Kresťanstvo nemá ostať uzavreté v kostolnom priestore
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: Richard Novák
Katolícky kňaz Martin ŠAFÁRIK je veľmi aktívny na sociálnej sieti Facebook. Vo svojich statusoch poukazuje aj na rôzne spoločensko-politické témy, ktoré nie sú v súlade s učením katolíckej cirkvi. Pre matičný dvojtýždenník poskytol exkluzívny rozhovor.
Ako jeden z mála súčasných mladších slovenských kňazov máte aj silné národné povedomie. Ako sa formoval váš vzťah k Bohu a národu?
K silnému národnému povedomiu ma odmalička viedla najmä moja rodina. Keďže som rád spieval, už v detstve som mal veľký vzťah k folklóru. Láska k Bohu a národu sa vo mne teda formovala aj prostredníctvom spevu ľudových piesní. Vzťah k národným veciam vo mne postupne narastal aj v rámci môjho intelektuálneho a vzdelanostného prirodzeného vývoja. Veľmi skoro som si začal uvedomovať, že človek bez identity nemá v sebe vedomie domova a bezpečia, na ktoré sa môže kedykoľvek spoľahnúť.
Neskôr, už v kňazskom seminári som si prečítal publikáciu od Svätého Otca Jána Pavla II. Pamäť a identita, v ktorej sa v kontexte celistvej myšlienky diela píše, že človek, ktorý si nechce pamätať svoju minulosť, nemá vyrovnané svoje svedomie. Skutočný kresťanský život teda spočíva v pravde. Pokiaľ budeme ako spoločnosť popierať svoju minulosť a prítomnosť, nebudeme mať veru ani perspektívnu budúcnosť. Takže aj slová Svätého Otca v tejto knihe, mali a stále majú veľký vplyv na formovanie môjho národného povedomia.
Pôvodne ste chceli pracovať v ozbrojených zboroch. Čo vás nakoniec presvedčilo ísť cestou kňazského povolania?
Moje rozhodnutie pre kňazskú cestu sa rodilo postupne. Ako petržalské dieťa deväťdesiatych rokov som trénoval bojové umenia. Môžem preto povedať, že disciplína a tvrdosť na seba samého mi nikdy neboli cudzie. V tomto ma najviac inšpirovali najúspešnejší chalani z telocvične, ktorí boli na seba veľmi prísni.
Aj samotný tréner bol k nim najprísnejší. Tieto vlastnosti som uplatňoval aj neskôr ‒ najmä potom, ako som sa rozhodol, že budem slúžiť Pánu Ježišovi a jeho Cirkvi. Veľmi ma v tomto inšpirujú posledné slová svätého apoštola Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2 Tim 4,7) Podobne ako on aj ja osobne som vo svojom vnútri vnímal istý boj so sebou samým, s diablom a s jeho bludmi, ktoré sú dnes, žiaľ, tak hlboko zakorenené v ľuďoch našej spoločnosti.
Ako kňaz ste nezanevreli na operný spev a maliarstvo. Odmalička ste boli naklonený k týmto druhom umenia?
Áno. Od detstva som rozvíjal v sebe tieto danosti. Ako som už spomenul, spevu som sa venoval v rámci folklóru. V maturitnom ročníku som si osvojil motto Roberta Schumana: „Poslaním umelca je vnášať svetlo do hlbín ľudskej duše.“ Aj v rámci svojho kňazského povolania som poslaný robiť to isté, ale ‒ sviatostným spôsobom a službou veriacim. Ako umelec vnímam umenie ako zhmotnenú (zachytenú) krásu. Žiaľ, mnohí progresívni umelci to vnímajú presne naopak. Namiesto zhmotnenej krásy dávajú do popredia zhmotnenie rôznych ohavností.
Počas cyrilo-metodských slávností na Devíne ste boli súčasťou kultúrneho programu. Čo pre vás osobne znamená odkaz solúnskych bratov, ktorý považujú progresívno-liberálni politici a novinári za obyčajný mýtus?
