Keď nastal čas prebúdzania národného povedomia

Vojtech Tuka uvažoval o autonómii hneď od vzniku prvej republiky Čechov a Slovákov

Peter SLIACKY – Foto: archív SNN

Predstaviteľ radikálneho krídla Slovenskej ľudovej strany Dr. Vojtech Tuka patrí medzi kontroverzné postavy slovenských dejín. Publikujeme koncept jeho článku v dobovom pravopise, v ktorom už v roku 1921 uvažuje o autonómii Slovenska, predstavuje jej zmysel a význam.

„My Slováci sme ešte posaváď sriadenie terajšieho neznesiteľného stavu nesúrili. Boli sme trpesliví. Naša republika mala v prvých časoch i tak dosť bojov s vonkajšími a vnútornými ťažkosťami. Nechceli sme spoločenské a nacionálne protivy ústavnými ťažkosťami zveľaďovať,“ uvádza V. Tuka svoju autonomistickú koncepciu a ďalej poukazuje na to, prečo slovenskí politickí činitelia ešte otáľali, „ale teraz, keď je už zaručená hranica Česko-Slovenska, resp. vymedzená hranica medzi Maďarskom a Slovenskom, ktorá je ukotvená v Trianonskej zmluve, nastal čas na to:  aby sa v našich ňadrách prebudilo slovenské národné povedomie“. 

■ OCHRANNÝ HRAD

V texte ďalej nabáda, aby slovenský národ pred celým svetom žiadal pre seba autonómiu, a rozoberá, čo to vlastne autonómia je a poukazuje na jej nevyhnutnosť: „Republika je ochranným hradom slobodných národov, nie ale žalárom. Ani Česi, ani Slováci nemôžu byť jeden – druhému poddanými složkami celej republiky s uznaním samostatnosti a neodvislosti a samorastlosti tak jedného, ako i druhého národa, lebo len na tomto základe sú schopní vzdorovať všetkým budúcim nesnádzam a nebezpečenstvám...“

O vzájomných česko-slovenských vzťahoch konštatuje: „Dejepisné udalosti, krvné i rečové nite, vojenské, politické a hospodárske záujmy spájajú Čechov a Slovákov v braterskej, nerozdeliteľnej jednote. Len nerozumný a namyslený Slovák alebo Slovák, ktorý jedine na vlastné vrecko hľadí a cudzím záujmom slúži, mohol by žiadať zrušenie tejto braterskej smluvy…“

Potrebu autonómie pre Slovensko a Slovákov odôvodňuje slovami: „Slovenský národ potrebuje a nárokuje si takú autonomiu, ktorá celý jeho národný život obsahuje, ktorá je vhodná zrelej, dospelej krajine, ktorá jej národnú samorostlosť zabezpečí, slovom: úplnú štátnu autonomiu. Toto je nie almužna, o ktorú by žobrať musel, ale je Bohom dané, neodškriepiteľné, sväté právo, ktoré si Slováci odškriepiť, alebo zdanlivou, falošnou autonomiou spotvoriť nedajú. Slovenský národ na základe svojho viacstoletého národného sebavedomia je našou vernou matičkou, a my Slováci jedine v jej rukách vidíme zabezpečený náš život a majetok, ako aj našu budúcnosť.“

V nadväznosti na to pokračuje, že Slováci si musia pestovať svojho svojského ducha a svoju kultúru. Pracovať po stránke hospodárskej a ekonomickej tak, aby národ rozkvital. Avšak „ak sa tomuto cieľu spreneveríme, zaslúžime si život pod správou iných“.

■ POSTAVENIE SLOVENSKA

Po týchto myšlienkach sa Dr. V. Tuka dostáva k právnemu významu autonómie: „Slovensko by malo (práve tak ako druhá čiastka republiky) svoju vlastnú, národnú vládu, svoje národné shromaždenie, vojsko, organizáciu administratívnu a súdy. Samo by sa staralo o všetky štátne záležitosti, spravovalo by si hospodárske, zemedelské, priemyselné, obchodné, potravné, finančné, železničné a poštovné, školské a cirkevné veci vo svojej svojučkej materčine, so svojimi úradníkmi, sudcami a viac ako tisícročnými stolicami.

S braterským spojeným národom, ale spoločne by sa spravovaly: vonkajšie, zahraničné záležitosti, štátne dlžoby, clo, zahraničný obchod, valuta, štatistika, štátovky a také hospodárskeho života vzájomne sa týkajúce veci, ako patenty, miery a monopóly atď.“

O jednotu republiky by sa staral spoločný prezident, lenže striedavo – jedno obdobie český a jedno slovenský.

O pozícii Slovenska v republike píše Dr. Tuka takto: „V otázke ohraničenia autonomických a vzájomných záležitostí jako i v ustanovení spoločných orgánov a ich kompetencie budeme my Slováci najústupnejší voči jednote, pevnosti a stálosti republiky. Ale neohroženou vôľou opakujeme, že v osude slovenského národa jedine len sám národ slovenský oprávnený je slobodne rozhodovať.“ 

Svoj koncept V. Tuka rámcuje úvahami o rovnoprávnosti dvoch bratských národov, bratskej výpomoci a jednote republiky. Samozrejme, že ešte v tom čase nemohol vedieť, akú politiku voči nám budú viesť politickí predstavitelia českého národa. No ak sa národ slovenský chcel zaslúžiť o to, aby bol rovnoprávnym národom v Európe a nie poddanským, musel sa aj sám o to pričiniť.

Na záver zdôrazňuje, čo v jeho ponímaní autonómia znamená:  Slovo „autonomia“ obsahuje život, slobodu, česť nášho národa! Aj tieto riadky dokazujú, že myšlienka autonómie bola vyústením národno-emancipačného procesu Slovákov v prvej polovici dvadsiateho storočia.

Autor je historik.