Ceny, funkcie a tituly človeka nerobia
Zhováral sa Dušan KERNÝ – Foto: Ivan ČANIGA
Jozef LEIKERT je známy spisovateľ literatúry faktu, básnik, historik, univerzitný profesor. Koncom októbra sa dožil životného jubilea sedemdesiatich rokov; za rozsiahlu tvorbu a viaceré kultúrne počiny dostal Cenu Ladislava Novomeského, ktorú mu udelila Spoločnosť Ladislava Novomeského.
Vaše dielo pokrylo a ďalej zapĺňa faktmi biele miesta v histórii či v dejinách literatúry, politiky a umenia. Zároveň máte talent dávať dovedna v prostredí literatúry mnohých ľudí, vytvorili ste z nich početnú a súdržnú komunitu, čo je v týchto časoch výnimočné.
Pravdepodobne máte na mysli Klub spisovateľov literatúry faktu na Slovensku, ale dve funkčné obdobia som viedol aj Asociáciu organizácií spisovateľov Slovenska, v ktorej boli kedysi združené všetky slovenské spisovateľské organizácie. Vtedy spisovatelia ešte mali svoju budovu na Laurinskej ulici v Bratislave a organizovalo sa veľa akcií, ktoré boli financované z prenájmu budovy. Bol som zásadne proti predaju budovy a robil som všetko pre to, aby sa budova nepredala.
Lenže niektorí ledva čakali, kým sa mi skončí funkčné obdobie, a ako to s budovou dopadlo, dobre vieme. Škoda, že spisovatelia prišli o svoj ikonický stánok. Náš Klub spisovateľov literatúry faktu, kde som niekoľko rokov predsedom, na radosť členov stále funguje. Najväčšou akciou klubu je každoročné stretnutie slovenských a českých spisovateľov literatúry faktu a odovzdávanie Národnej ceny Vojtecha Zamarovského. Ceny sa nepretržite odovzdávajú od roka 2000 a doteraz ich dostalo päťdesiatdva najlepších slovenských a českých spisovateľov literatúry faktu.
Čo bolo na začiatku, čo ste sledovali a čo dosiahli vytvorením Klubu spisovateľov literatúry faktu?
Klub literatúry faktu vznikol krátko po tzv. nežnej revolúcii z podnetu českých spisovateľov; u nás ho zakladali známi spisovatelia Pavel Dvořák, Vladimír Ferko, Ján Čomaj, Slavo Kalný, Ladislav Švihran. Bol som medzi nimi najmladší. Pamätám si, že ešte predtým, v roku 1987, zorganizovali Vladimír Ferko a za českých spisovateľov Miroslav Ivanov v Budmericiach konferenciu venovanú populárno-náučnej literatúre, na ktorej poukazovali na špecifiká literatúry faktu a usilovali sa získať pre ňu väčšiu vážnosť najmä v spisovateľských zväzoch na Slovensku a v Česku, pretože viacerí prozaici sa pozerali na autorov literatúry faktu trochu zvysoka.
Podarilo sa im to a odvtedy sa začal meniť názor na autorov literatúry faktu a vzťah k tomuto literárnemu žánru. Pri všetkej skromnosti si myslím, že v neskorších rokoch som aj ja spravil dosť pre akceptovanie literatúry faktu v literárnych kruhoch, ale aj v očiach verejnosti. V súčasnosti má literatúra faktu na Slovensku dôstojné miesto a jej autori sú rešpektovaní aj v Českej republike a okolitých krajinách.
Pri vašom jubileu sa nedá obísť, že ste stáli pri zrode významných literárnych cien, treba ich pripomenúť, lebo presiahli slovenský literárny život.
Založil som spomínanú národnú cenu pomenovanú po Vojtechovi Zamarovskom a inicioval aj založenie českej spisovateľskej ceny nesúcej meno Miroslava Ivanova, ktorý mal k slovenským autorom veľmi pekný vzťah. Jeden rok sa odovzdáva Zamarovského cena aj českému spisovateľovi a na druhý rok dostáva slovenský spisovateľ Cenu Miroslava Ivanova. Bol som aj pri založení Ceny Egona Erwina Kischa, keď sa otvorila závet Gizely Kischovej, v ktorej bolo zaznamenané želanie jej manžela, aby vznikla cena pre českých a slovenských tvorcov.
Podarilo sa mi Kischovu vôľu viac ráz obhájiť, lebo boli snahy, aby bola cena len pre českých spisovateľov. Stále sme spoluorganizátormi ceny, ktorá je po rozdelení republiky medzinárodná. V posledných rokoch sa udeľuje v českom Letohrade za najlepšie diela literatúry faktu vydané v predchádzajúcom roku a rovnocenne ju dostávajú českí a slovenskí spisovatelia… Keď som bol predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, „oživil“ som ceny tejto organizácie. Vtedy sme začali dávať aj Cenu Klubu spisovateľov literatúry faktu za najlepšie diela.
