Na konci januára sme si pripomenuli, hoci bez veľkej odozvy, nenápadný Medzinárodný deň patriotizmu. Iba niekoľkí z nás si vtedy uvedomili, aká je krehká hranica medzi vlastenectvom, hrdosťou na Slovensko a proklamovaným úsilím brániť si domáce poľnohospodárstvo. Pretože medzi hodnoty každého štátu a patriotizmu občanov by mala patriť aj čo najširšia a dotovaná domáca potravinová sebestačnosť. Tú si však veľmi nechránime a nerozvíjame.
Sebestačnosť v oblasti výživy obyvateľstva sa pohybuje už desaťročia na úrovni približne štyridsiatich percent. Pritom pred desiatimi rokmi to bolo na úrovni šesťdesiatich percent, v niektorých komoditách aj menej, hoci napríklad v obilninách dokážeme pokryť domácu potrebu v plnom rozsahu. Aj tak však mlyny nakupujú obilie zo zahraničia, pretože je lacnejšie. Ak sa vláda snaží získať od obyvateľov každý cent, je na zamyslenie, prečo sa stávame čím ďalej tým viac závislí od dovozu potravín, kde máme záporné saldo, čo nás stojí stovky miliónov eur ročne. Nie sme sebestační napríklad v chove ošípaných, čo by automaticky zvýšilo aj dopyt po kŕmnom obilí. Vo svojom okolí poznám desiatky družstiev a farmárov, ktoré úplne upustili od chovu ošípaných a dobytka. Získať pre domácu spotrebu na drobnochovy obilie je takmer nereálne. Aj to málo, čo sa dopestuje, rýchlo sa predá a polia sa už nežltnú zrelým obilím, ale repkou a slnečnicami. Tej dokonca vypestujeme šesťnásobne viac, ako potrebujeme pre potrebu. Dôvodom je, že ide o lukratívnu a nenáročnú plodinu, po ktorej je stále dopyt.
Monokultúry poliam nesvedčia. A tak sa hnojí čím ďalej viac chémiou, pretože zohnať kompostovaný kravský hnoj je už takmer nemožné. Mladí ľudia majú tiež iné pracovné priority, než je každodenná drina v živočíšnej výrobe a na poliach. Za posledných dvadsať rokov klesli stavy chovov ošípaných na desatinu, znižujú sa stavy dojníc a mlieko musíme dovážať. Nie sme sebestační ani v pestovaní zemiakov, vo výrobe mlieka a chove hydiny. Slovenský vidiek sa vyľudňuje.
Prebytková bola ešte výroba cukru, to však tiež po zániku cukrovaru v Trenčianskej Teplej zo strany nemeckého majiteľa neplatí. Tým však desiatky pestovateľov cukrovej repy stratili odberateľa a klesne aj ochota farmárov pestovať túto pre Slovensko tradičnú komoditu. To, že tu bude obchodné a logistické centrum na zásobovanie Slovenska cukrom, je síce pekné, ale možno zase budeme mať na domácom trhu cukor s fiktívnym označením „slovenský výrobok“, ako sa to stalo so soľou po zrušenom Solivare v Prešove, ktorá dodáva na slovenský trh od roka 2009 rakúsku soľ v tradičnom slovenskom balení, pretože firma Salinen Austria AG odkúpila po skončení ťažby aj ochrannú známku „Prešovská soľ“ a aj slovenské logo. Už nie sme teda autonómni ani vo výrobe základných potravín.
Isteže, úplná sebestačnosť je utópiou, ale to, čo si dokážeme dopestovať a dochovať v našich klimatických podmienkach, by sme mali podporovať čo najviac. Potom sa národná hrdosť stráca pri pohľade na cenovky potravín v obchodoch, kde nepozeráme na ponuku drahších domácich výrobcov, ale lacnejších dotovaných potravín zo zahraničia. Odborníci odhadujú, že investičný dlh potravinárskeho priemyslu už presiahol dve miliardy eur. Objektívne treba dodať aj to, že veľké štáty Únie sú dotačne zvýhodňované, čo je však aj nedostatok domáceho lobingu v politickom vzťahu k Bruselu. Podľa štatistík Inštitútu pre stratégie a analýzy sme druhá najmenej efektívna krajina v poľnohospodárskej oblasti a máme aj najnižšiu výšku priamych platieb na hektár ornej pôdy. Aj tieto fakty odrádzajú nových farmárov podnikať v tomto odvetví a tí už zavedení rozmýšľajú, že svoju činnosť ukončia.
Podarilo sa vyplatiť poľnohospodárom priame platby načas, robíme poriadok v Pôdohospodárskej platobnej agentúre. V rámci Európskej únie však pestujeme potraviny len na niečo vyše percente pôdy, farmári sa sťažujú aj na prísne environmentálne obmedzenia, ktoré však neplatia pri dovoze potravín mimo krajín Únie. Terajšia vláda si síce dala do programového vyhlásenia vlády aj zvýšenie potravinovej sebestačnosti, ale reálne kroky nie sú dostatočne razantné. Potravinové reťazce nie sú regulované, a tak pre zvýšenie zisku radšej uprednostnia zahraničné lacné výrobky ako domáce.
V najhoršom roku 2023 zaznamenali štatistici neuveriteľný nárast cien potravín o dvadsaťosem percent, čo nejde pričítať len na vrub pandémie ochorenia COVID-19, ale aj vtedajšej úrovni riadenia štátu. V roku 2025 bol rast už len 3,6 percenta, ale ministerstvo financií priznáva, že ceny budú, hoci miernejším tempom, rásť aj v tomto roku.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: SNN (AI)