Ľudia, ktorí toto hovoria, sú väčšinou nevzdelaní a protinárodne naladení. Oni sa považujú za euroobčanov. Poviem vám, tento pojem sa v rámci mnohých článkov, blogov a statusov objavuje iba ostatné roky. Pýtam sa, akí sme my euroobčania? Ja som Slovák, ktorý patrí do Európy, to je rozdiel, či nie? Je, samozrejme, a ešte aký! Na základe svojich osobných skúseností môžem povedať, že všetci títo „euroobčania“ ani nevedia, kam vlastne patria. Človek, ktorý nevie, kam patrí, nemôže byť prínosom pre spoločnosť, pretože sám sa ešte hľadá. Má dosť práce sám so sebou.
Pre mňa osobne cyrilo-metodský odkaz spočíva teda v tom, že pokiaľ si my ako celá slovenská spoločnosť naozaj neuvedomíme, že naše národné základy sa budovali na kresťanskom odkaze, na morálke Desatora, ale, naopak, začneme budovať akúsi „novú morálku“ (do ktorej sa zmestí úplne všetko, len nie slušnosť a kvalita), neskončíme dobre. Dejiny ľudstva sú toho svedkom. Áno, nebojím sa povedať, že naša národná identita vychádza zo samotného odkazu evanjelia a z učenia pána Ježiša, ktorý našim slovenským predkom v našej liturgickej reči bežného ľudu priniesli svätý Cyril a svätý Metod.
V národno-emancipačnom zápase Slovákov za vlastnú štátnosť v rámci bývalého Uhorska a Česko-Slovenska boli veľkým prínosom aj katolícki kňazi a biskupi. Do akej miery sa práve nimi inšpirujete pri výkone kňazského povolania?
Sú pre mňa osobne veľkým vzorom. Keď sa zamyslíme, koľko takých kňazov poznáme z toho obdobia? Je to iba preto, že všetci z nich mali postoj k záujmov slovenského národa. Nie dáke všeobecné europostoje, ale záujmy vlastného národa, ktorého boli hrdými synmi. Náboženstvo sa preto nedá, a ani nemá oddeliť od kultúry, a vlastne do určitej miery ani od politiky, lebo ono samo nás vedie k vďačnosti zato, že sme, od koho sme a kde sme sa narodili.
V súčasnosti je práveže „moderné“ oddeľovať kresťanské náboženstvo od celospoločenského a politického diania…
Áno, ale je to nebezpečná túžba sekulárnej spoločnosti. Oddeliť kresťanstvo od verejného života a umiestniť ho len do uzavretého kostolného priestoru je snaha o to, aby sa kresťanstvo presunulo na úroveň akejsi teórie o živote bez možnosti reálneho uplatňovania. Tu možno treba zacitovať samotného Pána Ježiša, ktorý povedal: „Ak soľ stratí svoju chuť, už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali“ (Mt 5,13). Človek žije v spoločnosti, ktorá je dnes riadená prostredníctvom štátu cez jeho zákony. Pokiaľ si chce kresťan v spoločnosti ponechať svoju vieru a ňou aj slobodne žiť, ako nám to (zatiaľ ešte stále) umožňuje aj Ústava SR, nemôže byť vyjadrená len formou zápisu do matriky, ale má byť každodennou súčasťou nášho žitia. Kresťan musí v oblasti morálky vždy uprednostniť Boží zákon nad zákon svetský, ak bol vo vzájomnom protirečení.
To sú veľmi odvážne slová. Takže úlohou kresťana je vždy obhajovať Boží zákon, ktorý nemusí byť vždy v súlade so svetskými zákonmi?
Presne tak. Pokiaľ my všetci kresťania bez ohľadu na denomináciu toto nepochopíme a uveríme predstave, že naša viera má byť čisto súkromného až intímneho charakteru, pretože prichádza nejaký nový svetový poriadok, do ktorého my „stredovekí“ ľudia už nepatríme, tak sme skončili. A keď skončíme my, skončí aj Boží zákon medzi nami. A keď skončí Boží zákon, zákon lásky, ako skončíme? Dejinné fakty nám jasne hovoria, že všade tam, kde skončil Boží zákon a bol zamenený za ľudský zákon plný egoizmu a nelásky, vždy sa to skončilo tragicky a krvavo.
Prejdime na inú tému. Na nedávnych oslavách zvrchovanosti v kysuckej obci Stará Bystrica ste sa tiež zapojili do kultúrneho programu. Vaším operným spevom ste potešili nielen samotných návštevníkov, ale aj divákov Slovenskej televízie. Ako vy osobne vnímate vznik samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva od prvého januára 1993?