V rámci svojich aktivít som v roku 2005 založil celoslovenskú cenu pomenovanú po významnom nitrianskom spisovateľovi Pavlovi Straussovi, ktorú sme udeľovali za trvalý prínos do oblasti kultúry a umenia. Špecifikom ceny bolo, že laureátov navrhovali študenti Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorú som niekoľko rokov viedol. Získali ju viaceré významné slovenské osobnosti (napríklad Emília Vášáryová, Štefan Nosáľ, Darina Laščiaková, Karol Kállay, Jozef Bednárik, Miroslav Cipár, Jozef Ciller), medzi nimi aj spisovatelia Milan Rúfus, Viliam Turčány, Ján Chryzostom Korec a ceny sa odovzdávali v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Z môjho podnetu vznikla aj Cena Ladislava Mňačka, ktorá ešte nemá dlhú tradíciu a doteraz ju získali napríklad Ján Čomaj a Slavo Kalný.
Z osobností, ktoré sú spojené s matičným životom, ste sa zaoberali Ladislavom Ťažkým a Romanom Kaliským. Vnímali ste to aj vy tak, že bolo potrebné nielen doplniť biele miesta, ale i pripomenúť, že v Ťažkom sme mali autora, ktorý mohol byť medzi kandidátmi na prestížnu cenu za literatúru.
Ak myslíte na Národnú cenu Vojtecha Zamarovského Roman Kaliský ju v roku 2012 dostal. Ladislav Ťažký bol prozaik a románopisec, literatúrou faktu sa nezaoberal, aj keď ku koncu života sa čiastočne venoval aj tomuto žánru. S Ladislavom Ťažkým som urobil rozhovorovú knihu a o Romanovi Kaliskom som napísal v spoluautorstve s Máriou Mackovou veľkú životopisnú knihu. Dve rozsiahle knihy som napísal aj o Ladislavovi Mňačkovi a chystám sa napísať tretiu. V nej by som chcel uzatvoriť jeho bohatý, aj keď trochu kontroverzný život, lebo to bol skutočne excelentný novinár a spisovateľ a zaslúži si našu pozornosť.
Zoznam vami vydaných diel je impozantný nielen z oblasti literatúry faktu. Vyšlo vám aj pätnásť kníh poézie a tri samostatné výbery. Ste jeden z najprekladanejších slovenských spisovateľov, v prekladoch vám vyšlo tridsaťdeväť kníh v šestnástich krajinách. Okrem toho slovenská kultúrna verejnosť s uznaním sleduje vaše verejné vystúpenia, ktoré posilňujú vašu autoritu a spoločenské uznanie.
Z vydaných kníh v zahraničí mám radosť a teší ma to… Rovnako ma teší, keď ľudí oslovia moje prejavy a príhovory, keďže dosť často vystupujem na rôznych spoločenských akciách, nielen na spisovateľských. Žiaľ, v ostatnom čase som vystupoval aj na pohreboch spisovateľov, čo bolo pre mňa veľmi ťažké, ale prosbu rodiny som nechcel odmietnuť.
Aj iných vystúpení sa mi nazbieralo pomerne veľa, dokonca v roku 2015 mi vyšla kniha zostavená z prejavov, príhovorov a vystúpení. Vydanie knihy inicioval Ján Sivák, vtedajší rektor Paneurópskej vysokej školy, kde som pôsobil ako dekan na fakulte masmédií. Vtedy som mal napríklad na každú promóciu nový prejav, aj keď boli za deň dve-tri promócie, čo rektora inšpirovalo, aby škola vydala k môjmu životnému jubileu knihu samostatných príhovorov a prejavov.
O päť rokov neskôr vydala Univerzita Komenského v Bratislave k vášmu životnému jubileu zase knihu rozhovorov, ktoré ste poskytli…
Nikdy by mi ani vo sne nenapadlo, že raz taká kniha vyjde. Ako novinár a spisovateľ som urobil veľa rozhovorov s najrôznejšími osobnosťami, dokonca aj knižných. Avšak až pri zostavovaní knihy rozhovorov Vyrieknuté nevrátiš som zistil, koľko som poskytol rozhovorov. Názov knihy je výstižný, vyrieknuté slovo už nikdy nevrátiš, a hoci to často znie ako klišé, mali by sme slová vážiť, lebo dokážu niekedy väčšmi ublížiť ako čokoľvek iné. Pri listovaní tejto knihy, ale aj knihy (Ne)dopovedané, zostavenej z vystúpení, príhovorov a prejavov, som si uvedomil, že sú to knihy najmä o dobe, ktorú sme žili, so všetkým, čo priniesla…
Tohto roku ste prekvapili ďalším originálnym dielom, a to básnickou poémou o úteku dvoch židovských mužov v roku 1944 z koncentračného tábora Osvienčim. Kniha je poctou Alfrédovi Wetzlerovi a Rudolfovi Vrbovi, ale aj neznámemu kysuckému roľníkovi Ondrejovi Čaneckému, ktorý im pomohol.
