Vojna je naozaj spúšťacom prosperity. Pravdaže, nie pre bežných ľudí, ale obchodníkov so zbraňami a štátu, ktorý na tom profituje. Slová ako etika sa s tým nezlučujú, hoci práve morálne posolstvá nám politici predkladajú každý deň. Najmä preto, aby ospravedlnili svoje mravné zlyhania. Aj druhá svetová vojna zmenila prvú Slovenskú republiku z poľnohospodárskej krajiny na priemyselnú. Zbrojovky v Dubnici nad Váhom a Považskej Bystrici po rozpade Rakúsko-Uhorska začali stagnovať. Nikdy sa o tom nahlas nehovorilo. Bolo skôr hanbou, že napríklad závod v Dubnici nad Váhom vyrábal pre svojho spojenca ‒ Tretiu ríšu, komponenty pre torpéda ponoriek typu U-Boot v rámci Kriegsmarine, a aj pre známe neriadené strely s plochou dráhou letu V1 s pulzným motorom a spaľovacie komory pre balistickú raketu V2. Na zbrojársku produkciu sa pretransformovali podniky v Myjave, Starej Turej, Dolných Hámroch, Matejovciach, Prakovciach, Podbrezovej a vo Zvolene. Továreň na lietadlá v Trenčianskych Biskupiciach začala v roku 1943 vyrábať známu nemeckú stíhačku Stuka,
Veľmi to pripomína postavenie zbrojárskych podnikov na Slovensku po roku 1989, ktoré tiež stratili v tom období svoje odbytištia. Jediný rozdiel je v tom, že o zbrojení počas vojny sa cudne mlčí, kým momentálne zbrojenie je predkladané ako úspech a reštart slovenskej ekonomiky. Kam však tie vyrobené zbrane a náboje dodávame? Čudné je neustále pripomínanie politikov, že ani náboj neposkytneme Ukrajine, ale na druhej strane domáce zbrojovky iba v roku 2024 vyviezli zbrane za 1,15 miliardy eur, čo je desaťnásobok objemu spred ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022. A táto suma bude naďalej rásť. Oficiálne teda Ukrajine zadarmo nepomáhame – to áno ‒ iba jej predávame náboje a granáty prostredníctvom západných partnerov.
Morálka sa v tomto prípade krčí v kúte a je pravidelne bitá prostredníctvom nesúladu medzi rečami politických lídrov o mieri a zbrojárskou realitou, aby ju len, prepána, nenapadlo vstať a vykričať to hluchým občanom. Ani to nebráni niektorým slovenským elitám, aby sa čudovali, prečo a načo chce Európska únia minúť osemsto miliárd eur na udržiavanie vojny, hoci si aj Slovensko z tohto balíka chce uchytiť svoj podiel. Kam sa však podela zodpovednosť politických lídrov, ktorí rozhodujú o investíciách do zbraní a použití sily? S takou rozsiahlou militarizáciou štátu nerátalo ani programové vyhlásenie vlády. Pritom v jej proklamácii sa píše, že vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie, preto okamžité presadzovanie prímeria a začiatok mierových rokovaní považuje vláda za jediné správne riešenie.
Máme záujem aj o finančné prostriedky z európskeho programu Security Action for Europe v hodnote 150 miliárd eur, ktorý poskytuje pôžičky na zbrojenie, respektíve na zvýšenie bezpečnosti Európy. Minister obrany Robert Kaliňák to pri otvorení závodu na výrobu delostreleckých granátov minulý rok sformuloval až príliš nevhodne. Ide vraj o podporu obchodu, nie vojny. Ak však razíme tézu, že nebudeme obmedzovať zbrojárske firmy a nebudeme sa starať o to, kam a komu zbrane vyvážajú, lebo to vytvára pracovné miesta, tak zároveň dávame najavo, že ospravedlniť sa dá naozaj všetko. Vari jediné, s čím sa na Slovensku netajíme, sú odmínovacie systémy a stíhačka dronov vyrobená firmou Shark Aero zo slovenskej Senice, ktorú sme už dodali na Ukrajinu. Dodávka materiálov pre Ukrajinu v rámci štrnásteho balíka vojenskej pomoci je označovaná ako humanitárna záležitosť.
Vojna na Ukrajine sa raz skončí. A potom bude zaujímavé sledovať, čím sa budeme uchádzať napríklad o obnovu zničeného štátu. Lenže zbrojárske firmy si môžu mädliť ruky. Už sa črtajú nové ohniská konfliktov nielen v Južnej a Strednej Amerike, ale aj na európskej pevnine v Grónsku, na ktoré si robia chuť Američania. Navyše Grónsko nie je ani členom EÚ, tak sa ukáže, kam až siahajú politické morálne zábrany. Možno sa skončia pri zistení, že na tomto ľadovom ostrove sú veľké zásoby ropy, zemného plynu a cenných kovov, ako sú železo, zinok, urán, a zlato.
Tu nejde o to, že cisár je nahý, hoci si myslí, že je oblečený. Vedia o tom všetci. Problémom je, že sa okolo vládnych elít vytvorila mlčiaca skupina, ktorá, až na vzácne výnimky, nedokáže realitu jasne pomenovať. Na jednej strane sme proti vojne, na strane druhej vítame rozmach slovenského zbrojárskeho priemyslu, ktorý zásobuje evidentne aj ukrajinskú armádu. Objektívne však treba uviesť, že ak by sme trh neobsadili my, obsadí ho niekto iný. Politici by však mali veci pomenovávať také, aké sú. Slovensko z vojny na Ukrajine profituje a mierovú holubicu núti, aby olivovú ratolesť pustila na zem.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Internet