Ako vyvrcholenie národno-emancipačného zápasu Slovákov o vlastnú štátnosť, ktorého súčasťou boli aj mnohí moji spolubratia katolícki kňazi a biskupi. Pamätám si, ako niektorí politici a ľudia v osemdesiatom deviatom kričali, že „v jednote je sila“. Tento slogan, teda logicky by mohol nahrávať aj myšlienke zachovania Česko-Slovenska.
Na druhej strane, keď si vezmete niektoré publikácie, ktoré vydali naši českí bratia počas existencie spoločného štátu, neboli voči nám Slovákom veľmi priaznivé. Keďže mne je blízke umenie, pomôžem si jedným príkladom. Istý pražský kunsthistorik porovnával tvorbu českého maliara Emila Fillu s naším Ľudovítom Fullom, o ktorom som presvedčený, že výtvarne bol oveľa osobitejší. Jeho úrovňou diela sa právom kvalifikujeme do svetového formátu, no tento český teoretik umenia ho opisoval takmer ako dákeho insitného, nevýznamného maliara. K tomuto netreba ďalší komentár.
Jednoducho v Prahe nás považovali, a mnohí aj stále považujú za akýsi nevyspelý vidiek. A preto aj spoločensko-politický vývoj po Novembri 1989 musel vyústiť do osamostatnenia sa Slovenska. Iba vlastný štát nám mohol zaručiť, že si dokážeme zachovať vlastnú a jedinečnú slovenskú identitu, ktorá je od českej aj v rámci mentality značne odlišná.
Slovenský katolícky povojnový exil, vedený najmä kardinálom Jozefom Tomkom a ostatnými slovenskými biskupmi a kňazmi, bojoval nielen za oslobodenie Slovenska spod komunistickej vlády, ale aj za jeho opätovné osamostatnenie. Ako hľadíte na tento historický fakt, ktorý je v našej spoločnosti stále opomínaný?
Jedným z dôvodov je aj nízka vzdelanosť našej spoločnosti. Čo sa týka mojich spolubratov kňazov a biskupov pôsobiacich v exile, najbližší osobný vzťah som mal k otcovi kardinálovi Jozefovi Tomkovi. Keď oslavoval deväťdesiatpäť rokov, mal som tú veľkú česť jeho narodeninové oslavy v Ríme sprevádzať výstavou svojich obrazov. Tým, že to bol človek, ktorý väčšinu života prežil v rímskom exile, mal omnoho väčšie národné povedomie, pretože mu slovenská domovina veľmi chýbala. To isté môžeme povedať aj o ostatných slovenských kňazoch a biskupoch v exile.
Toto som si aj ja osobne uvedomil, keď som v roku 2008 žil v Austrálii, vzdialený od domova šestnásťtisíc kilometrov. Vtedy do divadla State Theatre Sydney pre slovenskú komunitu prišli predviesť svoje umenie členovia folklórneho súboru Lúčnica. Vnímal som ich vystúpenie oveľa citlivejšie ako v Bratislave. Človek si najviac začne vážiť svoju vlasť až vtedy, keď ju stráca alebo žije mimo nej. Aj preto toľkí slovenskí exulanti veľmi dobre vedeli, prečo kládli dôraz aj na samostatnosť Slovenskej republiky. Totiž iba ako samostatný národ môžeme v slobode budovať a zveľaďovať všetko to, čo je nám vlastné.
Ste aj veľmi aktívny na sociálnej sieti Facebook. Vo vašich statusoch poukazujete i na rôzne spoločensko-politické témy, ktoré nie sú v súlade s učením katolíckej cirkvi. Do akej miery sa vám darí byť apolitický v rámci straníckej politiky?
Ako kňaz som vo svojich statusoch nikdy nepodporoval konkrétnu politickú stranu, iba vyjadrenia súvisiace s morálkou. Politika ako celok sa však nedá oddeliť od kresťanstva. Poukazovaním na rôzne spoločensko-politické témy napĺňam iba svoje poslanie. Konkrétne tým, že sa zasadzujem za to, aby v našej spoločnosti naďalej platil Boží zákon. Aj keď som kňaz, som stále aj občan tohto štátu. Mám teda svoje občianske práva, ale, samozrejme, aj povinnosti. Už som spomínal, že pokiaľ ide akýkoľvek svetský zákon proti Božiemu zákonu mám ako kňaz povinnosť na to upozorňovať a definovať problém bez toho, aby som propagoval konkrétnu politickú stranu.