Príbeh Ondreja Čaneckého zo Skalitého na Kysuciach je naozaj neznámy, len zainteresovaní vedia, že práve on prvý na slovenskej strane pomohol utekajúcim. Po prebehnutí poľsko-slovenskej hranice, doráňaní na tele a duši, padli na prvé pole plačúc od radosti, že sú doma na Slovensku. Ani si nevšimli, keď nad nimi zastal statný roľník, ktorý prišiel orať.
Nevedeli, čo urobí – udá ich, otočí sa, že ich nevidí, alebo im pomôže. Povedal im, aby sa nebáli. Zobral ich domov, kde sa so ženou a svokrom o nich tri dni starali a ošetrovali im krvavé rany na nohách. Potom im pomohol dostať sa do Čadce a odtiaľ do Žiliny, kde spísali známu správu o zverstvách v koncentráku. Samotní Židia im neverili, on im uveril hneď… O tom je moja poéma. Došlo k jej vytvoreniu tak, že moji dobrí priatelia Anton Blaha a Jozef Markulják sa rozhodli postaviť Ondrejovi Čaneckému v Skalitom pamätník, ktorý odhalili v minulom roku, a ja som napísal poému, ku ktorej Miroslav Rác zložil klavírnu hudbu.
Po odhalení pamätníka poéma premiérovo odznela v podaní Jozefa Šimonoviča s klavírnym sprievodom Miroslava Ráca v miestnom kostole. Neskôr vyšla knižne v štyroch jazykoch – slovensky, poľsky, česky a anglicky, s CD recitáciou a hudbou. Fotografie do knihy urobil medzinárodne uznávaný fotograf Yuri Dojc a doslov krátko pred smrťou napísal známy lekár Pavel Traubner. Kniha Útek nádeje mala začiatkom leta dôstojnú prezentáciu v priestoroch Bratislavského hradu.
Rovnako dramatický príbeh je opísaný v osemstostranovej knihe, ktorú ste pred niekoľkými dňami veľmi dômyselne predstavili v Prahe, lebo je o parašutistoch a o protektorátnom období. Osobitne však o slovenskom výsadkárovi Viliamovi Gérikovi, omylom vysadenom pri Gbeloch, gestapom väzneného a po vojne československými súdmi odsúdeného v zrejme politickom procese na smrť.
Viliam Gérik je pozoruhodná postava. Pochádzal z dnešného Palárikova a začiatkom druhej svetovej vojny sa ako 18-ročný rozhodol utiecť do vznikajúcej československej armády. Bojoval vo Francúzsku, neskôr sa presunul do Anglicka, kde absolvoval špeciálny výcvik na vysadenie v protektoráte. Bol výborný rádiotelegrafista, športovo zdatný, čím medzi ostatnými vynikal. Preto bol vybratý a zaradený do skupiny Zinc, ktorá bola vysadená po skupine Anthropoid.
Tú tvoril Jozef Gabčík a Jan Kubiš, ktorí spáchali atentát na Reinharda Heydricha. Gérikova skupina však bola omylom vysadená v Gbeloch na Slovensku namiesto na južnej Morave pri hrade Buchlov. Prechod do Čiech dopadol zle pre veliteľa skupiny Oldřicha Pechala, ktorý zastrelil dvoch financov. Keď gestapo zistilo jeho totožnosť, skupinu rozpustil a nariadil svojmu zástupcovi Arnoštovi Mikšovi a Viliamovi Gérikovi, aby vojnu prečkali pri svojej rodine. Gérik sa na Slovensko nevrátil, ale išiel do Prahy pomôcť iným parašutistom a odboju, pričom nikdy v Česku a v Prahe nebol.
Nešťastnou náhodou sa dostal do rúk gestapa, pokúsil sa ujsť do Anglicka, ale jeho útek bol prezradený, dostal sa do Terezína a do koncentračného tábora Dachau. Po oslobodení nešiel domov ako ostatní väzni, ale v Prahe sa prihlásil na Ministerstve národnej obrany, že keď bol cez vojnu v rukách gestapa, niečo prezradil. Pričom ako radový vojak veľa toho nevedel. Súdili ho a v roku 1947 v Prahe na Pankráci popravili… Na knihe O milosť som sa nedoprosoval som pracoval niekoľko rokov a na základe archívneho výskumu a hľadania pamätníkov som napísal objemnú knihu, ktorou Viliama Gérika ľudsky očisťujem. Z môjho pohľadu je to veľká vec.
