaja kráčajú v otcových stopách. Starší je architekt, mladší známy akademický maliar.
Len čo sa Martin Brezina usadil v metropole Šariša, plný elánu sa zapojil do kultúrnych aktivít. Srdcu najbližšie mu bolo divadlo, preto sa sústredil na to, aby v Prešove vznikla profesionálna scéna. Najprv ho bolo vídať v divadelnom krúžku Jonáša Záborského, kde od roka 1940 pôsobilo viac ľudí s rovnakým zmýšľaním a postojmi.
Tu je jeho autentické svedectvo: „Po zabratí Košíc Maďarmi prišiel k nám do Prešova riaditeľ rozhlasu Anton Prídavok, ktorý divadelný krúžok založil a viedol, ďalej kultúrny referent Ján Kostra, hlásateľ Imrich Jenča a mnoho iných, medzi nimi František Rell, Alexander Kautnik, Ondriš Jariabek… Chceli sme svojou divadelnou prácou pomôcť ľuďom prežiť ťažké časy a ukázať, že aj slovenský národ má bohaté kultúrne tradície.“ A ďalej pokračuje: „Veľmi skoro som zavrhol dovtedy bežnú prax, že dekorácie sa vyberali z jestvujúceho fundusu, a začal som navrhovať osobitnú scénu pre každú inscenáciu. Samozrejme, príliš som nemohol vyskakovať. Dvaja, neskôr traja remeselníci a príležitostná výpomoc žiakov našej priemyslovky − to bola celá technická báza, ktorou som disponoval. Dekorácie sme spravidla vyrábali z drevených líšt oblepených papierom.“
■ ZASNÚBENÝ S MÚZAMI
Po mnohých problémoch a ťažkostiach v roku 1943 profesionálne divadlo v Prešove predsa len vzniklo. Odvtedy sa začína odvíjať história Divadla Jonáša Záborského a stála spolupráca Martina Brezinu s ním, ktorá trvala takmer pol storočia. Za ten čas vytvoril vyše šesťsto scénických výprav pre všetky divadelné žánre – operu, balet, operetu, muzikál, drámu, komédiu, frašku, fériu, rozprávku. Väčšina z nich bola určená pre materskú scénu, ale aj pre Štátne divadlo v Košiciach a ďalšie profesionálne divadlá v Bratislave, Banskej Bystrici, Martine, Žiline, Spišskej Novej Vsi, Ostrave, Kladne, Brne, Pardubiciach, Kyjeve a inde. Príležitostne robil scénické výpravy aj pre prešovské Ukrajinské národné divadlo. „Počas mojej scénografickej činnosti som spolupracoval s mnohými režisérmi. Najviac si spomínam na tých, ktorí mali vzťah k architektúre a vedomosti o výtvarnom umení. Boli to najmä činoherní režiséri Jozef Pálka, Ivan Lichard, Milan Bobula, Dušan Karas a Miloš Pietor, spevoherní režiséri Oldřich Nový, František Krištof Veselý a Karel Smažík, operný režisér Kornel Hájek a choreograf F. O. Bernatík. Všetci títo režiséri mali o scénografickú tvorbu mimoriadny záujem, preto sme sa aj osobne najviac priatelili,“ napísal do spomienok. „Trebárs s Jankom Borodáčom, ktorého som si vysoko vážil, sa mi spolupracovalo ťažko. Jeho požiadavky na výpravu boli priveľmi realistické, ba až naturalistické. Môj názor na scénu bol iný, lebo návrhy som vytváral v optimálnej skratke… Vždy som bol zástancom výraznej výtvarnej skratky na javisku.“ Ideálnym tvorivým partnerom pre Brezinu bol najmä režisér Kornel Hájek. V tomto tandeme vznikli vynikajúce inscenácie, ktoré vo vývoji slovenského operného divadla patria medzi najlepšie v poňatí moderného javiskového riešenia. Operné výpravy robil s radosťou a so zvláštnym výtvarným citom. Obdivoval talent operných skladateľov, mal rád opernú hudbu, rád počúval operné árie – hudba ho sprevádzala pri sústredenej práci, do ktorej sa so zapálenou cigaretkou púšťal väčšinou v noci. Vždy pripravil celú sériu výtvarne dokonalých návrhov ku každému dejstvu. Scénické návrhy len k Shakespearovmu Hamletovi trebárs „stačili“ na jeho autorskú výstavu v roku 1962 v Košiciach. Zúčastňoval sa tiež na slovenských kolektívnych scénografických prehliadkach, na Pražskom Quadrienale (1971, 1975, 1979) a na ďalších výstavách slovenského umenia v zahraničí, najmä v Budapešti a vo Viedni. O jeho jubilejnej výstave v Bohúňovej galérii Liptovskom Mikuláši v roku 1984 režisér Ján Kákoš povedal: „Sú pramene, ktoré vytrysknú zo zeme a po krátkom toku sa kdesi inde stratia. Ale sú aj také, čo sa menia na potoky a rieky. Jeho tvorba je z rodu tých, čo sa zmenila na rieku živej tvorivej vody slovenskej divadelnej kultúry.“ Martin Brezina prekročil rieku Styx 6. mája 1997. Pochovaný je v Prešove.
Text a foto: Emil SEMANCO