Ako vnímate názory niektorých médií a opozičných politikov vrátane Františka Mikloška, že by sa kňazi a biskupi nemali pliesť do politického života na Slovensku?
Tie isté argumenty sa objavovali aj počas komunistického totalitného režimu, ktorým sa on sám tak rád a často kryje. Ak si spomenieme na päťdesiate roky dvadsiateho storočia, čo ako prvé zástupcovia vtedajšej štátnej moci urobili? Pozatvárali kňazov, intelektuálov. Prečo? Pretože vedeli, že kňazi sú vzdelaní ľudia s vlastným názorom, a to sa jednoducho netolerovalo. Podobné je to aj dnes. Len čo máte iný názor, ako je ten predpísaný ‒ „mainstreamový“, tak ste problém. Čím viac rebelujete, tým viac sa vás usilujú mediálne diskreditovať. V komunizme vás odsúdili za vlastizradu a zbavili slobody, dnes vás mediálne popravia.
A keďže vďaka Bohu kňazi na Slovensku majú ešte stále veľký vplyv na ľudí, súčasní nástupcovia komunistov ‒ ultraprogresívci ‒ nás chcú stoj čo stoj eliminovať. Chvála Pánu Bohu ťahajú za kratší koniec. Ich „vyhrážky“ a tlak často majú opačný efekt a len posilňujú dôveryhodnosť odvážnych kňazov a biskupov. Tí, čo boli najviac prenasledovaní, tí sú dnes v Cirkvi predkladaní ako pravé vzory žitia viery. Boli totiž nepochopenými a netolerovanými prorokmi vo svojich časoch. To je údel prorokov a géniov. Ocenenia sa väčšinou nedožijú, ale aj na to nás pripravoval Pán: „Posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda obozretní ako hady a mierni ako holubice. Dávajte si pozor pred ľuďmi, lebo vás kvôli mne budú vydávať súdom a budú vás bičovať v synagógach, budú vás vláčiť pred vládcov a panovníkov. To všetko bude príležitosťou, aby ste vydali svedectvo im aj celému svetu.“ (Mt 10, 16-18)
Ako hodnotíte súčasnú snahu väčšiny slovenských poslancov NR SR ústavne zadefinovať dve a jediné biologické pohlavia muža a ženy?
Je smutné, že vôbec k tomu muselo prísť. Ako spoločnosť sme sa dostali do stavu, keď sme začali spochybňovať samozrejmé. Ale keď chcem žiť v štáte, v ktorom sa nemajú spochybňovať prírodné a Božie zákony, plne podporujem snahu poslancov ústavne zakotviť dve a jediné biologické pohlavia – muž a žena. Pevne verím, že sa na jeseň nájde v parlamente dostatočná ústavná väčšina, ktorá navždy spraví za týmto všetkým hrubú čiaru. Pokiaľ hlásiaci sa politici ku kresťanským hodnotám nepodporia tento návrh, nepriamo podporia všetky zvrátenosti o sedemdesiatich dvoch pohlaviach alebo rodoch, ako to už cúvajúc pred zdravým rozumom premenovali a zľahčili.
Na vydávaní nášho dvojtýždenníka sa podieľa aj Matica slovenská. Má podľa vás najstaršia celonárodná ustanovizeň stále svoje opodstatnenie?
Matica slovenská má určite veľké poslanie. Podobne ako Cirkev si musí zachovať to, na čo bola založená. Cirkev prestane byť Cirkvou v momente, keď tradície prestanú byť tradíciami. Ak si začneme osvojovať niečo, čo nám nie je vlastné, čo je mimo obsah evanjelia. Skončíme. To znamená, že aj Matica slovenská, podobne ako Cirkev na Slovensku, má budúcnosť len vtedy, ak sa bude držať tých poslaní a ideálov, pre ktoré svojimi múdrymi zakladateľmi bola ustanovená ‒ teda pestovať v mládeži túžbu po poznaní národných dejín, kultúry a vzťah k národným tradíciám.
Autor je asistent poslanca NR SR