V Londýne vám pred mesiacom vyšla v angličtine kniha literatúry faktu o zatvorení českých vysokých škôl 17. novembra 1939 a odvlečení vyše tisícdvesto študentov do koncentračného tábora Sachsenhausen, keď Nemci predtým na výstrahu zastrelili deviatich mladých ľudí, medzi ktorými bol aj Slovák Marek Frauwirth z Tvrdošína. Aj o ňom ste napísali zaujímavú knihu. Anglická kniha vychádza k vášmu životnému jubileu?
K tohtoročnému výročiu mi špeciálne nevyšla nijaká kniha, ani som nijakú pre iné povinnosti nepripravoval, čo ma dosť mrzí. Zhodou okolností mi však v tomto roku vyšlo päť kníh ‒ z toho jedna v Anglicku, druhá v Českej republike a ostatné na Slovensku. Knihy tvorím niekoľko rokov a niekedy sa stane, že v jednom roku vyjdú viaceré. Z anglickej knihy Student Odyssey During World War Two mám veľkú radosť, rovnako z jej prezentácie v Londýne, na ktorej som sa zúčastnil a bola veľmi príjemná.
Tým však nekončíte – pripravili ste a vydávate v dvoch dieloch svedectvo o maliarovi Vincentovi Hložníkovi a jeho osudoch pred a po roku 1968. Aké biele miesta tu zmiznú?
Vincent Hložník je veľká osobnosť, v mnohom porovnateľná s významnými európskymi maliarmi. Poznal som ho osobne a istý čas som sa s ním stretával. Aj vďaka tomu vznikol prvý diel knihy o jeho živote a tvorbe, na budúci rok by mal vyjsť druhý diel. Pri písaní knihy Vincent Hložník a jeho osudy som čerpal nielen z osobných stretnutí s maliarom, ale najmä z archívnych zdrojov, a prinášam veľa nových a neznámych informácií.
Vytvorili ste aj dva diely kníh Osobnosti Slovenska a po desiatich rokoch ste sa v roku 2020 k téme vrátili v diele Osudy osobností Slovenska – ako sa v tom odrazili osudy matičiarov?
Pri písaní kníh o slovenských osobnostiach som sa nepozeral na to, kto bol alebo nebol matičiar. O všetkých postavách zaradených do kníh som písal s rovnakým zanietením. Celkovo som spracoval dvestodvadsaťdva osobností v dvoch dieloch. Podmienkou bolo, že výber urobím sám a jediné kritérium, na ktorom som sa dohodol s vydavateľmi, bolo, že do knihy zaradené osoby musia mať uzatvorené dielo, teda že sú už po smrti.
Postupne malo vyjsť päť dielov s päťstopäťdesiatimi piatimi osobnosťami, čo by bola skutočne reprezentačná vzorka najväčších slovenských osobností. Škoda, že sa celý projekt nepodarilo zrealizovať. Napriek tomu mám radosť, že okrem vydaných kníh každý pracovný deň odvysielali v Slovenskom rozhlase jeden portrét. Už pri ich písaní som sa utvrdil, že hoci sme malá krajina, žili a stále žijú u nás múdri, šikovní ľudia, o ktorých by sa mal svet dozvedieť.
Pred niekoľkým dňami ste dostali Cenu Ladislava Novomeského. Nie je to jediná cena, ktorou bola ocenená vaša tvorba (máte napríklad Cenu K. H. Máchu, Cenu Karla Čapka, Cenu Miroslava Ivanova, Cenu Williama Setona-Watsona, Gold medal of Leo Tolstoy, Golden Europea, Cenu Vojtecha Zamarovského, Cenu Vladimíra Ferka, Krameriovu cenu). Ako vnímate tieto ocenenia, a špeciálne cenu pomenovanú po veľkom slovenskom básnikovi?
Je pravda, že som za života dostal viacero vyznamenaní. Získal som ich za poctivú prácu, o to väčšmi ma tešia a každé jedno ocenenie si vážim. Pritom stále hovorím, že ceny, funkcie a tituly človeka nerobia. Jeho veľkosť je v niečom úplne inom… Tvorbu, najmä básnickú, Ladislava Novomeského mám rád a často sa k nej vraciam. Čítanie veršov slovenských básnikov, aj z Novomeského generácie, mi prináša takpovediac duchovný pôžitok. Ich poézia má čosi do seba aj po niekoľkých rokoch. Slovensko malo a má veľa dobrých básnikov a môj obľúbený Laco Novomeský patrí k nim. Aj preto je cena nesúca jeho meno pre mňa veľkým záväzkom.
